„Pred 80-100 rokmi, keď ešte nebola televízia, dedinčania a sálašania mali spôsoby, ako sa stretať, zabávať a poklebetiť si. Také príležitosti boli napríklad páračky peria.“

„Každá gazdiná, ktorá mala dcéry, uprednostňovala chov husí a kačíc, veď dievke ako veno bolo treba pripraviť duchny. Húsky podšklbávali aj viackrát ročne. Perie dali sušiť na povalu, aby ho potom v zimných podvečeroch párali.

Na páračky sa pozývalo, lebo predsa len to bolo volanie do práce. Dievky a ženy sa schádzali z viacerých domov u jednej gazdinej. Nič si nemuseli priniesť, veď párali perie domácej gazdinej. Uprostred chyže postavili veľký stôl, okolo neho umiestnili lavice, na ne si posadali ženy a dievky. V lone mali nádoby, do ktorých dávali napárané perie. V priebehu páračiek rozprávali hrôzostrašné príbehy, povesti, klebety a hlavne spievali piesne. Na týchto akciách sa zúčastňovali aj malé deti, ktoré len tak nesmelo vykúkali spoza kochu pece, čo sa v chyži robí. Gazdiná navarila kukuričné zrná a posypala ich mletým makom a cukrom. Neskoršie prišli aj mládenci s harmonikárom. Gazda vytiahol odkiaľsi fľašu páleného a začala sa zábava. Keď sa skončila robota, gazdiná odpratala nadriapané perie, stôl odložili do kúta, stoličky a lavice ku stenám a harmonikár vyhrával jednu za druhou, mladí tancovali, spievali a ujúkali…“ Takto roku 2006 opísal páračky na svojej blogovej stránke Ján Urda, dôchodca zo Slovenska. Práve také boli páračky v 30. rokoch 20. storočia aj podľa spomienok békeščabianskej Slovenky Judity Ledzényiovej.

Zvyky na páračky obnovila Čabianska organizácia Slovákov 18. februára, keď v rámci Celoštátneho stretnutia vedúcich národnostných občianskych organizácií usporiadala Slovenské popoludnie v znamení páračiek. Podujatie otvoril riaditeľ Domu železničiarov István Mackó. Gazdinkami čabianskych páračiek boli členky speváckeho zboru Orgován, ktoré vítali pozvaných hosťov makovou kukuricou. Najprv prišli na páračky ženy z Piliša pod vedením vedúcej klubu Veselá jar Anny Vrabcovej. Predtým, ako sa pustili do práce, zaspievali pilíšske piesne. Predspievala vedúca spevokolu Alžbeta Pintérová. Najdlhšiu cestu mali za sebou Santovčania, ktorých priviedla na čabianske páračky členka Slovenskej samosprávy v Santove Margita Kollárová. Hneď po príchode si zanôtili prekrásne dvojhlasné piesne. Potom vedúca 32-ročného Santovského pávieho krúžku Terézia Kováčová spolu so speváčkami zabávali účastníkov páračiek zhudobnenými santovskými baladami. Naposledy prišli v pekných krojoch gazdinky z Malého Kereša na čele s predsedníčkou tamojšej slovenskej samosprávy a vedúcou slovenského speváckeho zboru Zuzanou Gmoserovou. Pán Rátkai a pani Valentinová si priniesli so sebou aj citary. V sprievode hudby si ženy hneď aj zaspievali.

Keďže bolo obdobie fašiangov, na páračky prišli aj maškary. Dve ženy sa obliekli za Turkyne z háremu a prekvapili účastníkov páračiek brušným tancom. Konečne sa dostavili aj mládenci! Najprv zablúdil medzi zabávajúcich sa ťuťmák Janči (Ján Alberti), ktorý svojou nešikovnosťou všetkých rozosmial. Mládenci z okolia bývalých čorvášskych sálašov v sprievode Kálmána Juhásza priniesli so sebou tambury a - práve tak, ako pred 100 rokmi - začala sa večerná tanečná zábava, na ktorú sa dostavili József Major a Ondrej Horváth z Čabačudu. Oni však namiesto harmoniky priniesli so sebou modernejšie elektronické syntetizátory a zábava pokračovala do úsvitu pri slovenských piesňach, valčíkoch, polkách a čardášoch. Staršie ženy sedeli na stoličkách a sledovali tancujúcich. Medzi nimi bola aj pani Alžbeta Ančinová, organizátorka celej akcie. Bola síce unavená, ale spokojná, lebo sa všetko odohralo tak ako plánovala: najskôr napárali perie a potom sa zabávali, presne tak ako kedysi.

Ildika Očovská