Členovia Slovenského klubu v Békešskej Čabe si každý mesiac oživujú miestnu tradičnú slovenskú kultúru. V apríli si pripomenuli tvorbu čabianskych básnikov.

Úvodom stretnutia predseda Slovenskej samosprávy Békešskej Čaby, muzeológ a etnograf župného múzea Juraj Ando predstavil slovenských básnikov, ktorí voľakedy žili a tvorili v metropole dolnozemských Slovákov. Uviedol mená Štefana Belicu, Michala Kolimára (1916-1983), Jána Hrabovského, Jána Pelyho, Somolického a Dr. Jozefa Šimku. O Jánovi Gerčiovi (1909-1984) sme sa dozvedeli, že popri písaní básní bol aj autorom divadelných hier. Patril k najplodnejším ľudovým autorom. Spolu s učiteľom Jánom Sekerkom viedol ochotnícke divadlo čabianskych Slovákov. Spomínaní básnici uverejňovali svoju tvorbu v predvojnových číslach Čabianskeho kalendára, Čabianskeho hlásnika a Evanjelického hlásnika. Tu v rokoch 1931 - 1940 pod pseudonymom Janko V. Žofin uverejňoval svoje básne, ponášky ľudových piesní, čabiansky rodák, pedagóg, dirigent a skladateľ Ján Valašťan Dolinský (1892-1965). Začiatkom 20. storočia teda Slováci v Békešskej Čabe mali svoje tlačené periodiká, písali básne, hrali divadlo, teda mali pestrý kultúrny život.

Program v Spoločenskom dome národností na Békešskej ceste pokračoval predstavením sa súčasných čabianskych poetov. Najstarší bol 92-ročný člen klubu Juraj Šóti. Pochádza z čabianskej slovenskej rodiny. Od malička žije v meste. Kedysi bol obuvníkom, mal vlastnú dielňu, kde opravoval obuv. Úspešne sa venoval aj výtvarnému umeniu. Svoje kresby predstavil verejnosti na niekoľkých výstavách. Jeho koníčkom je záhradníctvo. Dodnes má vzorne obrobenú záhradu. Nie div, že aj vo svojich básniach sa zaoberá touto tematikou. Pri tejto príležitosti zarecitoval členom klubu báseň V záhradke. Jeho kolega od pera Michal Čičeľ je troška mladší, má „iba” 80 rokov. On strávil celý svoj život na sálaši a tak je jeho život organicky spojený s gazdovstvom. Choval kone, dokonca aj dostihové. Vášnivo sa zaoberal včelárstvom, bol včelárskym dozorcom. Vo voľnom písal básničky. Na čajovom popoludní zarecitoval báseň Na mamičku sa rozpamätujem. Na fínešskom sálaši sa r. 1937 narodila Emília Kováčová, najmladšia z trojice autorov. Teta Emília mala 17 rokov, keď jej zomreli rodičia. Po vydaji sa presťahovala do mesta. 35 rokov pracovala v stavebnej firme. Popri práci sa aktívne zapájala do kultúrneho života Békešskej Čaby. V 70. rokoch spievala v mestskom spevokole, ktorý dirigoval Ján Šutinský. R. 1973 bola zakladajúcou členkou slovenského klubu. Neskôr spievala v Slovenskom pávom krúžku. Ostala verná aj sálašskému spôsobu života. Na kraji mesta má záhradu, kde pestuje kvety a zeleninu na predaj. V lete každú sobotu predáva úrodu na trhu. Rada si spomína na svoje detstvo na sálaši. Napísala spomienky o pasení húsok, o Vianociach v ich rodine, o zabíjačkách a páračkách. Členom klubu predniesla báseň Sen, v ktorej si tiež spomína na zážitky z detstva.

Svojou prítomnosťou poctil podujatie poslanec mestského zastupiteľstva Tamáš Herczeg, ktorý tiež priniesol na stretnutie jednu zo svojich básní (Výzva). V slovenskom jazyku ju zarecitovala učiteľka materskej školy na dôchodku Mária Kiszelyová. Ako bývalá študentka čabianskeho slovenského gymnázia zarecitovala aj svoju báseň Stretnutie, ktorú napísala pri príležitosti 55. výročia založenia školy.

Hosťom posedenia bol divadelný umelec, laureát Ceny M. Jászaiovej Gyula Bartuš, ktorý predniesol svoje dielo Život v krčme.

Ďalším hosťom bol majiteľ a konateľ tlačiarne Sirályka, v ktorej tlačia aj slovenské periodiká, Ondrej Zeleňánsky. Narodil na samote vo Veľkej Marasti, kde spolu s manželkou býva dodnes. Od malička pomáhal rodičom pri všetkých prácach okolo hospodárstva. Prvé maďarské slová počul ako 6-ročný v roku 1947, keď do ich chotára prišli prví presídlení Maďari zo Slovenska. V mladosti sa venoval aj hudbe. Navštevoval hudobnú školu, učil sa hrať na husliach a na klarinete. Už ako 16-ročný hrával na svadbách a tanečných zábavách. V päťdesiatych rokoch, keď zaviedli družstevné hospodárenie, stratil motiváciu a po skončení poľnohospodárskej školy sa vyučil za tlačiara. Dve desaťročia pracoval v známom polygrafickom kombináte v Békešskej Čabe. Po privatizácii podniku si založil vlastnú tlačiareň. Ondrej Zeleňánsky je členom Čabianskej organizácie Slovákov a aktívne sa podieľa na jej činnosti. Vo voľnom čase píše básne, zaoberá sa genealógiou rodu a jeho koníčkom je chov holubov, v ktorom dosahuje aj medzinárodné úspechy. Na stretnutí predniesol svoju báseň Pamiatke naše.

Ildika Očovská