Vácegreš, Egreš, Židov - za týmito názvami sa skrýva malebná dedinka v Peštianskej župe. Starý názov Židov, hoci sa takto nazývala od 13. storočia, „stratila“ počas druhej svetovej vojny. Z rôznych prameňov možno však zistiť, že to nemá nič spoločné so Židmi, ale so starobylým maďarským rodom Sidó.

Vo Vácegreši ale žijú nielen Maďari. Asi tretinu obyvateľstva tvoria Rómovia a podľa starostky Márie Dudášovej v súčasnosti tam býva vyše dvadsať slovenských rodín.

Máriu Dudášovú zvolilo za starostku 890 Vácegrešanov v októbri minulého roku, ale túto funkciu zastávala už aj tri roky predtým, po náhlom úmrtí jej predchodcu. Bývalá krajčírka hovorí o sebe, že je spoločensky založená, vraj to asi zdedila po otcovi, ktorý bol aj členom Demokratického zväzu Slovákov v Maďarsku. Ona zas okrem každodenných povinností vyplývajúcich zo zabezpečenia chodu obce vzala na svoje plecia aj vedenie miestnej slovenskej samosprávy a Spolku na zachovávanie tradícií. Mimochodom, na to, že obec je malá, tu pôsobí veľa spoločenských organizácií, ktoré sa nejakým spôsobom viažu k Slovákom. Starostka je v súčasnosti najviac hrdá na členov klubu dôchodcov, ktorý založili iba pred pár mesiacmi, ale už si stihol založiť vlastný spevácky zbor, ktorý má v repertoári nielen maďarské, ale aj slovenské piesne. Ale aké slovenské! Vraj aj také, ktoré pani Dudášová doteraz nikdy nepočula, pričom pozná dosť veľa slovenských ľudových piesní. Po úspešnom vystúpení na obecnom fašiangovom plese seniori predviedli nový program pri príležitosti výročia revolúcie rokov 1848/49.

Vácegreš spomína vo svojich Zápiskoch z presídľovania aj slovenský jazykovedec a publicista Konštantín Palkovič. Ak sa ma spýtate, ako sa dostal K. Palkovič do Maďarska, odpoviem vám citátom z jeho zápiskov: „V marci roku 1946 som sa zúčastnil spolu s kolegom Pavlom Ondrusom z Gymnázia v Piešťanoch počas mesačného pobytu v Maďarsku na presídľovaní ako sociografický expert a mal som na starosti výskum nárečí. Po práci som si takmer denne zaznačoval udalosti dňa, cesty po dedinách a mestách za Slovákmi, ich vzťah k presídľovaniu a peripetie s nárečovým výskumom.“ Ale teraz sa začítajme do jeho zápiskov.

„Popoludní ideme autom na Vácegreš, Židó (Vácegres). Obec rozložená medzi kopčekmi s viacerými ulicami, čisto slovenská, dosť zachovaná, národne uvedomelá. Chudobná obec, nižšie slamené domy, nižšia hmotná kultúra. Tri kostoly, katolícky, evanjelický a baptistický. Dobre sa znášajú. Zastavili sme sa u Káčera, dobrého Slováka. Jeho otec išiel s delegáciou tunajších Slovákov ako zástupca obce pozrieť sa na Slovensko. Rečový výskum tam u neho, stará matka vie ”hátke”, aj ”nóty”. Veď má aj staré slovenské spevníky a náboženské knihy. Texty, vecný slovník u tkáča. Krosná a tkanie. Nocľah tam.

Ráno prechádzka dedinou, niekoľko rečových záznamov u ženy, ktorej muž je tiež na Slovensku. Chudobná, ale vlastne len naoko, veď má 12 holdov zeme, ale biedne zariadenie v dome, biedny dom. Ale naša stará slovanská pohostinnosť sa tu prejavila. Bola by sa hnevala, keby sme si od nej nič nevzali. Pohostinnosť aj u nášho domáceho Káčera, kde sme tiež obedovali. Vedúci brigády, inšpektor Babylonský, pripravuje s tunajšími občanmi druhé verejné zhromaždenie, na ktorom má rečniť povereník Husák a Fraštacký. Prechádzka okolím, lebo som už vyčerpaný od stálej práce. Na cintoríne samé slovenské mená, ale maďarské nápisy. V obci vidieť kriedou slovenské nápisy na plotoch, stenách a bránach: ”Slováci, poďte domov, Sloboda ČSR, Mať vás volá” a pod. Zatiaľ tunajší pripravovali slávobránu s nápisom Vítame vás. Prišli Beluš, poslanec Lietavec a farár Straka. Rečnili asi 400 ľuďom. Popri prechádzali vozy z poľa, lebo je tu dosť aj proti. Prví dvaja mladí dosť dlho rečnili obšírne a výstižne, ale nezáživne. Cudzie slová, vyšší štýl. Straka veľmi populárne, vtipne, takže strhol poslucháčov. Hovoril, že bohatí sa nechcú prihlásiť. My však sem pošleme zo Slovenska len bohatších Maďarov. Tuná budú žiadať viacej, a to predovšetkým od bohatých Slovákov, čo tu zostanú. Jeho reč mala omnoho väčší vplyv, čo bolo vidno na tvárach ľudí. Počúvali napäto, pozorne, občas sa aj zasmiali.

Pochvaľovali si a večer iste i niekoľko dní budú mať na programe prednesené myšlienky. Najviac si cenili, že minister prišiel medzi nich, čo maďarský nikdy neurobil a že sa s nimi zhováral. Boli veľmi radi. Večera povereníka a poslanca bola u Káčera. Ja som išiel na večer k Dudášovi, kde mladé dievčatá vedeli veľa piesní. Tu som i nocoval.“

Toľko zápisky o Vácegreši. Zrejme značná časť Slovákov z obce sa presídlila aj vďaka aktívnym presídľovacím komisárom. Tí, ktorí ostali doma, nepozerajú sa na susedove, iba na svoje. Ale to berte v dobrom.

Vyučovanie slovenčiny prestalo v 60. rokoch minulého storočia a hoci boli snahy koncom 70. rokov o jeho obnovenie, žiaľ, málo rodičov deklarovalo svoju žiadosť. Vtedy tu ešte bola osemtriedna škola, ale začiatkom 90. rokov museli zatvoriť vyššie ročníky, resp. žiaci navštevovali výchovno-vzdelávacie inštitúcie v susedných osadách a vlani zatvorili aj nižšie ročníky pre nízky počet žiakov. Obec je v mikroregionálnom združení s Galgamáčou a Váckisújfalu, čo znamená, že spoločne prevádzkujú výchovno-vzdelávacie inštitúcie. Aj jedinú ešte existujúcu vácegrešskú: materskú školu, ktorú navštevuje 26 detí. Zaoberajú sa s nimi tri učiteľky, jedna pestúnka na plný úväzok a jedna na polovičný, ona na polovičný úväzok vydáva jedlo. Obedy privážajú z Veresegyházu.

 „V poslednom období bola väčšina žiakov rómskej národnosti, mnohí obyvatelia vozili svoje školopovinné deti do susedných osád. Pre samosprávu znamenalo prevádzkovanie školy veľkú finančnú záťaž, preto sme sa rozhodli zatvoriť ju. Hoci nám bolo veľmi ľúto, aj sme za ňou plakali, ale som si istá v tom, že týmto naším krokom žiaci vyhrali. Väčšina z nich potrebuje zvláštnu starostlivosť, nakoľko mnohé deti sú viacnásobne hendikepované. Navštevujú školy v Erdőkertesi, Galgamáči a Veresegyháze a keď sa s nimi stretnem, rady mi hovoria o nových dojmoch, o tom, že v novej škole sa dobre cítia. Je to zadosťučinenie aj pre celý náš poslanecký zbor, ktorý bol ostro kritizovaný za zatvorenie školy,“ povedala M. Dudášová a dodala, že žiakov vozia do školy školské autobusy.

Chceli by zároveň vyvrátiť tvrdenie, že osada, kde nie je škola, ani nie je osadou. V záujme toho napríklad pred takmer desiatimi rokmi dali obnoviť budovu bývalej evanjelickej školy (v 19. storočí tu bola katolícka i evanjelická škola) a jej priestory využivajú na spoločenské účely: zriadili tam napríklad knižnicu so štúdiom výpočtovej techniky. Vedľa nej sa nachádza remeselná dielňa, kde pravidelne usporadúvajú zamestnania pre deti a v ďalšej zas prebiehajú športové zamestnania: džudo alebo stolný tenis. V jednej menšej miestnosti pozbierali pozoruhodnosti z histórie osady. Exponáty zbierky miestnej histórie zatiaľ nie sú presne evidované, ale vkusne zariadená izba hovorí o pracovitých obyvateľoch. Nachádzame v nej miestny kroj, zastlaté postele, ktorých zvláštnosťou je, že duchnu (perinu) dávali navrch a nie vankúše, rôzne kuchynské náradie. Nemôže chýbať ani biblia – pre nás najzaujímavejší však je Tranoscius. Ako mi prezradila starostka obce, predmety darovali obyvatelia obce, ale drvivá väčšina je z jej rodiny.

S pracovitosťou nie sú problémy ani dnes, hoci vo Vácegreši je veľká nezamestnanosť a podľa starostky približne pätina obyvateľov je v aktívnom veku. Obecný úrad môže dať prácu piatim verejným pracovníkom, ktorí udržiavajú poriadok a čistotu v osade.

Ešte v tomto roku by sa mal splniť dávny sen Vácegrešanov: vybudovanie kanalizácie. Vyhrali európsky projekt, v rámci ktorého sa buduje kanalizačná sieť a čistička vôd pre päť obcí (Püspökszilágy, Kisnémedi, Váckisújfalu, Galgamáča a Vácegreš) a niektoré časti Asódu a Domoňu, v ďalších siedmich bude iba kanalizačná sieť. Hoci musia prispieť na ich pomery vysokou vlastnou čiastkou (71 miliónov forintov), vedenie obce sa rozhodlo, že ju uhradí z mesačných poplatkov obyvateľov. Do novembra by mala byť 7-miliardová investícia hotová. Potom bude treba dať do poriadku cesty a chodníky, ktoré zrejme stavba poznačí. Okrem toho by chceli dokončiť ústredné námestie osady: vytvoriť parčík alebo iným spôsobom skrášliť stred dediny.

Medzi dlhodobými plánmi poslancov je vytvorenie možnosti zapojiť nezamestnaných do pracovného procesu. Chceli by založiť obecné gazdovstvo, v ktorom by pestovali priemyselné rastliny, tieto by spracúvali a vyrábali by z nich úžitkové a ozdobné predmety.

Radi by získali investora, ktorý by videl fantáziu v kasárni, nachádzajúcej sa na kraji obce. Kasáreň slúžila do 90. rokov protileteckému vojsku, ktoré podporovalo obec. V tom čase bol dostatočný počet detí v škole a škôlke, ale armáda podporovala výchovno-vzdelávacie inštitúcie aj rôznymi darmi. Po vysťahovaní vojska samospráva odkúpila kasáreň, z vojenských bytov vytvorila obytnú štvrť. Horšie je to s kasárňou, priestory sú v natoľko dezolátnom stave, že jedine pozemok za niečo stojí. Vlastne za dosť, nakoľko je na výbornom mieste. Starostka by bola rada, keby tam vybudovali zotavovňu alebo hotel. Takže hľadajú investora.

Obecná samospráva nerozdáva sociálne podpory, radšej pomáha tým obyvateľom, ktorí sú na to odkázaní, napríklad kúpou nových kachieľ. Zapája sa aj do aktivít potravinovej banky a rôznych charitatívnych organizácií, pomocou ktorých dokáže zlepšiť podmienky sociálne znevýhodnených občanov. Minulý rok mohli päťkrát rozdať balíčky s trvalými potravinami.

V obci organizujú množstvo podujatí: okrem spomenutých fašiangov a štátnych sviatkov sú to v máji obecné dni, vlani v lete odštartovali nový program: súťaž vo varení, do ktorej sa zapojili mnohé organizácie. Záujemcovia mohli po zakúpení symbolického obedového lístka ochutnať na mieste pripravené špeciality. Túto súťaž by chceli usporiadať aj tohto roku v máji a júli. V októbri sú najväčšou senzáciou vo Vácegreši oberačkové slávnosti, v novembri tradičný slovenský večierok a v decembri obecné vianočné oslavy.

Slovenčina je prítomná v každodennom živote osady: viaceré ženy dodnes nosia ľudový kroj.

Na záver som sa spýtala pani starostky, čo si myslí, ako by volili obyvatelia obce počas parlamentných volieb v prípade, ak bude zostavená národnostná listina. Povedala, že národnosti by si zaslúžili mať vlastného poslanca v parlamente a podľa nej podobnej mienky sú aj Vácegrešania.

Mimochodom, Dudášovcov je vo Vácegreši dosť veľa: samotná starostka je rodená Dudášová, jej otec i matka mali rovnaké priezvisko a vydala sa za ďalšieho Dudáša. Majú spolu tri deti: syna a dve dcéry. Vraj, keby mala chvíľu času, rada by sa pozrela na rodokmeň ich rodiny a na jej pôvod. Kedy sa však k tomu dostane, nevie ani sama, zatiaľ jej osada robí dosť starostí. Ale aj radosti.

Eva Patayová Fábiánová