Pred nejakým časom vychádzal v Ľudových novinách seriál o slávnych slovenských osobnostiach z pera známeho slovenského spisovateľa, univerzitného profesora Jozefa Leikerta, ktorý sa tešil veľkému čitateľskému záujmu.

Osudy významných ľudí, ktorých dielo najlepšie preveril čas, boli rôzne - niektorí z nich boli šťastní, iní menej šťastní. Avšak všetci zanechali nasledujúcim generáciám nezabudnuteľné posolstvo, ktoré bolo výsledkom ich celoživotného snaženia. Boli to múdri, vzdelaní ľudia - vedci, spisovatelia, umelci, ktorí v dejinách Slovenska čosi znamenali, ale ich mená zarezonovali aj vo svete, kde preslávili svoje rodisko. Veríme, že aj ďalšie profily veľkých osobností, ktoré začíname uverejňovať v našich novinách, čitateľov zaujmú a otvoria im dvere k lepšiemu poznaniu malej krajiny v srdci Európy.

Daniel Rapant, historik

(17. 4. 1897 - 17. 4. 1988)

Dvadsiate storočie je v dejinách Slovenska storočím zvratov, ktoré zasiahli všetky oblasti života a, pochopiteľne, najväčšmi ľudí. V zlomových situáciách sa najlepšie ukázal pravý charakter, najmä intelektuálov, ktorí vždy boli akosi viac na očiach spoločnosti. Niektorí boli takí, ktorých zlomil zásah politickej moci, obavy o vlastnú existenciu a strach z budúcnosti či túžba po kariére. No našli sa aj takí, ktorí napriek osobným problémom a utrpeniu dokázali čeliť týmto nástrahám a za každých okolností pevne stáli za svojím presvedčením. Medzi nich patrí aj významný slovenský historik Daniel Rapant.

Daniel Rapant pochádzal z Holíča, kde sa narodil 17. apríla 1897 v rodine robotníka. V rodnom meste vychodil ľudovú školu, potom študoval na rímskokatolíckom gymnáziu v Skalici, ale štúdiá mu prerušila prvá svetová vojna. V rokoch 1915 - 1918 bol vojakom rakúsko-uhorskej armády, s ktorou sa dostal na taliansky front a gymnázium ukončil roku 1917 ako privatista. Čerstvý maturant sa živo zaujímal o spoločenské dianie a už v máji 1918 sa dostal do delegácie vedenej P. O. Hviezdoslavom na oslavy Národného divadla do Prahy, kde sa otvorene hovorilo o budúcom spoločnom štáte Čechov a Slovákov. Po vytvorení Československej republiky sa Daniel Rapant na podnet známeho skalického rodáka politika Pavla Blahu a redaktora Antona Štefánka dostal na Filozofickú fakultu Karlovej univerzity v Prahe študovať históriu a slavistiku. O rok neskôr súčasne študoval aj na Vysokej škole archívnej. Budúci historik získal počas pražských štúdií dobrý teoretický základ, na ktorom neskôr staval. Vedomosti z dejín si rozšíril v rokoch 1922 - 1923 na filozofickej fakulte parížskej Sorbony a neskôr na viacerých študijných pobytoch vo Viedni a v Budapešti. V januári 1924 nastúpil do svojho prvého zamestnania ako hlavný archivár Bratislavskej župy. V rokoch 1928 - 1933 bol prednostom archívu na Krajinskom súde. Ako archivár vtedy navrhol nápisy na priečelia mosta v kúpeľoch Piešťany. Zo strany mesta dodnes vidieť nápis Saluberrimae pistiniensis thermae (Najuzdravujúcejšie piešťanské kúpele) a zo strany ostrova sa vyníma známy nápis Surge et amnula (Vstaň a choď).

Daniel Rapant bol historik, ale nikdy nezostal iba pri tom. Jeho záujmy boli širšie - publikoval články a recenzie, nielen z dejín, ale aj zo sociológie, umenia, literatúry. Už ako vysokoškolák písal články do Mladého Slovenska, Prúdov, ako aj do Slovenských pohľadov a Elánu. Najbližšie zo všetkých druhov umenia mal k divadlu. V dvadsiatych rokoch bol členom Družstva Slovenského národného divadla a často navštevoval divadelné predstavenia. Spoznal tam svoju budúcu manželku, poprednú herečku Hanu Meličkovú, s ktorou mal dve dcéry - redaktorku a prekladateľku Danielu a lekárku Helenu.

V roku 1933 sa Daniel Rapant stal mimoriadnym a o päť rokov neskôr riadnym profesorom na katedre dejín Univerzity Komenského v Bratislave. Zaoberal sa dejinami od obdobia Veľkej Moravy až po 20. storočie, ale v centre jeho záujmu bol začiatok slovenského národného obrodenia od 18. storočia po šesťdesiate roky 19. storočia. Takmer všetky jeho publikačné práce sa týkajú práve tohto obdobia. Jedna z nich je aj veľká 13-zväzková monografia Slovenské povstanie 1848 - 1849, ktorá dodnes patrí medzi najhodnotnejšie diela našej histórie. No aj ďalšie jeho diela, napríklad K počiatkom maďarizácie, Slovenský prestolný prosbopis z roku 1842, Ilegálna maďarizácia (1790 - 1840), Tatrín, Viedenské memorandum slovenské z roku 1861, Sedliacke povstanie na východnom Slovensku v roku 1831, ako aj desiatky odborných článkov a štúdií obsahujú mnohé dodnes inšpiratívne myšlienky. Daniel Rapant totiž k vedeckovýskumnej práci pristupoval vždy s bázňou, prechovával úctu k faktom, ktoré vedel nielen získať, ale aj správne okomentovať a zaradiť do zaujímavých súvislostí. To dokáže iba vzdelaný a rozhľadený vedec. On sám sa však priraďoval viac k pedagógom ako vedcom. Nekompromisne si stál za svojimi názormi, a preto nečudo, že sa dostal do rozporu s vládnou ideológiou.

V roku 1940 sa demonštratívne nezúčastnil na inaugurácii predsedu vlády Vojtecha Tuku za rektora Slovenskej univerzity, lebo s tým nesúhlasil a považoval to za politický akt, ktorý škole po odbornej stránke neprospeje. Odmietol sa podieľať aj na príprave Slovenskej vlastivedy, lebo dejiny Slovenska sa v nej pod vplyvom vtedajšej ideológie interpretovali skreslene.

Po druhej svetovej vojne už v apríli 1945 poverili Daniela Rapanta funkciou rektora Slovenskej univerzity, ktorým bol do decembra 1945. Potom až do roku 1947 bol dekanom filozofickej fakulty. Súčasne pôsobil ako predseda Historického odboru Matice slovenskej a bol redaktorom jej Historického zborníka. Ako historik Daniel Rapant hodnotil Slovenské národné povstanie pozitívne, ale kritický postoj zaujal k vojnovému slovenskému štátu. Nikdy sa nestotožňoval s akoukoľvek totalitou, a preto sa ho usilovali po roku 1948 umlčať. Na škole, kde prednášal, mu postupne znižovali počet vyučovacích hodín, až ho napokon roku 1950 celkom zbavili miesta profesora a zakázali mu vykonávať akúkoľvek pedagogickú činnosť. Od roku 1956 pracoval na polovičný úväzok v Univerzitnej knižnici a v roku 1958 ho penzionovali. Ďalej však vedecky pracoval, publikoval výsledky výskumu a zapájal sa do odborných polemík. Vtedy sa vari najintenzívnejšie venoval dokončeniu monumentálnych dejín Slovenského povstania 1848 - 1849, ktoré nemajú obdobu v dejinách slovenskej historiografie. Čiastočné zadosťučinenie sa Danielovi Rapantovi, významnej slovenskej osobnosti, dostalo roku 1968, keď ho vymenovali za akademika Slovenskej akadémie vied, a roku 1969, keď dostal vysoké štátne vyznamenanie.

Daniel Rapant zomrel presne v deň svojich 91. narodenín. Pochovaný je na Národnom cintoríne v Martine vedľa manželky, herečky Hany Meličkovej.

Jozef Leikert