Každý týždeň sa vyberieme za Slovákmi do rôznych kútov našej krajiny. Týždeň čo týždeň meriame cestu bližšie aj ďaleko, s cieľom informovať našich čitateľov o všetkom, čo je u nás slovenské, aby sme sa navzájom poznali a vedeli, kde nájdeme našincov.

Ak poviem, že Pilíš je slovenský, nepoviem nič nové. Neverili by ste však, že mesto, ktoré o sebe tvrdí, že je maďarské a nanajvýš nemecké, má aj slovenských obyvateľov, voľakedajších baníkov. Už tretí cyklus tu funguje slovenská samospráva a počas roka zorganizujú aspoň jednu slovenskú regionálnu akciu v tunajšom veľkom kultúrnom dome. Hovorím o Dorogu, ktorého pomenovanie viacerí odvodzujú od slovanského slova druh.

Mestečko nazývali aj mestom kráľovských kuchárov, keďže tu bývali kuchári, ktorí varili pre uhorských kráľov v Ostrihome a Vyšehrade. V dobe Márie Terézie tu premávali už poštové dostavníky, čo znamenalo prepojenosť mestečka s okolitým svetom.

Počas prvého cyklu v meste založili nemeckú národnostnú samosprávu, o štyri roky aj rómsku a arménsku. V roku 2001 z iniciatívy súčasnej predsedníčky Slovenskej samosprávy Komárňansko-Ostrihomskej župy Márii Nagyovej, ktorá spolu s predsedom Celoštátnej slovenskej samosprávy Jánom Fuzikom, vyhľadala Alexandra Hubáčka, založili aj slovenský zbor. V meste síce nežije veľa Slovákov, ich počet odhadujú členovia voleného zboru na 50 až 100, ale sú veľmi otvorení a aktívni. Svedčí o tom aj fakt, že pri posledných voľbách do národnostných samospráv sa na zoznam slovenských voličov dalo zapísať 49 obyvateľov.

Pátranie po Slovákoch začal pán Hubáček na cintoríne, aby zistil, aké mená má hľadať v telefónnom zozname, ktoré svedčia o národnostných koreňoch. Musíme priznať, že jeho práca bola úspešná, veď sa mu podarilo mobilizovať dorockých Slovákov, ktorí sa až dodnes aktívne zapájajú do práce. Veľké očakávania mali pred voľbami pred dvoma rokmi, keď sa pripravovali voličské zoznamy aj pre národnostné samosprávy a ich očakávania sa splnili, nakoľko ich znovuzvolili.

Spolupráca s mestom je dobrá, no chýbajú financie a tak v poslednom období dostávajú menej, ako na začiatku. Majú však vlastnú kanceláriu v tzv. Dome inštitúcií, kde väčšinová samospráva hradí všetky výdavky. Spolu s nimi sídlia aj občianske organizácie. My sme sa stretli práve v tejto kancelárii, kde každú druhú stredu majú členovia slovenského zboru stránkové hodiny. Čakajú obyvateľov na kus reči, poradia im, ak majú problémy a hlavne sa stretnú aj členovia slovenskej samosprávy. Mojimi besedníkmi boli členovia slovenskej samosprávy vedení spomenutým pánom Hubáčkom. Mária Holíčková a Juraj Hajnal pozvali na stretnutie aj Ľudovíta Holíčku, jediného pôvodného dorogského Slováka.

Zaujímavá iniciatíva je aj v Základnej škole M. Zrínyiho, kde zriadili pred vyše desiatimi rokmi výstavku, kde predstavujú kroje a úžitkové predmety Slovákov žijúcich v okolí. Ako mi prezradili moji informátori, výstavka je veľmi populárna, jej súčasťou sú aj pamiatky všetkých národností žijúcich v meste. S nápadom prišla obyvateľka Kestúca, ktorá vyučovala v tunajšej škole a takto chcela skrášliť jej fádne chodby. Žiaci dávajú na staré ľudové kroje a keramiku pozor, a aby sa na vystavené predmety neprášilo, dala slovenská samospráva zhotoviť vitrínu. Slovenský zbor vždy na konci školského roka venuje najlepším žiakom školy knižné dary. Tieto knižky sú síce v maďarskom jazyku, ale predstavujú slovenské reálie, mestá a pod., aby aj takto priblížili mladým rôznorodosť našej spoločnosti.

V roku 2003 boli úspešní na súbehu a vyhrali počítač, ktorý im dodnes dobre slúži pri práci. Posledný hlavný inžinier baníckej strojárskej továrne v Dorogu bol práve A. Hubáček, ktorého starý otec pochádzal z neďalekého Čívu, ale otec si založil rodinu v Šárišápe. A odtiaľ viedla cesta mladého inžiniera za prácou do Dorogu. Svoju kariéru začal v dorockej továrni, kde vyrábali, napríklad, banícke odsávacie čerpadlá, ktoré boli schopné odsať za minútu 5 tisíc litrov vody z 50-metrovej hĺbky. Dorog bol vždy úzko spätý s baníctvom, prvú baňu na dolovanie uhlia tu otvorili na konci 18. storočia. Pán Hubáček sa dodnes zaoberá históriou baníkov a baníckej usadlosti vôbec. Nečudo, veď jeho osud nebol ojedinelý a za prácou prišli mnohí Slováci do tohto mesta, aby si tu založili rodiny. Práve ich vypátranie a mobilizovanie je teda najväčším prínosom slovenskej samosprávy.

Dorog bol centrom uhorského baníctva a preto potreboval pracovnú silu. A veru, boli to aj Slováci, ktorí sa sem prisťahovali za lepším živobytím tak z dnešného územia Slovenska, ako aj z menších slovenských osád Maďarska. Väčšinu Slovákov dodnes tvoria prisťahovalci, pôvodní obyvatelia (teda prisťahovalci z 18. a 19. storočia) sa buď pomaďarčili alebo ponemčili, alebo sa jednoducho odsťahovali odtiaľto. Málo je takých obyvateľov mesta v Komárňansko-Ostrihomskej župe, ktorí by mali aj svojich starých rodičov pochovaných na pekne upravenom cintoríne na kraji mestečka.

Slovenská samospráva v Dorogu si pri svojom založení vytýčila za cieľ zachovávanie tradícií. V záujme získavania skúseností navštívila niekoľko takých miestnych slovenských samospráv, ktoré pôsobia niekoľko volebných cyklov. Boli už na Dolnej zemi v Békešskej Čabe, Sarvaši, ale navštívili aj Slovákov v Šámonháze a v Bukových horách a minulý rok boli v Dunaeďháze a Malom Kereši. K ich tradičným akciám patrí poznávací zájazd na Slovensko. Minulý rok boli vo Zvolene a v Banskej Štiavnici, ktorá je tiež úzko spätá s baníctvom. Okrem toho organizujú slovenské priateľské rodinné stretnutie pod holým nebom. Je to celodenné podujatie, kde sa stretajú dorockí Slováci, varia spoločne v kotlíku a pri dobrom jedle, za sprievodu harmoniky spievajú slovenské ľudové piesne a rozprávajú sa o starých i nedávnych časoch.

Okrem vlastných podujatí sa zúčastňujú aj na rôznych regionálnych a slovenských župných akciách, ale ako mi povedali, veľmi dobré kontakty udržiavajú aj so spoločenskými organizáciami a ostatnými národnostnými samosprávami v meste. Striedajú sa, napríklad, pri kladení vencov pri príležitosti väčších štátnych, či mestských slávností. Zúčastňujú sa aj na dobročinnom plese, ktorý organizuje nemecká samospráva. Vyzbierané peniaze venovali, napríklad, na obnovenie zdravotného strediska, na zakúpenie školských pomôcok pre základnú škole, atď.

Dobré kontakty udržiavajú aj so Slovákmi v okolí, sú členmi Združenia a regionálneho strediska pilíšskych Slovákov, ktorého členovia ich často pozývajú na svoje podujatia. Chceli by knižne vydať slovenské pamätihodnosti mesta, takže hľadajú miestneho historika buď priamo z mesta, alebo z okolitých osád, ktorý by spracoval dejiny dorockých Slovákov. Dúfajme, že im to vyjde a my čoskoro pripravíme recenziu tejto publikácie.

Eva Patayová Fábiánová