Pred 190 rokmi - 12. marca 1822 sa narodila významná osobnosť znovuvzkriesenia slovenského života. Jozef Viktorín hoci rodom Čech sa stal Slovákom nielen rodiskom - Zavar pri Trnave, ale predovšetkým činmi.

Už jeho štúdiá katolíckej teológie sa niesli v znamení záujmu o slovenčinu, prvé dušpastierske miesto v Senici vytvorilo podmienky pre spoluprácu v záujme slovenskom s hlbockým luteránskym farárom Jozefom Miloslavom Hurbanom. Revolučné pohyby v meruôsmom roku ho zaradili do šíku väzňov za slovenské presvedčenie do spoločnosti takých osobností ako boli Štefan Marko Daxner, Ján Francisci, či Janko Kráľ alebo Rotarides. Sedem mesiacov, od konca mája do konca decembra 1848 sedel v stoličnom väzení v Bratislave. Aj jeho neskoršia proslovanská angažovanosť, spolupráca s Havlíčkom Borovským mu priniesla ďalšiu „izoláciu“. Cirkevná správa ho v roku 1852 premiestnila mimo tradičného slovenského osídlenia. Preložila ho do kraja, kde prevládal nemecký a maďarský živel. Na pravý breh Dunaja, pod Pilíšske vrchy. A tak do konca svojho života práve spod Pilíša výrazne ovplyvňoval literárne, jazykovedné, vydavateľské a spoločenské činy v prospech slovenčiny, slovenstva a Slovákov.

Za Pilíš považujem trojuholníkové územie na prvom brehu Dunaja medzi Ostrihomom a Budínom. Nie je to len taký obyčajný kraj! Dejiny tu síce kráčali ako všade inde. Ale tu, na brehu Dunaja a v lesoch Plešatého vrchu zanechali poriadne stopy. Potvrdzuje to množstvo rímskych pamiatok, koniec koncov pri Starom Budíne bolo aj sídlo rímskej provincie Dolná Panónia – Aquincum. Aj Sloveni – predkovia dnešných Slovákov z konca 9. storočia dokumentujú svoju činorodú prítomnosť takými názvami ako Ostrihom, Dorog ale predovšetkým vyšším administratívnym sídlom – Vyšehradom. A to nehovorím, že tento kraj bol kolískou uhorskej štátnosti, kolískou, kde sa spojil maďarský bojovnícky hardvér so slovenským softvérom vládnych činností získaným z čias fungovania Veľkej Moravy. A 500 rokov bol miestom hlavných sídiel Uhorska.

Jozef Viktorín sem neprišiel prvý raz. Už v roku 1840 (druhého augusta) sa zúčastnil v Ostrihome na „konkurze“ do kňazského seminára, ktorý úspešne zvládol. Po vlastných štúdiách v Trnave sa mal dostaviť 1. októbra 1846 do ostrihomského presbytéria a byť prijatý do kňazského stavu. Avšak problémy s jeho a Palárikovou angažovanosťou na poli národnom ho prenasledovali aj vtedy. Pomohol však príhovor vysokých cirkevných hodnostárov Jozefa Kopáčiho (arcibiskup 1838 - 1847) a Jána Šimora (arcibiskup1867 – 1891) a „10. januára 1847 bol vysvätený za subdiakona, 13. januára za diakona a 15 januára za presbytera. Nasledujúcu nedeľu ráno o šiestej v ostrihomskom kostole Svätého Ignáca pod vedením Jána Šimora odslúžil svoju prvú svätú omšu.“ Nasleduje päť „slovenských revolučných rokov“ (Senica a Trstín) a potom sa vracia na miesta zrodu jeho kňazskej kariéry. Prvé dva roky (od 23. apríla 1852) pôsobí ako kaplán v Starom Budíne (Óbuda), vtedy ešte samostatnom meste, ktoré až v roku 1870 spolu s Pešťou a Budínom vytvára novú metropolu Uhorska – Budapešť. „Od 1. júna 1854 do marca 1855 pôsobí ako administrátor starobudínskej farnosti. Po vymenovaní farára ostal tam do konca roka 1855 v postavení kaplána“. V tom čase sa pričinil o zbierku na pomník básnikovi Jánovi Hollému. Práve on sa stal vo februári 1853 v Pešťbudíne tajomníkom výboru pre postavenie pomníka. Pomník Hollému bol v roku 1854 slávnostne odhalený.

„Druhého januára 1856 nastúpil ako kaplán do Budína. Na farnosti pri kostole svätej Anny pôsobil viac ako 10 rokov, do apríla 1866.“ V tom čase nastupujú jeho hviezdne slovenské chvíle. V roku 1875 začína s prácami na vydaní almanachu Concordia a podieľa sa na myšlienke založenia Matice Slovenskej. Práve Viktorín po dohode s Palárikom navrhuje za dočasné sídlo Matice Pešť, vzhľadom na tunajšiu početnosť slovenskej inteligencie. Neskôr by sa podľa jeho názoru presťahovala do Banskej Bystrice alebo do Bratislavy - klonil sa skôr k tejto myšlienke. No nevyšlo to! Podaril sa mu napísať a vydať Gramatiku slovenského jazyka, ktorá je hodnotená veľmi pozitívne. A konečne v roku 1863 sa zjavila na scéne aj tak túžobne očakávaná Matica Slovenská. Jozef Viktorín sa stáva 4. augusta členom jej výboru a zakladajúcim členom pod poradovým číslom dva, hneď za Jánom Franciscim. Stal sa aj členom literárneho odboru a členom výboru pre posudzovanie dramatických diel. Ani jeho editorská činnosť neutícha. Vydáva tri ročníky zborníku Lipa, ktoré sú pokračovaním Concordie a predstavujú slovenskú tvorbu pozoruhodnými dielami vtedajšej literárnej elity. V tom čase pomáha na svet aj dramatickému dielu Jonáša Záborského. Zaujímavosťou je, že Záborského drámy sa tematicky viažu na miesta pôsobenia Viktorína, ktoré v dobe slávnej minulosti Uhorska sú metropolami Uhorska. Pilíšania aj vtedy boli v ohnisku moci.

Prvého mája 1866 nastupuje na faru vo Vyšehrade. Vyšehrad bol v tom čase mestečkom s prevážne po nemecky hovoriacim obyvateľstvom, podobne nemecké „väčšiny“ boli aj v Starom Budíne či Budíne. Náš jubilant aj tu pokračuje vo svojom zúrodňovaní vzdialených slovenských rolí v Uhorsku. A nielen to! Kriesi slávnu minulosť svojho pôsobiska. Obnovuje Pamätnú knihu farnosti. Upriamuje pozornosť uhorského ministerstva kultu na miestne pozoruhodnosti. Jeho zásluhou sa začína s prieskumom a záchranou zrúcanín historických pamiatok. V roku 1867 osadzuje pamätný kríž pod zrúcaninou Horného hradu na počesť Kláry Zachovej, obete kráľovských mileneckých zápletiek za doby panovania Karola Róberta. Chodník od kostola k hradu dostáva meno Viktorínovo a má ho dodnes. Dnes sa tu týči kamenný monument v tvare písmena V, ktorý pripomína zásluhy Jozefa Viktorína o dnešný Vyšehrad. Dobre ho vidíte od brehu Dunaja. Píše (aj v slovenčine) a vydáva „sprievodcov“ po Vyšehrade v maďarčine i nemčine. Angažoval sa aj pri obnove budovy miestnej školy, ktorá stojí dodnes. Bohužiaľ, nenapĺňa sa jeho túžba pôsobiť priamo medzi Slovákmi. Neúspešne sa usiluje získať faru v Ivanke pri Dunaji. I keď je zaujímavé, že len pár kilometrov, skutočne v susednom chotári pri prameni toho istého potoka, ktorý sa vo Vyšehrade vlieva do Dunaja je čisto slovenská (a katolícka) obec Senváclav a hneď vedľa ďalších päť Slovákmi osídlených obcí. Dosah na ne však nemá, tieto obce sú v inej diecéze. Slováci tak blízko a pritom tak ďaleko!

V roku 1874 prepukajú u neho bolesti hlavy a záchvaty zúrivosti. Lieči sa v Budíne, avšak 20. júla končí svoj život. Pitva potvrdzuje nádory v hlave. Mal len 52 rokov! O dva dni 22. júla 1874 je na Vyšehradskom cintoríne pochovaný. Leží tam dodnes a náhrobok s jeho menom v národnostne neutrálnej latinčine pripomína národnú cieľavedomosť aj skoro 140 rokov po jeho smrti.

Osoba Jozefa Viktorína je v slovenskom svete nedostatočne spomínaná. Jozef Viktorín bol veľmi usilovný robotník v továrni na obnovu a rozvoj slovenského života. Súčasnou terminológiou ho môžeme nazvať kvalitným manažérom slovenskosti. Svojou prácou vytvoril „pomníky nezabudnutia“ Jánovi Hollému, Andrejovi Sládkovičovi, Jonášovi Záborskému a mnohým ďalším. Naše slovenské pomníky a tabule na jeho počesť sú v Senici, či Zavare. Chýbajú však na kostoloch a farách v Ostrihome, Starom Budíne, Budíne či Vyšehrade. Využime jeho životné dielo a pamiatky na jeho účinkovanie ako podnet pre podporu slovenského života tam, kde je to najviac potrebné. V kraji, ktorému zasvätil väčšinu svojho aktívneho života. Pilíšu! Slovenskému Pilíšu!

Jozef Schwarz