Slovenská samospráva XIII. obvodu Budapešti usporiadala koncom novembra dve podujatia venované fotografovi, maliarovi a staviteľovi Ivanovi Vydarenému. Najprv odhalila pamätnú tabuľu na jeho bývalom dome na Vyšehradskej ulici č. 53 a večer sa uskutočnila vernisáž výstavy jeho diel v Dome národností.

Kurátorkou expozície je Bernadett Gassamová Szabová. Podujatie poctil svojou prítomnosťou aj starosta mestskej časti József Tóth. V kultúrnom programe vystúpili so zhudobnenými básňami András Berecz a Katarína Noszlopyová.

Ivan Vydarený pochádza z územia dnešného Slovenska, zo slovenskej rodiny. Po maďarsky sa naučil až v škole. Narodil sa roku 1887 vo Vrbovom, v Nitrianskej stolici. Jeho otec Štefan bol hodinár a neskôr profesionálny fotograf. On učil svojho syna základy fotografovania, prvý aparát dostal Ivan do rúk už ako 10-ročný. I. Vydarený svoje stredoškolské štúdiá ukončil na bratislavskom evanjelickom lýceu. Maturoval v roku 1907 a chcel sa stať lekárom, ale náhodou raz odprevadil svojho priateľa na budapeštiansku technickú univerzitu a projekty vyvesené na chodbách mu tak učarili, že sa rozhodol pre architektúru. Úspešne zložil prijímacie skúšky, dokončil vysokoškolské štúdiá a stal sa diplomovaným architektom. Na úrovni materinského jazyka hovoril slovensky, maďarsky, nemecky a latinsky. Ako vysokoškolák žil v podnájme v dome, kde bývala aj rodina Szabovcov. Ich dcéra Alžbeta často hrávala na klavíri. Raz sa k jej hre spontánne pridali husle, neskoršie kytica kvetov a nakoniec z toho vzišlo manželstvo. Narodili sa im dve deti a do bombardovania v roku 1944 žili na Hronskej (Garam) ulici. Potom dostali byt na Vyšehradskej ulici, kde jeho rodina dodnes žije (nevesta I. Vydareného s vnukom a jeho rodinou).

Jeho prvým pracoviskom bola projekčná firma Alfréda Wellischa. Pracoval tam v rokoch 1913 až 1949. Jeho talent sa odzrkadľuje na mnohých domoch v Budapešti a na vidieku: projektoval množstvo základných škôl, gymnázium v Zlatých Moravciach, ba aj dom oproti vlastnému bytu na Vyšehradskej ulici č. 60. Vydarenému sa teda ušlo to šťastie, čo málo architektom, že na sklonku svojho života pri pohľade z okna videl vlastné dielo: „S radosťou sa naň pozerám. Dodnes ho chvália, hoci odvtedy už bolo treba dom obnoviť, ozdobu z grafitu odstránili, ostala iba forma, ale aj tá je úchvatná.“

Niekoľko slov o maliarovi a fotografovi

Bol mnohostranným umelcom: podľa profesie architekt – tým sa živil do konca života, podľa životnej záľuby fotograf ktorého koníčkom bolo maľovanie. Fotografická činnosť Ivana Vydareného je známa a uznávaná, ale o jeho obrazoch vieme málo. Chuť k tomuto druhu umenia dostal od svojich učiteľov na technickej univerzite Árpáda Székelya (syna Bertalana Székelya) a Lajosa Rauschera.

V prvej svetovej vojne slúžil ako veliteľ roty najprv v Pešti, potom na ruskom, na karintskom a neskoršie na talianskom fronte. Dlhý čas si krátil zdokonaľovaním sa v maľbe a fotografovaní. Zhotovil veľa fotografií o hrôzach vojny. Popri záberoch z bojísk zvečnil na akvareloch a na kresbách nedotknutú prírodu a krásne zimné vrchy. Počas vojny sa dostal do styku s barónom Ladislavom Medňanským (László Mednyánszky). O stretnutí píše: „V roku 1916 som bol na talianskom fronte... vtedy sa stalo, že do mojej opatery dali zaujímavého starého človeka. Bol to Ladislav Medňanský, výborný maďarský maliar. Presťahoval som ho do svojho baraku a stal sa mojím hosťom na viac mesiacov.“ Mladý umelec mal teda možnosť spoznať systém práce Medňanského, jeho umelecké zásady, charakter, ktoré zanechali v ňom stopy na celý život.

Po výstave Maliarov akvarelov a pastelov v roku 1919 – kde vystavoval spolu s takými významnými umelcami, ako Álmos Jaschik, Oskar Glatz, Aladár Edvi Illés, Mariska Undiová a Aladár Kőrösfői Kriesch – už nevystúpil pred verejnosť so svojimi maľbami alebo inými umeleckými dielami. Dobová kritika ho spomínala ako povšimnutia hodného mladého umelca, ale dodnes je tajomstvom, prečo po sľubnom začiatku nenasledovalo pokračovanie.

Jeho diela sa nikdy nedostali do krvného obehu maďarskej kunsthistórie. Bolo o ňom všeobecne známe, že ako fotograf veľa času trávil vyhľadávaním, pozorovaním a komponovaním témy. Nerobil to inak ani vtedy, keď maľoval. Svoje akvarely vytváral zväčša na základe vlastnoručne zhotovených fotografií. Ako fotograf musel dobre narábať so svetlom a ako maliar zas s vodou.

Jeho diela v r. 1969 prvýkrát hodnotil vo svojej štúdií na stránkach časopisu Umenie fotografovania kunsthistorik Lajos Végvári: „Má veľa pekných kresieb, hlavne tie sa mi páčia, ktorých tón udáva niekoľko farieb. Podľa ponímania by som ho zaradil do školy Jánosa Vaszaryho.“ Végvári hodnotí umelca nasledujúcimi slovami: „Je vysokej postavy s rovným driekom, zavalitý muž, z ktorého vyžaruje pripravenosť na útok alebo obranu. Tento stav ho núti byť neustále duševne ostražitý. Jeho oči sú jemné, ako keby práve nimi chcel odvrátiť bodnutia nožom, ktoré nechtiac učiní svojimi prenikavo hlasnými vetami na svojom návštevníkov.“ Ivan Vydarený takto videl sám seba: „Je pravda, že som citlivý, uzatvorený, čo viem, že vyvoláva antipatiu ľudí. Počas celého svojho života som bol akýmsi tichým ťuťmákom, ktorý je nesmierne skromný, So sebou som nikdy nebol spokojný a vyhýbal som sa emocionálnym prejavom.“

Jeho najobľúbenejšia metóda maľovania bol akvarel, ale jeho talent sa prejavil aj v iných technikách, ako napríklad uhľokresbe, tuši, mediryte, linoryte, či oleji. Okrem toho zhotovil aj tzv. gvaš, teda maľby s krycou vodovou farbou. Tieto sa pre nízku schopnosť lomu svetla vodového spojiva podobajú na pastelové maľby.

V roku 2005 usporiadali v Tate výstavu s názvom Maliar Ivan Vydarený. Zanechal po sebe tisíce akvarelov, fotografií a malieb.

Osud mu daroval dlhý život, takmer 95 rokov, počas ktorých neúnavne tvoril. Jeho špecifickosť spočívala aj v tom, že maľoval očami architekta a fotografa. Uznávaných umelcov len zriedkakedy nadchla panoráma mesta a výstavba budov. On ale zvečnil prestavbu Alžbetinho mosta, zbúranie Tabánu, pohľad na zbombardovanú Budapešť, premenu nábrežia Dunaja, budínske mosty, Starý Budín, budovy v hradnej štvrti, ďalej hrobku Gul Babu, to všetko v rôznych variantoch. Na maľbách predstavujúcich Lehelovo námestie nachádzame etapy výstavby Kostola sv. Margity Arpádovskej, podobne ako všedné dni ľudí hemžiacich sa na námestí a na trhovisku. Na výstavbe kostola sa podieľala aj rodina Vydareného, lebo jeho manželka ako aktívna členka Katolíckeho ženského spolku iniciovala zbierku na výstavbu a vďaka tejto charite sa mohla začať stavba.

Fotografiu ako druh umenia I. Vydarený nikdy nepovažoval za porovnateľnú s maľbou a grafikou. Podľa neho fotografia zväčša iba reprodukuje a v najkrajnejšom prípade vytvára umelecký produkt. Zo slovníka ním redigovaného časopisu Fotografické správy by najradšej vynechal slovo umenie v súvislosti s fotografovaním. Napriek tomu nič nenaznačuje tomu, že by dakedy túžil po kariére maliara.

Budapeštiansky Slovák