„Môj otec každý deň vypil aspoň dva litre vína, ale nikdy som ho nevidel opitého.“ Podobné vety odzneli v prvú marcovú sobotu na druhom ročníku súťaže vín v podpilíšskom Santove.

Súťaž, na ktorej sa v tomto roku zúčastnilo vyše tridsať vinárov, usporiadala obecná samospráva v novom kultúrnom dome.

„Vínna kultúra bola vždy charakteristická pre pilíšske osady,“ začala náš rozhovor starostka Santova Eva Čičmancaiová, ktorá prezradila, že nielen konzumovanie, ale aj pestovanie hrozna bolo typické pre podpilíšsku obec: na úpätí tzv. Dlhej hory sa urodili rôzne druhy hrozna. „Revitalizácia tradície ochutnávania a výroby vína si postupne získala aj našich obyvateľov, čo nás viedlo k tomu, že sme vlani usporiadali prvú súťaž vín. Po minuloročných dobrých skúsenostiach sme sa rozhodli akciu zopakovať a na tohoročnú súťaž sme už pripravili aj logo podujatia, ktoré navrhol grafik František Kormoš,“ dodala. Týmto logom – znázorňujúcim Pilíš a s nápisom Súťaž vín v Santove - ozdobili poháre na ochutnávanie kráľovského moku. Dali zhotoviť dvesto kusov, ktoré predávali za symbolickú cenu a z ktorých potom mohli záujemcovia ochutnávať súťažné vína.

Osemnásť vzoriek bieleho vína, jedno ružové a dvadsaťdeväť vzoriek červeného vína ochutnala šesťčlenná odborná porota vedená členom Rádu rytierov vín v Tate Károlyom Gimeskövim. Porota hodnotila vzorky podľa prísnych kritérií. Zaradila ich na tri priečky, pričom dve vzorky dostali iba diplom a v obidvoch kategóriách (červené a biele) vyznačili jedno top víno. Najlepšie červené víno pripravil v tomto roku Koloman Pešák (Cabernet Sauvignon) a najlepšie biele Imrich Kollár (Zenit). Všetci, ktorí vyhrali zlatú a striebornú medailu, môžu nominovať svoje vína do tradičnej súťaže pilíšskych vinárov v Číve, ktorá sa uskutoční v máji.

„Predseda poroty hodnotil červené vína ako dobré. Ako povedal, biele vína v tomto roku neboli takej dobrej kvality ako červené. Podľa neho problém bol nie s hroznom, ale s jeho spracovaním a s nevhodným uskladnením vína. To boli hlavné príčiny nižšej kvality niektorých vín, na čo by vinári mali v budúcnosti dávať väčší pozor,“ prezradila nám pani starostka. Ako dodala, na súťažiach vín nezvykli kvalifikovať priamo rodiace hybridy, ale v Santove urobili výnimku. Traja gazdovia nominovali do súťaže vína zo „samorodákov“.

Jednou z nich bola Gyöngyi Kormošová, ktorá priniesla vzorku zo zmesi hrozna. Ako nám prezradila, má vyše dvesto koreňov rôzneho druhu. Pestuje hlavne stolové hrozno, ktoré dozrieva postupne počas celého leta. „Ako dozrieva, postupne ho jeme, niečo aj darujem, ale keď ho je dosť a nechcem, aby vyšlo nazmar, urobím z neho víno. Víno nám chutí, ale chutí aj našim známym, ktorým z neho darujem. Na súťaž som sa prihlásila aj minulý rok a aj vtedy som získala diplom,“ pochválila sa pani Kormošová.

Treba vedieť, že v Santove už nie sú veľké vinice. Peronospóra ich zničila a od 19. storočia sem nasadili priamo rodiace hybridy, ako napríklad novu. Súkromné vinice v 50. – 60. rokoch minulého storočia poštátnili a bývalí majitelia potom obhospodarovali družstevné. Nie divu, že o tieto vinice sa nestarali s takou láskou ako o vlastné a časom sa pestovania zriekli. Nezriekli sa však dobrého vína a preto pred približne dvadsiatimi rokmi začali privážať hrozno zo známych vinárskych oblastí, zväčša z úpätia Matry. Aj pestovateľ top červeného vína Koloman Pešák si už vyše desať rokov vozí hrozno z Gyöngyösu. Ako mi prezradil, vínu prišiel na chuť až po dovŕšení 48 rokov, ale odvtedy si nevie predstaviť svoj život bez neho. Hlavne pri príprave nedeľňajšieho obeda je preňho neodmysliteľná chuť vína. „Už pri varení si rád dám pohár dobrého vína. Samozrejme, len kvôli chuti. Ako povedal, rád robí okolo vína: rád melie hrozno, plní mušt do sudov, čaká, kedy môže stáčať víno, nevie sa dočkať, kedy dozrie a kedy ho môže fľaškovať. Všetky fázy robí vlastnoručne. Ročne vypestuje 1600 litrov vína, avšak nielen pre vlastné potreby. Predáva ho priamo na mieste, ale stálych kupcov má aj z hlavného mesta. „Keď sa dozvedia, že mám v danom roku dobré víno, prídu ho ochutnať a kupujú si ho,“ dodal. On nechce z vína zbohatnúť, zisk použije na kúpu ďalšieho hrozna. Vyrába tri druhy vína: Frankovku, Silvánsky Rizling a tohoročného víťaza Cabernet Sauvignon. Má rád suché vína a podľa neho mužom chutí hlavne suché víno.

Hrozno k druhému top vínu, k Zenitu, pochádza z Jágru. Jeho výrobca Imrich Kormoš tam má vlastnú vinicu na ploche jedného hektára. Kúpil ju od gazdov, od ktorých predtým nakupoval hrozno. Oni však zostarli a vinicu nemal kto obrábať. Nové odrody vlastní iba rok, takže toto obdobie je i preňho plné nových výziev. Ako povedal, nerobí mu problémy obrábať vinicu, lebo vie, že je tam dobrá pôda, na ktorej sa urodí dobré hrozno. Rezanie, viazanie a tzv. zelené práce robí spolu s rodinou, mechanické práce dá urobiť miestnym hospodárom. Pestovanie vína je u nich rodinná záležitosť, už aj jeho otec sa mu s obľubou venoval. Lásku k vinárstvu zdedil po ňom, ako aj niektoré adresy, kde mohol nakupovať hrozno. Tridsať rokov sa zaoberá vinárčením. Kedysi dovážal hrozno z okolia Gyöngyösu, ale pred vyše desiatimi rokmi sa vybral trochu ďalej, smerom na východ. I. Kormoš sa teraz prvýkrát zúčastnil na súťaži vín a hneď veľmi úspešne. Keď som sa ho spýtala, ktorú fázu vinárstva má najradšej, bez dlhého uvažovania s úsmevom na tvári povedal, že pitie. Podľa neho víno je najlepšie po roku. Jeho najstaršie víno je „v puberte“: dvanásť-trinásťročné. Chráni si ho a nedáva z neho hocikomu.

O víne a o hrozne by sme mohli ešte dlho hovoriť, aj keď Santov v súčasnosti už nepatrí medzi vinárske oblasti. Ale môžeme dúfať, že možno práve táto súťaž, alebo povedzme veselica na vinobranie, položí základy na vytvorenie novej tradície, ktorá prispeje k súdržnosti obyvateľov tejto podpilíšskej slovenskej obce.

Eva Patayová Fábiánová