Predpokladám, že ste už počuli o legendárnom Titanicu, alebo ste aspoň videli jedno z množstva spracovaní jeho tragédie. 15. apríla uplynulo 100 rokov odvtedy, ako svetom otriasla správa o nešťastí tohto „nepotopiteľného zázraku“.

Skazu zapríčinila zrážka s ľadovcom, ktorú nasledovali strastiplné 3 hodiny boja o život. Osud pasažierov a celý priebeh nešťastia sa stali všeobecne známymi skutočnosťami, preto predstavím tragédiu trocha z iného uhla.

Najväčší div veku

Titanic so svojou pompéznosťou a silou predstavoval ojedinelý, ba najväčší výtvor moderného človeka 20. storočia: bol 269 m dlhý, 28 m široký a 63 m vysoký, na jeho palube sa nachádzalo 762 kajút s kapacitou 3000 miest.

Dôvod vzniku tohto giganta je ukrytý v ekonomike. Koncom 19. storočia medzi sebou súperili dve námornícke spoločnosti: Cunard a White Star Line. Cunard vykročila prv a postavila dva veľké parníky (Lusitania a Mauretania), ktoré boli nielen väčšie, ale aj rýchlejšie ako ktorákoľvek iná loď. Konkurencii sa rýchlo musela vyrovnať aj White Star, preto so spoločnosťou Harland & Wolff uzatvorila dohodu na postavenie troch najväčších zaoceánskych parníkov vtedajšieho sveta (Olympic, Titanic a Gigantic - po katastrofe ho premenovali na Britannic). Loď Olympic sa na svojej prvej plavbe zrazila s krížnikom a vážne sa poškodila. Tým pádom sa na Titanicu oneskorili práce a spustili ho na vodu až 2. apríla 1912. O 8 dní vyplával z britského prístavu na svoju prvú cestu do New Yorku. Nikto netušil, že táto historicky prvá púť je aj poslednou.

Nedostatky a omyly

Týchto sa nám vybaví hneď niekoľko. Prvotný problém bol v samotnej výbave lodi: na palube sa nachádzalo iba 20 záchranných člnov s kapacitou pre 1178 pasažierov z približne 2223 (napokon sa zachránilo len 705 ľudí). Takéto množstvo vyhovovalo vtedajším predpisom, až po tejto katastrofe nariadilo britské námorníctvo zvýšiť počet záchranných člnov. Aj projektantom môžeme vytknúť, že úsilím oddeliť pasažierov I., II. a III. triedy znemožnili únik mnohým ľuďom tretej triedy na hornú palubu, ktorí narazili na neprehľadnú spleť chodieb, koridorov a promenád. Toto potvrdzujú aj čísla: z prvej triedy sa zachránilo 93 percent žien a detí, z tretej triedy len 47! Je pravdepodobné, že skazu Titanicu zapríčinili lodné skrutky, ktoré pod tlakom vody popraskali. Súčasné výskumy potvrdili, že skrutky boli naozaj nekvalitné. Musíme spomenúť aj ignorovanie ustavične pribúdajúcich správ o hroziacom nebezpečenstve ľadovcov, aj absenciu ďalekohľadu, ale najzarážajúcejšia je slepá viera v nepotopiteľnosti, ktorá si vyžiadala 1518 obetí.

Nesúladné konanie posádky tiež svedčí o nepripravenosti na takúto situáciu. Kapitán Smith mal dve možnosti predísť, resp. vyhnúť sa kolízii: mal buď znížiť rýchlosť v nočných hodinách, alebo mal prikázať zmenu kurzu na juh. Ani jednu z týchto možností neuplatnil, dokonca spravil oveľa väčšiu chybu, po náraze inštinktívne nariadil polovičnou parou vpred! Nerozhodol sa však správne (podľa iných literatúr chcel získať modrú pásku, ktorú mohla v období 1838 - 1969 získať loď, ktorá najrýchlejšie preplávala Atlantický oceán). V čase zrážky sa na palube zdržiaval aj prvý dôstojník, ktorý tiež mylne rozkázal plnou parou vzad. Odborníci sa domnievajú, že keby došlo k priamemu nárazu Titanicu s ľadovcom, loď by sa nepotopila. Ľadová kryha vytvorila po pravom boku asi osemdesiatmetrovú trhlinu, cez ktorú sa začala valiť voda do podpalubia. Bolo 23:40 h. Osud parníka sa naplnil. Na záchranné signály najrýchlejšie zareagovali Frankfurt a Carpathia, ale boli príliš ďaleko. Až rozum sa zastavuje pri poznaní faktu, že najbližšia loď Californian mohla zachrániť všetkých ľudí, lenže kapitán Lord rozkázal z bezpečnostných dôvodov vypnúť všetky stroje a počkať do rána.

Slováci na „plávajúcom paláci“

Viera v lepšej budúcnosti lákala mnoho ľudí do Nového sveta, medzi nimi boli aj Slováci. K nim patrila aj 42-ročná Mária Lovásiková z Hričovského Podhradia. Vycestovala za bratom Jánom, ktorý pracoval vo Philadelphii. Aby sa mohla bezplatne preplaviť cez oceán, vstúpila do služby ako pomocná sila v lodnej kuchyni Titanicu. Pravdepodobne patrila medzi prvé obete v podpalubí, jej posledné momenty života ostali navždy ukryté v útrobách vraku lode.

Za lepšou budúcnosťou cestoval do USA aj rodák zo Serede, no bydliskom vo Francúzsku, Michel Marcel Navrátil so svojimi deťmi. Michel Marcel zahynul spoločne s ďalšími 1518 pasažiermi v osudnú noc zo 14. na 15. apríla 1912. Starší zo synov sa dožil 92 rokov a zomrel 30. januára 2001. Bol jedným z posledných očitých svedkov tejto tragédie.

Jozef Hancko (38) nemal prácu a tak sa rozhodol ísť do Ameriky, aby svojej rodine trochu pomohol. Bol tam už aj jeho švagor. Cestu si vybavoval cez agentúru. Na radu agenta sa ešte nechal odfotiť spolu s manželkou Máriou, s osemročnou dcérkou Milkou a päťročným synčekom Jožkom. Agent mu cez spoločnosť White Star Line Titanic zabezpečil lístok do tretej triedy. Aby ho mohol Jozef zaplatiť, predal roľu - ženino veno. „Na Titanic mal nastúpiť vo francúzskom prístave Cherbourg. Bol však veľmi vyčerpaný z cesty a lekár prisťahovaleckého úradu ho neuznal za práceschopného, preto z nalodenia nebolo nič,” hovorí vnuk Cyril Hancko. Agent vybavil Jozefovi prehliadku u iného lekára a on odplával do Ameriky ďalšou najbližšou loďou.

Predzvesť skazy?

Cestu Titanicu predchádzalo mnoho zvláštnych udalostí. Prvou bola už spomínaná havária Olympicu. Druhé znamenie sa naplnilo, len čo sa Titanic pohol z prístavu, pretože temer narazil do menšieho parníka New York. Najmysterióznejší príklad sa skrýva v literatúre. V roku 1898 vydal americký spisovateľ Morgan Robertson román Márnosť, v ktorom spracoval zrážku fiktívnej britskej lode Titan. Robertsonovo plavidlo bolo v tom čase najmohutnejšie a najdokonalejšie, s najbohatšími osobnosťami vtedajšieho sveta na palube. Počas svojej tretej plavby v jednu aprílovú noc Titan narazil do ľadovca a potopil sa.

Je až neuveriteľné, koľko podobností je medzi vymysleným Titanom a skutočným Titanicom. Čas a spôsob poškodenia sa úplne zhodujú, ale aj v kapacite, v technickej výbave, dokonca aj vo výkone sú totožnosti. Obe lode boli navrhnuté pre 3000 cestujúcich, mali 3 lodné skrutky, 3 parné stroje na dosiahnutie rýchlosti až 22,5 uzla (42 km/h) a podobne.

Po tragédií Titanicu bolo dielo prepracované a publikované pod názvom Márnosť a stroskotanie Titanu (Futility and the Wreck of the Titan, 1912).

73 rokov nerušene odpočívala loď vo svojej hrobke 4000 metrov pod hladinou mora, až kým ju 1. septembra 1985 objavila expedícia Dr. Roberta Ballarda. Odvtedy ustavične sledujú vrak a zistili, že slaná voda, ale najmä ozubené koleso času, sa postarali o to, aby navždy ukryli pred svetom niekdajšiu pýchu a ikonu britského námorníctva. Titanic sa neodvratne rozkladá, onedlho ho pohltí nenásytný oceán.

Atila Rusnák