V posledných rokoch sa Slováci v Ečeri čoraz viac aktivizujú. Ich činnosť sleduje komunita v Maďarsku žijúcich Slovákov, v rámci toho slovenských obcí Peštianskej župy, s veľkým uznaním, preto sme sa rozhodli navštíviť predsedu Slovenskej samosprávy v Ečeri Ondreja Cs. Aszódiho. Pán predseda nám porozprával príbeh obce a miestnych Slovákov.

Obec Ečer leží v Peštianskej župe, v monorskom regióne, približne 25 kilometrov juhovýchodne od centra hlavného mesta, v tesnej blízkosti letiska. Okolie Ečeru bolo obývané už v čase príchodu Maďarov do Karpatskej kotliny. Názov osady je pravdepodobne odvodený podľa mena vnuka kniežaťa Arpáda Ecsellő. Podľa ústneho podania názov osady súvisí s dubom cerovým, ktorý bol dlhé stáročia symbolom dediny a figuroval aj v jej pečati. Prvá písomná pamiatka o Ečeri pochádza z roku 1315. O kostole je zmienka už v roku 1399. V stredoveku žilo v Ečeri viac statkárov, ale počas tureckého útlaku bola osada vyľudnená. Jej pozemky obrábali obyvatelia susedných dedín. 150-ročná turecká nadvláda spustošila aj tento kraj. Proces znovuosídlenia sa rozbehol roku 1699, vtedy tu žilo už pomerne dobre zabezpečených 11 rodín. V Rákócziho povstaní sa zúčastnilo 9 mužov z Ečeru. Cieľavedomé zaľudnenie dediny prebiehalo v 18. storočí. Za statkára Antona Svajdlera sa v Ečeri usadili predovšetkým slovenskí, resp. v menšom počte maďarskí a nemeckí osadníci. V roku 1722 sa Ečer stal majetkom Antona Grassalkovicha, ktorý pokračoval v zaľudňovaní územia slovenskými osadníkmi. V roku 1730 v osade platilo dane už 50 rodín. Noví prisťahovalci prišli predovšetkým zo stredného Slovenska a z okolia Trenčína. Na žiadosť obyvateľstva dal majiteľ dediny v roku 1740 vybudovať na pamiatku svätého Antona z Padovy katolícky kostol v barokovom slohu. Taktiež v 40. rokoch založil školu a dal postaviť farnosť.

Podľa štatistických údajov z roku 1836 v dedine žilo 612 obyvateľov. Z toho 80% malo slovenský a 20% maďarský materinský jazyk. Počas revolúcie rokov 1848-49 aj z Ečeru viacerí vstúpili do armády.

Následkom častého striedania majiteľov v roku 1881 došlo k vyvlastneniu majetku, keď sa veľká časť pozemkov dostala do rúk obyvateľstva. V 19. a začiatkom 20. storočia s ohľadom na väčšinové obyvateľstvo v škole prebiehala výučba v slovenskom jazyku. Obyvatelia obce narodení v druhej polovici 20. storočia už všetci ovládali maďarčinu, ale v prvej polovici storočia tu ešte žili starší ľudia, ktorí hovorili len po slovensky.

K rýchlemu rozvoju osady došlo v roku 1880, keď vybudovali železničnú trať Budapešť-Szolnok. Ďalšiemu vývoju zabránila prvá svetová vojna. V boji zahynulo 52 ečerských vojakov. Ich pamiatku pripomína pamätná tabuľa umiestnená nad vchodom kostola. Elektrinu tu zaviedli na prelome 30. rokov. Prvú verejnú telefónnu linku dali do prevádzky v roku 1937. Smutnou etapou v dejinách osady bola druhá svetová vojna. Mnohí zahynuli v boji a početné boli aj obete civilných obyvateľov. Ich mená pripomína obelisk z roku 1996. Počas výmeny obyvateľstva v rokoch 1946-47 sa vrátilo do materskej krajiny približne 25 rodín. Väčšina Ečerčanov sa usadila na jednom mieste, vo vtedajšom vonkajšom obvode Bratislavy, v Prievoze, kde žili spolu dlhé roky. Na prievozskom cintoríne dodnes nájdeme na náhrobných kameňoch prezviská rozšírené v ečerských rodinách.

V Ečeri založili v roku 1960 družstvo, ktoré desaťročia determinovalo hospodárske pomery osady. V 60. a 70. rokoch tu vybudovali vodovod so zdravou pitnou vodou, lekársku ambulanciu, osvetový dom, ako aj základnú a materskú školu, ktoré neskôr rozšírili. Dnes má Ečer kompletnú infraštruktúru.

Čo sa týka prítomnosti Slovákov v Ečeri, od roku 2002 zastupuje ich záujmy miestna slovenská samospráva, od začiatku pod vedením Ondreja Cs. Aszódiho. Členmi sú dôchodkyňa, bývalá prísediaca monorského súdu Mária Šošovicová, vedúci skladu v Budapešti Jenő Kele a dôchodkyňa, bývalá pracovníčka Úradu na vyrubovanie poplatkov Eva Kuruncziová Wéberová. Externými členmi slovenského voleného zboru sú člen Tanečného súboru Zelený veniec, informatik Gábor Lukics, dôchodkyňa Anna Szigetváriová a členka tanečného súboru, asistentka Technickej univerzity v Budapešti Piroška Harazinová. Keďže predseda Slovenskej samosprávy v Ečeri je aj podpredsedom Regionálneho spolku Slovákov z okolia Pešti Dolina, zbor úzko spolupracuje so slovenskými samosprávami osád Veľká Tarča, Malá Tarča, Maglód, Čemer, Kerepeš, Dabaš-Šára a Kerestúr (XVII. obvod Budapešti). Družobné styky na Slovensku má s Cabaj-Čáporom. V posledných rokoch sa navzájom navštevovali štyrikrát ročne, od tohto roku kvôli finančným ťažkostiam to však bude už len raz ročne.

S miestnou samosprávou majú vynikajúce, vzorné vzťahy. Starosta obce Zsolt Gál a notár Zoltán Barta sa pravidelne zúčastňujú na zasadnutiach zboru slovenských poslancov a bezplatne im zabezpečujú kanceláriu v Kultúrnom dome Miklósa Rábaiho. Národnostná referentka Judit Jármaiová im taktiež veľmi veľa pomáha, pravidelne sleduje konkurzy a pomáha aj vo finančných záležitostiach. Slovenská samospráva bude mať tohto roku k dispozícií 209 tisíc forintov zo štátneho rozpočtu a približne 1,8 milióna forintov z doplnkovej podpory na základe vykonanej činnosti.

Zbor úzko spolupracuje s Tanečným súborom Zelený veniec, klubom dôchodcov, Spolkom kultúry a športu, Nadáciou pomoc, rímskokatolíckou farnosťou, Kultúrnym domom Miklósa Rábaiho a v neposlednom rade s obidvoma materskými školami a so základnou školou. Ako nás pán predseda informoval, v materskej škole na Andrássyho ulici pestujú zvyky našich predkov formou výučby ľudového tanca. Členka voleného zboru Mária Šošovicová raz týždenne oduševnene učí svojich zverencov slovenské choreografie. V Základnej škole Ilonky Lakyovej prebieha výučba slovenských tancov v troch skupinách dvakrát týždenne. Prvú skupinu tvoria prváci, druhú druháci a tretiaci a tretiu štvrtáci a piataci. Slovenské choreografie s nimi nacvičujú učiteľky Beáta Blažeková a Gabriela Veselovská a člen Tanečného spolku Furmička v Čemeri Gábor Simonyi. Keďže vedeniu slovenskej samosprávy záleží na zachovávaní slovenských zvykov v Ečeri, nedávno začalo rokovať s riaditeľkou inštitúcie Csillou Szeverovou Csekeiovou o tom, že v budúcnosti by v škole zaviedli výučbu tanca v rámci učebných osnov. Od septembra tohto roku na vyššom stupni bude vyučovať slovenské tance odborný pedagóg, na nižšom stupni budú naďalej vyučovať už spomenuté učiteľky.

Slovenskí aktivisti, čiže členovia slovenskej samosprávy a Tanečného súboru Zelený veniec, usporadúvajú každý rok niekoľko spoločných akcií. Sezónu otvára februárový Fašiangový večierok, na Veľký piatok nasleduje umývanie sa pri potoku. Vtedy miestni Slováci v ľudových krojoch ozdobia most trávou a kraslicami, potom sa vyumývajú v potôčiku. Vtedy nespievajú, neuskutoční sa nijaký kultúrny program, lebo je obdobie pôstu. Tento zvyk bol kedysi charakteristický v celej Karpatskej kotline, ľudia žili v domnienke, že ak sa umývajú na Veľký piatok na svitaní, budú oslobodení od všetkých chorôb. Dievčatá si umyli tváre, aby opekneli. V ten istý deň sa koná pôstna krížová cesta, keď veriaci putujú ku všetkým desiatim ečerským krížom a modlia sa pri nich. Prvého mája ečerskí Slováci zvyčajne usporadúvajú v Dedinskom dome Detský majáles, ktorý sa však tohto roku z finančných dôvodov neuskutoční. Noc múzeí budú oslavovať v Dedinskom dome kultúrnym programom tanečníkov a ukážkovými zamestnaniami košikárov. Sviatok Božieho tela a krvi oslávia miestni katolíci podobne ako Čemerčania, vytvoria koberec z kvetov. Na procesiu prichádzajú každý rok aj veriaci z ďalekého okolia. Slováci katolíckeho vierovyznania vyzdobia obidve strany hlavnej ulice, procesia prechádza po kvetinovom koberci, vytvorenom z úcty a lásky k Bohu. Na jeseň organizujú Deň folklóru a Dušičky. Na Sviatok Všetkých svätých sa schádzajú pri pomníku v parku pri Starom cintoríne. V tento deň sa v podvečerných hodinách po kázni konajú koncerty vážnej hudby. Poslednou akciou roka je chodenie s Betlehemom. Podľa stáročných tradícií sa počas adventu, deväť dní pred Vianocami, vydá skupinka členov spolku s obrazom Svätej rodiny a domácim oltárom na cestu po obci, aby sa každý večer zastavila v inej rodine. Tento starodávny zvyk zachováva nielen staršia generácia, ale aj mladí ľudia, ktorí pokračujú v tradícii vítania Božieho syna krásnymi slovenskými adventnými koledami a modlitbami.

Ondrej Cs. Aszódi je aj oduševneným tanečníkom. Slovenský volený zbor systematicky podporuje Tanečný súbor Zelený veniec, ktorý pôsobí od roku 1999 pod záštitou Folklórneho spolku Zelený veniec. Jeho cieľom je zachovávať dedičstvo a pestovať tradície našich predkov. Vznik súboru sa viaže k oslavám 300. výročia znovuosídlenia obce, keď sa miestna mládež rozhodla obnoviť pôvodnú slovenskú ečerskú svadbu, ktorú predviedla vo svojráznej pôvodnej časti osady. Usporiadatelia slávnosti sa vtedy zaviazali zachovávať chýrne miestne slovenské tradície a pestovať slovenské dedičstvo, čo viedlo k renesancii slovenského verejného života v Ečeri. Tanečný súbor má slovenský názov, čo poukazuje na silnú väzbu ku kultúre predkov. Folklórny spolok má takmer 200 členov, ktorí pôsobia v 4 vekových skupinách: škôlkari, mládež, dospelí a dôchodcovia. Každý člen tanečnej skupiny má vlastný ečerský kroj, ale folklórny spolok dbá aj o to, aby sa zachoval starodávny ľudový odev. Pre členov tanečnej skupiny dospelých dal ušiť príznačný mužský a ženský odev z konca 19. storočia, ženám tanečnej skupiny dôchodcov dal vyšiť šlinguvané podkontíky (ručníky). Súbor predvádza tance rôznych regiónov v náležitom kroji. Tanečníci popri miestnych kultúrnych programoch vystupujú aj na župných a celoštátnych podujatiach, neraz sa predstavili i v zahraničí. V repertoári majú chýrnu Ečerskú svadbu, Staroečerské slovenské tance, ečerské slovenské detské hry, tance z Maglódu, kerestúrske, békešské a horehronské tance, Pilíšske fašiangy, Friškú, spišské, šarišské a zemplínske tance, valčík z Kerestúru a polku. Členovia folklórneho spolku zozbierali starodávne slovenské modlitebné knižky a spevníky a pozapisovali charakteristické ľudové náboženské piesne. Tie sa naučila aj mladšia generácia, ktorá si pri príležitosti cirkevných sviatkov hrdo oblečie starodávny kroj a zapojí sa do spevu. V katolíckom kostole z iniciatívy spolku na väčšie cirkevné sviatky opäť začali slúžiť sväté omše aj v slovenskom jazyku.

Spolok a Slovenská samospráva v Ečeri dali na Starom cintoríne postaviť pamätný kríž a umieračik s nápisom „Na pamiatku našich predkov”, pri ktorom si každý rok na Dušičky spoločným modlením pripomenú svojich slovenských predkov. V roku 2005 obnovili a vysvätili sochu Panenky Márie, ktorá stála kedysi v chotári obce, ale počas vojny ju poškodili. O dva roky neskôr došlo k vysviacke slovenskej kaplnky pred obecným úradom. Rekonštrukciu oboch sakrálnych pamiatok koordinovali folklórny spolok a slovenský volený zbor. V tomto roku na jeseň odhalia sochu Ečerská svadba, dielo miestneho umelca Pétera Gerencséra, ktorá znázorňuje tanečný pár v miestnom kroji. Ako sme sa od predsedu Slovenskej samosprávy v Ečeri dozvedeli, socha v životnej veľkosti bude stáť v centre osady, medzi rímskokatolíckym kostolom a kultúrnym domom. Slovenský volený zbor poskytol na sochu dvestotisíc a Spolok Zelený veniec tristoštyridsaťtisíc forintov.

O tom, že členovia slovenského voleného zboru a spolku robia veľmi veľa v záujme toho, aby slovenčina v Ečeri nevymrela, niet pochýb. K ďalšej úspešnej spolupráci im prajeme veľa elánu.

Andrea Szabová Mataiszová