Člen slovenskej samosprávy najmenšej slovenskej podpilíšskej osady Huť Ján Minczér sa rozhodol nezvyčajným spôsobom zachovať pamiatku tých obyvateľov, ktorí už dávno opustili rady živých.

Často sa stáva, že o hroby zosnulých, ktorých rodina už nežije v obci, alebo celkom vymrela, sa nikto nestará. Počas výmeny obyvateľstva po druhej svetovej vojne viacerí Huťania sa rozhodli začať nový život v materskej krajine a preto sa nemal kto starať o miesta posledného odpočinku ich predkov. Náhrobné kamene neraz rozkradli neznámi páchatelia. Hmotné pamiatky však podľa J. Minczéra nesmieme ponechať napospas osudu, preto sa rozhodol, že staré náhrobníky, ktoré sa ešte zachovali v pôvodnom stave, očistí a umiestni pri vchode do cintorína. Sú na nich vytesané životné osudy mnohých významných občanov, ale i jednoduchých pracovitých ľudí slovenského pôvodu, ktorí dotvárali kolorit bývalej Hute.

Cintoríny sú ako knihy, ak v nich človek vie čítať. Môžeme si prečítať osud jedinca, ale i celej rodiny. Často v slovenčine, ale aj s maďarským pravopisom. Nemáme sa prečo čudovať, veď dlhé roky sa slovenčina v školách nevyučovala, takže naši predkovia nemali možnosť naučiť sa slovenskú abecedu. Vedeli iba, že je to ich materinský jazyk, v ktorom sa po celý život dorozumievali so svojimi a preto si ho nechali zvečniť aj na náhrobníkoch.

Zatiaľ je vystavených iba pol tucta náhrobných kameňov, ale pán Minczér nás ubezpečil, že ak ešte dajaké nájde, očistí ich a uloží pri vchode. Takto si Huťania uctia pamiatku predkov aj tých rodín, ktoré už nežijú v obci.

(ef)