Skončil sa rok 2011, ktorý v kultúrnom svete uplynul v znamení hudobného skladateľa a geniálneho klavírneho virtuóza Ferenca Liszta. S tým „Ferencom“ je to trocha otázne, on sám sa podpisoval ako Franz a po maďarsky sa naučil iba pár slov na sklonku svojho života...

Maďari si na tento – Lisztov – rok vytýčili za jeden z hlavných cieľov, aby si svet konečne uvedomil, že Liszt bol Maďar! Alebo aspoň aby pri počutí Lisztovho mena či jeho hudby si spomenuli na Maďarsko.

Môže byť väčšie uznanie, ako keď Liszta velebí už aj takzvaná alternatívna hudobná sféra? O „lisztománii“ som objavil skladbu francúzskej kapely Phoenix, hoci treba povedať, že táto mánia pri príležitosti dvestoročnice zachvátila celý svet.

Zostaňme však v Budapešti. Kde napríklad na Vörösmartyho námestí pri pešej zóne hral na jeseň mladý maďarský klavirista Péter Balatoni v rámci takzvaného flashmobu, čiže rýchlo-zhluku, Liszta. Ľudia sa naozaj zhlukli a z muziky sa tešili. Chcem tým naznačiť, že Ferenc Liszt je živý a zo strany kompetentných maďarských činovníkov to bola dobrá voľba, keď za „maskota“ krajiny zvolili jeho.

„Ferenc Liszt je jednou z najznámejších symbolických figúr maďarskej kultúry a ako takáto reprezentatívna osobnosť môže byť brand - ochranná značka krajiny,“ hovorí s obľubou štátny tajomník kultúry Géza Szőcs, ktorý vyvolal začiatkom minulého roka div nie pobúrenie v hudobnej obci svojím nápadom premenovať budapeštianske letisko Ferihegy na Letisko Ferenca Liszta. A čuduj sa svete, nový názov sa ujal a pevne spája Liszta s Maďarskom. Veď o to aj išlo.

„Niekto si myslí, že bol Rakúšan, iný, že Nemec, ďalší, že Talian, ale on mal identitu, ktorú by sme mohli označiť za maďarskú či uhorskú, čo dokazuje aj jeho slávny výrok Je sui Hongrois – nech to znamenalo vtedy, v 19. storočí, čokoľvek,“ dodáva Szőcs.

To čokoľvek znamenalo vtedy nie Maďar, ale Uhor, to je jasné, ale najvehementnejšie sa k Lisztovi hlásia Maďari, navyše maďarský jazyk ani nerobí rozdiel medzi Maďarskom a Uhorskom, maďarským a uhorským...

Študent ekonómie, náhodou tiež Ferenc, si myslí, že minuloročný boom okolo Liszta je správny, plagátová ofenzíva tiež, on dokonca podporoval aj premenovanie letiska. Priznáva, že kedysi dávno hral na rôznych klasických hudobných nástrojoch, ale celkom nepozná Lisztovu životnú dráhu. Ako však vie, sám zdôrazňoval, že je Maďar...

Na krásnu mladú ženu, Viktóriu, ktorá je v druhom ročníku na Lisztovej akadémii, narážam tiež na Lisztovom námestí. Hrala Liszta aj na klavíri, teraz ho spieva, dokonca aj na sérii koncertov Akadémie. Liszta miluje. Tri grácie, Vera, Katalin a Graziella, pôsobia v zimnom slnku rozjarené, aj si skáčeme do reči, ale nakoniec sa dostaneme k Lisztovi: majú ho rady, vedia o ňom toľko, čo sa v škole učili, hoci ich povzbudzoval učiteľ spevu, aby radšej kreslili, alebo tancovali. A predstavte si, jestvuje aj druh opice pomenovaný po Lisztovi. Áno, je to Lisztova opička, lebo má takú istú dlhú bielu frizúru, akú mal Liszt. A je taká maličká a veľmi zlatá...

Opusťme tieto pochabé tóny z Lisztovho námestia a vráťme sa do serióznejších partitúr organového majstra zo Sopronu Pétera Kuzsnera, ktorý to formuluje mimoriadne výstižne. „Liszt sa naraz považoval za Maďara, zároveň vstrebal do seba celú európsku kultúru, čo vo svojich dielach potom aj vracal. V našich kruhoch smerujeme k záveru, ktorý slúži spravodlivosti: Liszt patrí všetkým, ktorí ho počúvajú...“

Gregor Martin Papucsek