Najväčším prínosom pre bánhidských Slovákov bol vznik Slovenského domu v októbri 2006, kde sa môžu schádzať tamojšie slovenské skupiny (spevácka a dychová) a kde sa uskutočňujú rôzne výstavy, doškoľovania, ale aj kurzy.

Jedna miestnosť patrí miestnohistorickej zbierke, v druhej majú priestory výtvarníci a tretia slúži podujatiam kolektívu, takto je vytvorené „živé múzeum“.

Konverzačný kurz slovenského jazyka sa uskutočňuje počas zimy. „Keď sa začnú práce v záhrade, my už nemáme času,“ hovorili mi členovia kurzu, s ktorými som sa stretla v jedno februárové pondelkové predpoludnie. Je zaujímavé, že boli to zväčša muži, hlavne preto, lebo podľa mojej mienky sa ženy viacej aktivizujú vo všetkých komunitách. Jozef Harašta, Jozef Krupánski a Ladislav Junger navštevujú kurz už niekoľko rokov, stretávajú sa každý týždeň raz a pod vedením Rozálie Néveryovej si precvičujú jazyk a históriu svojich predkov. Bolo pre mňa veľmi potešiteľné, že sa učia napríklad aj z Ľudových novín. „Každú hodinu končíme čítaním vtipov, aspoň sa zasmejeme trochu,“ povedali s úsmevom a ja zas musím dodať, že vtipy sú naozaj dobrým motivačným prostriedkom na osvojenie si jazyka.

Aj bánhidskú Slovač má pod palcom žena. Meno Ruženky Izingovej Pružinovej nie je neznáme našim čitateľom. Dlhoročná riaditeľka Osvetového strediska A. S. Puškina v súčasnosti stojí na čele Slovenského regionálneho strediska SOC v Bánhide a je jedinou poslankyňou slovenskej samosprávy, ktorá vykonáva túto funkciu od začiatku založenia zboru v roku 1994, má teda aj potrebnú podporu zo strany obyvateľov mestskej časti.

V Tatabáni patrí baníctvo už minulosti (poslednú baňu zavreli v roku 1987), niekdajšie banícke mesto hľadá nové možnosti.

Pomenovanie osady môže pochádzať z opisovania mostu Bána, teda mostu, kde sa (podľa Bonfiniho verzie) mala odohrať bitka medzi Svätoplukovým vojskom a Maďarmi. O tom, že čo je vlastne Bánhida a odkiaľ sa sem brali Slováci, sa dozvieme aj zo slovenskej časti wikipedie, encyklopédie na internete. Bánhida ako obec sa spomína už v 13. storočí, neskôr sa spomína ako jedna zo zastávok na obchodnej ceste Budín-Kocs-Nagyigmánd-Győr-Viedeň, kadiaľ hnali hovädzí dobytok. Počas tureckého panstva sa obec vyľudnila, novými zemepánmi okolitého panstva sa stali Esterházyovci. Esterházy ako hlava rodu začal osídľovať obec hlavne slovenskými katolíckymi poddanými z Trenčianskej, Nitrianskej a Bratislavskej stolice a poddanými z Moravy. V rokoch 1715 - 1720 tu už prevládali Slováci. V súpisoch z roku 1729 je uvedených 30 rodín, v roku 1768 už 75 rodín a v roku 1828 už 171 rodín, čím sa táto komunita stala najpočetnejšou v okolí. Tamojšie uhoľné bane otvorili koncom 19. storočia, čím sa zrýchlila industrializácia okolia. Bánhida sa po 2. svetovej vojne spojila s Tatabáňou. Mesto vzniklo v roku 1947 zlúčením obcí Felsőgalla, Alsógalla, Bánhida a Tatabánya.

Bánhida sa dostala aj do slovenského parlamentu. Poslanec HZDS Július Binder v roku 2002 takto hovoril o presídľovaní Slovákov do materskej krajiny: „Maďarské vlády napospol vo svojich programoch asimiláciu Slovákov považovali za svoju prioritu. ... Maďarské štatistiky napríklad uvádzali, že v obci Bánhida žije podľa štatistiky z roku 1930 len 99 občanov slovenskej národnosti. Ale na presídlenie sa ich prihlásilo 874.“

O presídlení mi nerozprávali moji informátori, ale o škole, kde sa slovenčina vyučovala iba do 40. rokov minulého storočia áno. Spomenuli napríklad jedného učiteľa, ktorý aj zbil žiakov, ktorí sa medzi sebou rozprávali po slovensky. Bol to jav ojedinelý, ale si ho Bánhidčania zapamätali. Mimochodom, nie v každej triede sa vyučovala slovenčina, iba v prvých ročníkoch. Keď si už žiaci mali nájsť profesiu alebo pokračovať na gymnáziu po piatej triede základnej školy, tak už nemali možnosť vzdelávať sa vo svojej materčine.

Budova dnešného Slovenského domu v Bánhide slúžila ako škola do polovice 60. rokov 20. storočia. Múzeum v Tatabáni tu neskôr zriadilo expozíciu venovanú histórii školstva. Múzeum fungovalo do roku 1990; keď ho zatvorili, budova sa dostala do vlastníctva župnej samosprávy. V roku 2005 z iniciatívy Imricha Németha a Ruženy Izingovej Pružinovej nehnuteľnosť odkúpila samospráva mesta so zámerom zariadiť v nej národopisnú, miestnohistorickú výstavu, avšak prevádzkuje ju slovenský zbor. Slovenská samospráva v Bánhide budovu obnovila a zariadila múzeum pomocou miestneho obyvateľstva.

Rozhodnutím mestského zastupiteľstva z 26. marca 2009 bolo zriadené Vzdelávacie stredisko Slovákov v Bánhide zahrňujúce Základnú školu Móra Jókaiho, Materskú školu Jánosa Aranya a osvetové stredisko od 1. augusta. V obidvoch výchovno-vzdelávacích inštitúciách je výučba slovenčiny. Slovenčina je v základnej škole prítomná už trinásty rok. Najprv to bolo formou krúžku, desiaty rokov ju vyučujú ako predmet, v štyroch hodinách týždenne. Slovenčinu sa učí približne polovica zo 180 žiakov, zväčša v posledných hodinách, keď ostatní majú voľno, alebo sa zaoberajú mimoškolskou činnosťou. Žiaci majú možnosť zahĺbiť sa do slovenských reálií aj počas poznávacích výletov na Slovensko, aspoň jeden vedie vždy na historicky pútavé miesta našej materskej krajiny. Okrem toho sa aktívne zúčastňujú na slovenských programoch v župe, či už ide o tradičnú vedomostnú súťaž v Tardoši, alebo o tiež tradičné stretnutie mládežníckych súborov. Viacerí absolventi školy získali základný stupeň jazykovej skúšky zo slovenčiny a nájdu sa aj takí, ktorí pokračujú vo svojich štúdiách na gymnáziu, hoci iba mimo vyučovacieho procesu, formou krúžkov, ktoré sa uskutočňujú v základnej škole.

Ďalším významným medzníkom v prospech zachovávania slovenských tradícií bola Tanečná skupina Rozmarín, ktorú založili v roku 1985. O tejto mi už hovoril súčasný predseda Štefan Keveházi, ktorý úzko spolupracoval so skupinou. Cieľom založenia tanečnej skupiny bolo pestovanie slovenských tanečných obyčajov. Do skupiny prichádzali deti z celého mesta a s radosťou sa zoznamovali so slovenskými tradíciami a tancami. S rastom počtu tanečníkov sa rozširoval aj repertoár. Ako mi prezradil Š. Keveházi, tanečníci ovládali vyše 50 choreografií, zväčša slovenských. Choreografi prichádzali aj zo Slovenska. Tanečná skupina bola stále populárnejšia nielen v meste, ale aj na krajskej, celoštátnej a svetovej úrovni. Prvá najvýznamnejšia zahraničná cesta skupiny viedla do Turecka na Atatürkov festival. Potom už tanečníci dostávali takmer ročne zahraničné pozvánky. Niekoľkokrát navštívili Nemecko, Slovensko a boli častými účastníkmi festivalu Europeade v Dánsku, Španielsku a Belgicku. Tance vyučovali známi choreografi, ako Győző Hubay, Marián Čupka, Ján Blaho, či Lajos Gallovich. V roku 1998 získala skupina pod vedením Márie Krupánskej ocenenie „Za kultúru Tatabánye”. V roku 2005 oslávila tanečná skupina Rozmarín 20. výročie svojho založenia. V súčasnosti má tanečná skupina iba detskú zložku, tancujú v nej žiaci ZŠ M. Jókaiho.

O zachovávanie slovenských tradícií treba vďačiť hlavne miestnemu klubu dôchodcov. Práve pri ňom sa totiž pred niekoľkými rokmi – za pomoci slovenskej samosprávy - vznikol spevácky zbor, ktorý hoci má v repertoári aj maďarské piesne, zameriava sa na zveľaďovanie slovenskej spevnej kultúry Bánhidy. O ich oduševnenosti svedčí aj veta pána Jungera, ktorý len tak medzi rečou spomenul, že keby nespievali slovenské piesne, ani by medzi nich nechodil. Členovia spevokolu sa vlastne hneď po založení slovenského regionálneho centra spojili so speváckymi súbormi zo susedného Sílešu a Tardoša a vytvorili jednotný spevácky zbor Vérteš-Gereče, ktorý svorne prezentuje spevnú kultúru Slovákov tohto regiónu.

Vytvorenie užšej spolupráce a ďalších možností na stretávanie sa Slovákov regiónu zabezpečuje regionálne stredisko na čele s R. Izingovou Pružinovou. V čase mojej návštevy sa práve chystali na už tradičný Šiškový bál, ktorý je vhodnou príležitosťou pre všetkých Slovákov žijúcich v tomto regióne, aby sa spolu zabávali. Pred rokom sa k nim pribudli aj ďalší ľudia, a to obyvatelia Nitrianskeho kraja, nakoľko v rámci cezhraničnej spolupráce sa navzájom stretávajú obyvatelia Nitrianskeho kraja a Komárňansko-Ostrihomskej župy. Pred viac ako dvoma rokmi podpísali predstavitelia miestnych slovenských spolkov, zachovávajúcich tradície predkov a zástupcovia Slovenskej menšinovej samosprávy v Tatabáni-Bánhide dohodu o priateľstve s predstaviteľmi Krajského osvetového strediska v Nitre. Dobré osobné kontakty, spoločne organizované vystúpenia viedli k dôležitému aktu - podpísaniu dohody o priateľstve a spolupráci, ktorý sa uskutočnil dňa 11. decembra 2010 v Nitre. Organizátori podujatia, obyvatelia regiónu i hostia hodnotili prvý fašiangový večierok tak, že to bol z hľadiska zachovávania kultúrneho dedičstva a tradícií národností významný program, presahujúci hranice štátov, ktorý v nich posilnil vieru, že tradície našich predkov, ich jazyk, piesne a tance treba zachovávať. Rozhodli sa, že spoznajúc aj maďarské zvyky a piesne spod Zobora budú komunikovať vo viacerých jazykoch, ale jednohlasne sa zhodnú v tom, že budú pokračovať v priateľskej a kultúrnej spolupráci.

Spolupráca naberá na obrátkach, veď minulý rok sa predstavili ľudoví remeselníci v oboch štátoch a v tomto roku už je fašiangová sezóna za nami a ňou spojený Šiškový bál s hosťami zo Slovenska tiež.

Pred svojou návštevou do Bánhidy som požiadala predsedu slovenského zboru, aby mi predstavil aj miestneho podnikateľa, ktorý nemá k Slovákom ďaleko. Myslela som si, že sa stretnem s človekom, ktorý si hovorí, že je Slovákom, ale nadnes je preňho biznis dôležitejší. Ale sa to nestalo tak. Š. Keveházi mi predstavil Jozefa Visegrádiho, ktorý už vyše dvadsať rokov pestuje svoje podnikanie v predaji a servise vysokozdvižných vozíkov. No a čo? Mohli by ste sa spýtať, milí čitatelia, ale musíte vedieť, že pán Visegrádi je výhradným dovozcom niektorých značiek týchto prístrojov aj zo Slovenska. A že ako sa tam dostal? Hovorí, že cez osobné známosti. J. Visegrádi je veľmi rozhodný, ale skromný človek. Ako hovorí, jeho praotec pomaďarčil svoje meno z Futerera na Visegrádiho. Avšak slovenské korene nie sú z tejto strany, ale zo strany matky, ktorá je rodená Bánhidčanka s priezviskom Giberová a s láskou k slovenskej reči, ktorou dodnes hovorí. Rozumie jej aj syn, ktorý práve od matky sa naučil základné znalosti slovenčiny, ktoré zúročil počas svojho podnikania. Okrem rodnej reči mu pri budovaní podnikania boli na pomoc aj kontakty nadobudnuté počas koncertov s baníckou dychovkou, človek by ani neveril, ale množstvo zahraničných koncertov a dostatočná otvorenosť priniesli svoje ovocie v podobe vytvorenia spoločného podnikania s Podpolianskymi strojárňami Detva a so strojárňou v Krupine, ale aj vytvorením vlastnej dcérskej spoločnosti v Nitre, ktorú ale minulý rok J. Visegrádi predal pre náročnosť na čas. Takto môže vyše dvadsať rokov fungovať firma na tej istej adrese v Bánhide, blízko katolíckeho kostola. Niekdajší rodinný dom rozšírili, prilepili k nemu ďalšie prevádzky pre servis a skladovanie vysokozdvižných vozíkov. J. Visegrádi postupne zaviedol do tajov svojej práce aj svojich troch synov a takto nemá starosť o ďalší vývoj podnikania. Rodinný biznis sa takto stáva ozajstným rodinným, hoci J. Visegrádi využíval aj možnosti zamestnania slovenských občanov, keď mal vyše 40 zamestnancov. Avšak hospodárska kríza zastihla aj ich podnikanie, ktoré ale nemuseli zatvoriť, iba znížiť nálady. V súčasnosti vo firme s miliardovým obratom pracuje cez dvadsať pracovníkov a slovenský trh je pre nich stále otvorený, ako aj priestory, ktoré nám ukázal hrdý podnikateľ. Zmienil sa aj o ďalších plánoch: kde plánuje vytvoriť ďalšie dielne, ako chce rozšíriť svoje podnikanie.

My sme sa vybrali ďalej, ale ešte predtým sme sa museli pokochať v najkrajšom výhľade na rímsko-katolícky kostol sv. Michala. V roku 1885 budovu niekdajšieho kostola rozobrali a pod patronátom grófa Miklósa Esterházyho podľa projektu Adolfa Fesztyho postavili na jeho mieste súčasný kostol v neorománskom štýle. Kostol má na dedinské pomery pozoruhodnú kapacitu. A pod ním nachádzame jednu zo štyroch privítacích drevených tabúľ v slovenčine, ktorú dala zhotoviť slovenská samospráva a vyhotovil ju Peter Simon. Ten za svoj prínos do bánhidslej slovenskej kultúry bol odmenení plaketou slovenského zboru bánhidských Slovákov. Toto ocenenie založili členovia samosprávy kvôli tomu, aby sa mohli nejako odvďačiť tým osobnostiam, ktoré robia naozaj veľa pre miestnu Slovač. Jedným z nich je aj bánhidský kováč Štefan Hlodík, ktorý počas mojej návštevy bol práve chorý, takže sme sa osobne nemohli stretnúť. Viem však podľa našich dávnejších stretnutí, že by mi dopodrobna vysvetlil význam každého jedného kameňa na ulici, ktorý na čo je dobrý pre tamojších Slovákov. Ako je dobré aj to, že svoju kováčsku dielňu vytvoril v skanzene tatabánského múzea, v rámci ktorého oboznámuje skupiny s dávnymi reáliami, mimochodom i slovenskými.

Eva Patayová Fábiánová