Pod zemou môže byť všeličo. S prívlastkom podzemný býva najčastejšie spojené slovo bunker. Nemocnica už zriedka. Napríklad v Budapešti, presnejšie v hlbinách zeme pod Budínskym hradom.

Pravda, dnes sa tam už nikto nelieči ani neschováva pred bombardovaním. Je to múzeum v skale. Labyrint, hrôzostrašné miesto, najväčšie panoptikum v Maďarsku.

Človeku udrie do uší nepríjemný kvílivý zvuk. Letecký poplach je imitovaný, ale takáto istá siréna oznamovala nálet aj pred 67. rokmi. A valili sa dnu ranení. Bolo tu pre nich 200 miest, ale v čase, keď boj o Budapešť vrcholil a veľa nemocníc už bolo zrovnaných so zemou, nuž, vtedy tu bolo aj tisíc ranených. O tom píše v knihe návštev aj istá Anna B. z Holandska, ktorá tu bola vtedy ako pracovníčka Červeného kríža. Neboli lieky, nebolo nič, obväzy dávali dole mŕtvym, oprali ich pre ďalšie použitie...

Neviem, či tu aj vtedy púšťali trpiacim, raneným, sestričkám, lekárom, slávnu speváčku z vojnového obdobia, fatálnu Katalin Karádiovú, ale dnes jej pesnička znejúca z ampliónov dokresľuje atmosféru. Je to hlas z rádia, ktorý odprevádzal vojakov na front a vítal ranených, okyptených... V podzemných chodbách, v dnešnom múzeu, nie sú vitríny s fotografiami, ale neuveriteľne hodnoverné voskové figuríny, dobové prístroje, dokonca aj stará sanitka s pôvodnou výbavou, operačné sály s postavami lekárov, s nádobou, v ktorej sú zakrvavené obväzy, ako keby ich použili pred chvíľou...

Nepopieram, miestami je to ako horor, ale čo to je oproti skutočným hrôzam vojny!

„Sme v skutočnej inštitúcii, ktorá v rokoch 1944-45 naozaj fungovala, a potom aj počas revolúcie roku 1956,“ hovorí Gábor Tatai, výkonný riaditeľ spoločnosti, ktorá toto nemocničné múzeum v skalách prevádzkuje. Pokračuje: „Nepoznám niečo podobné v Európe. Bunker, ktorý bol vojnovou nemocnicou, je obnovený v pôvodnom stave a možno ho navštevovať ako múzeum, nuž, je to v medzinárodnom meradle rarita.“

Takisto je zriedkavé, aby niečo podobné bolo v srdci mesta, dokonca pod hradom. Počas vojny boli v hradnej štvrti vládne úrady, preto pôvodne prerobili chodby vyryté v krasovej pôde na protiletecký kryt. Neskôr sa zrodil nápad zariadiť tu kompletnú nemocnicu. Po vojne tu vyrábali lieky, labyrint slúžil pre účely civilnej obrany, bol udržiavaný až do roku 2000, všetky zariadenia v ňom museli byť funkčné. Veď na tejto strane železnej opony človek nikdy nevedel, kedy nás napadnú imperialisti...

„Priebežne od roku 1962 tu fungovala pohotovostná nemocnica, správcovský manželský pár upratoval, zapínal zariadenia, udržiaval klimatizáciu, lekári z blízkej nemocnice sem pravidelne chodievali na cvičenia,“ rozpráva ďalej náš sprievodca.

Vtedy tu ešte neboli voskové figuríny, či už v bielom plášti, alebo na posteliach, s tvárou skrivenou od bolesti, zakryté pokrovcami v obrovskej sále i v márnici, na operačnom či pôrodníckom stole. Ozaj, počas vojny sa tu narodilo šesť chlapcov a jedno dievča. Po hororových, hoci iba umelých scénach, je to až dojemná informácia. Takisto by som odporúčal do pozornosti slová mladého šéfa tohto múzea. Vôbec neznejú pateticky, prázdno, ako klišé!

„V záujme toho, aby mládež spoznala hodnotu mieru, musí vedieť, aká bola vojna, aké boli dôsledky bojov. To je jeden z našich cieľov. A druhý? Prezentovať, že skutočnými hrdinami sú tí, ktorí ľudí liečia, a nie tí, ktorí ich zabíjajú. Napriek nemožným podmienkam tu lekári a ošetrovateľky robili všetko v záujme toho, aby pomohli raneným, nech už boli civilisti či vojaci, Sovieti, Nemci, Maďari, Židia či Hotentoti...“

A ešte niečo na záver:

„Jednoznačným odkazom je aj to, že toto mesto, táto krajina už bola aj v oveľa ťažšej situácii ako je teraz, a postavila sa na nohy. Myslím si, že pri posudzovaní súčasnej krízy hodno si pozrieť túto výstavu.“

Gregor Martin Papucsek