Maďarská pedagogická spoločnosť plánovala uskutočniť medzinárodnú študentskú konferenciu o vzdelávaní koncom apríla. Konferencia sa, žiaľ, neuskutoční pre nedostatok prihlásených, ale organizátori poslali pre náš týždenník štúdiu kultúrnej antropologičky Judity Gabriely Tóthovej s názvom Úloha národnostnej výučby u Slovincoch a Slovákoch, z ktorej prinášame úryvky.

Po vymedzení pojmov, ako je národnosť, identita, dvojjazyčnosť a materinský jazyk J. G. Tóthová uvádza tabuľku Ministerstva školstva o počte žiakov a pedagógov v školách, kde sa vyučoval aj národnostný jazyk v rokoch 1990 až 1999. Vieme veľmi dobre, že aj od týchto rokov mnohé školy zanikli, resp. sa pridružili k inej škole, takže už to nie sú relevantné čísla. Musíme však dodať, že počet žiakov aj pedagógov za deväť rokov výrazne narástol.

„V prípade dvoch kultúr, ktoré sú prítomné vedľa seba, je neodmysliteľný ich vzájomný vplyv a preformovanie sa jednotlivca, ktorý sa po čase prispôsobí k normám druhého. Jedným z následkov prispôsobovania sa je asimilácia“ píše výskumníčka.

Autorka štúdie skúma život obyvateľov Novej Huty a Répašskej Huty od roku 2004. Vo svojom výskume sa zameriava na asimiláciu a v rámci nej na národnostnú identitu, spoločenskú kohéziu a dedenie etnickej identity. Svoj výskum autorka podopiera výrokmi informátorov. Z tých sa dozvieme, že predkovia Slovákov v Répášskej Hute prišli z východného Slovenska a prišli za prácou v sklárskych hutách. „Dvojitá kultúra charakterizuje dedinu od začiatkov jej histórie a to nielen čo sa týka jazyka, ale aj tradícií. Diskrétne partície národnostného bytia, ako je napríklad národnostné bytie a priznanie slovenčiny ako materinského jazyka, rovnako latentné partície, ako napríklad používanie národnostného jazyka, čítanie národnostnej literatúry a zachovávanie slovenského jazyka, sú súčasťou každodenného života spoločenstva,“ tvrdí J. G. Tóthová. Tieto svoje tvrdenia dokazuje slovami informátorov, ktorí sa považujú za Slovákov, pričom pomer obyvateľstva s maďarskou a slovenskou národnosťou je vyrovnaný. V rámci komunity neboli maďarizačné snahy, hoci je veľa zmiešaných manželstiev. Obyvatelia udržiavajú styky aj s rodinnými príslušníkmi na Slovensku, ktorí sa vysťahovali počas výmeny obyvateľstva po druhej svetovej vojne, ba jeden z informátorov poznamenal aj to, že počas obecného dňa nepočuť maďarské slovo.

Socializácia jazyka kvôli hore uvedeným zmiešaným manželstvám je nefunkčná a preto škola je dejiskom zachovávania jazyka predkov. „Vo vytvorení vzťahu k národnosti a jej zosilnenia zohráva dôležitú úlohu osvojenie národnostného jazyka a kultúry, túto úlohu plní škola. Výučbu jazyka v škole značne ovplyvňuje, či deti navštevovali národnostnú škôlku. V Répašskej Hute funguje národnostná škôlka, v ktorej kladú mimoriadne veľký význam na to, aby komunikovali s malými deťmi v obidvoch jazykoch,“ tvrdí výskumníčka. Ďalej sa zmieňuje o tom, že v obci donedávna úspešne fungovala základná škola, kde sa vyučovala aj slovenčina a významnú úlohu pripisovali zachovaniu kultúry našich predkov. Avšak kvôli novým finančným nariadeniam vyššie ročníky museli presťahovať do neďalekej Novej Huty a zánik ohrozuje aj nižšie ročníky, kde je veľmi málo žiakov. V dobe výskumu mali iba jednu prváčku.

V Novej Hute počas výmeny obyvateľstva spísali 931 obyvateľov, ktorí sa chceli presťahovať, zanechali 78 prázdnych domov a iba 26 z nich sa naplnilo. Hoci výskumníčka dospela k podobným záverom aj v tejto osade, ako v susednej, zistila, že otázka identity je problematická: ani „v rodine nevedia identifikovať, že kto všetko patrí k slovenskej komunite a sami seba definujú ako hybridy.“ Odkedy výučba slovenčiny prešla z nárečia na spisovnú reč, v rámci rodiny sa ťažko dorozumejú jednotliví jej členovia a preto radšej obrátia reč na maďarčinu. Respondenti zánik slovenskej rodinnej komunikácie vysvetlili aj potrebnou dobrou znalosťou maďarčiny v rámci rodiny.

„Slovenčinu v miestnej základnej škole vyučujú Maďari, ale väčšina slovenských rodičov nežiada nejako zvláštne výučbu jazyka,“ píše vo svojej práci J. G. Tóthová a dodáva aj výrok informátora (zrejme učiteľa), podľa ktorého slovenčina sa síce vyučuje v každej triede, ale čoraz viacej rodičov vyberá pre svoje dieťa západné jazyky. „Na jednom rodičovskom združení som chcela upozorniť na to, aká je dôležitá výučba slovenského jazyka. Ak o ňu nebude záujem, tak sa tu nezachová slovenská národnosť, márne si vypisujeme po slovensky názvy ulíc, alebo múzea, od toho tu nebudú Slováci, treba vedieť aj hovoriť. Vieš, aká bola odozva? Veľké ticho“ cituje výskumníčka jednu zo svojich informátoriek.

V ďalšej časti práce sa Judita Gabriela Tóthová zameriava na komunitu Slovincov v Kétvölgyi, avšak jej výskum je iba v počiatočnej fáze, nemôžeme z nej vyvodiť závery.

(ef)