Slováci - reemigranti z Malého Kereša v Nesvadoch

Inšpiráciou matičiarov je osobnosť a odkaz Štefan Leška

Medzi významné slovenské osobnosti konca 18. a začiatku 19. storočia patril spisovateľ, jazykovedec, novinár, učiteľ a farár Štefan Leška. Narodil sa 21. 10. 1757 vo Vrbovciach v rodine remeselníka. Po vychodení základných škôl vo Vrbovciach a Prietrži roku 1774 študoval v Modre, r. 1775 v Ivančinej, r. 1776 - 1779 v Gemeri a štúdium zakončil v roku 1780 - 1781 na evanjelickom lýceu v Bratislave. Po jeho absolvovaní pôsobil v rokoch 1781 - 1784 ako učiteľ a organista evanjelickej cirkvi v Bratislave. V rokoch 1783 - 1784 bol prvým redaktorom prešporských novín a tiež korektorom českých kníh. Potom už jeho cesta viedla do Čiech, kde najprv od roku 1784 pôsobil ako farár vo viacerých evanjelických zboroch a v rokoch 1794 - 1798 stál v Prahe na čele českých evanjelikov ako superintendent. V roku 1798 sa vrátil do Uhorska, nie však na územie Slovenska, ale medzi Slovákov na Dolnú zem, kde najprv v rokoch 1798 - 1810 bol farárom v Dunaeďháze a potom od roku 1810 až do svojej smrti roku 1818t v Malom Kereši (Kiskőrös). Už počas pôsobenia v Bratislave od roku 1781 uverejňoval príležitostné básne, ale svoj básnický a spisovateľský talent plne rozvinul počas pôsobenia v Čechách, kde napríklad roku 1786 organizoval aj krúžok novočeskej básnickej školy. Jeho tvorbu tu tematicky ovplyvnila francúzska buržoázna revolúcia. Český jazyk básnicky oslávil roku 1787 v Krameriusových novinách. V Puchmajerovom zborníku Nové básně (1796) prispel cyklom siedmich epigramov. Článkami a básňami prispieval aj do Schönfeldských novín a Pákovičovho Týdeníka. Prekladal poéziu a prózu najmä z nemčiny. Ako nadšený osvietenec preložil z nemčiny oslavné dielo na Jozefa II. Vděčný protestant svému snáženlivému cisáři, 1782. Venoval sa aj ľudovýchovnej práci, bol autorom ľudovovýchovných kníh o moderných spôsoboch hospodárenia. Z nich sú najznámejšie Nová lotterie pro hospodáře a hospodyně, Praha 1792 a Poklad národů, Praha 1796. Bohaté bolo aj jeho náboženské dielo. Bol tvorcom cirkevných piesní, zostavovateľ evanjelických spevníkov, najmä najväčšieho dobového českého kancionálu Nová kniha spevů kresťanských, Praha 1796, ktorý vyšiel vo viacerých vydaniach a dlho bol jediným spevníkom českých evanjelikov. Jeho racionálne - osvietenské piesne prešli aj do ďalších evanjelických kancionálov Tranoscia a Zpěvníka. Vydal náboženské piesne Prvotiny písní a chval Božích (1796). Pre mládež a konfirmandov vydal roku 1797 príručku Počáteční cvičení v náboženství pro školy protestantské. V jazykovede sa zameriaval na porovnávanie bibličtiny slovanských jazykov s maďarčinou. Je autorom etymologického slovníka na základe bibličtiny (s prímesou slovakizmov).

Výsledky jazykovedných výskumov dal k dispozícii Jozefovi Dobrovskému, J. Jungmannovi a J. Palkovičovi pre ich jazykové slovníky. Časť tvorby zanechal v rukopisoch. Takým bolo aj v latinčine napísané dielo Výber európskych, najmä slovanských slov v maďarčine, obsahujúcich zbierku cudzích, zvlášť slovanských výrazov, ktoré prešli do maďarčiny. Tlačou ho vydal jeho syn roku 1825 v Budíne.

Vo svojej tvorbe pokračoval aj ako farár medzi krajanmi na Dolnej zemi. V Malom Kereši vydal zbierku Písničky duchovní a krátke dejiny mestečka s názvom Kratičká histórie městečka Kiškírešu. Hneď po príchode do Malého Kereša roku 1810 sa stal zakladajúcim členom vznikajúceho Tablicovho literárneho ústavu Slovenskej učenej spoločnosti. Popri jeho boku bola aktívna v poézii aj jeho manželka Rebeka (rod. Laučeková), narodená roku 1773 vo Vyšnej Slanej. Bola jednou z prvých slovenských poetiek. V Malom Kereši zostavovala aj zbierky ľudových piesní, ktoré využil Ján Kollár pri zostavovaní zbierky Národné zpievanky. Rebeka Lešková zomrela roku 1856 v Malom Kereši. Syn Štefana Lešku - Štefan, narodený počas pobytu Leškovcov v Čechách, v Prahe roku 1794, študoval v Banskej Štiavnici, na evanjelickom lýceu v Bratislave a teológiu v Halle. Po skončení štúdia pôsobil ako farár, ale i publicista a filozof medzi krajanmi vo Vojvodine, v roku 1821 - 1826 v Novom Sade a od roku 1826 v Starej Pazove, kde aj roku 1849 zomrel.

Leškove dielko o histórii Slovákov v Malom Kereši napísané v bibličtine patrí medzi jediné, z ktorého sa môžeme dočítať o začiatkoch a podmienkach osídlenia Slovákov v Malom Kereši. V úvodnej časti okrem iného píše, že Maďari vzhľadom k tomu, že pred príchodom na terajšie územie väčšinou bojovali a kočovali a tak nemali čas a aj nedbali na obrábanie polí, sa potom učili orať, siať, okopávať, kosiť a hospodáriť aj od Slovákov. Podľa Leška ich reč bola chudobná a prostá a tak si vypomáhali slovenskými slovami a tie prevzaté aj v knižke konkrétne uvádza.

Prví Slováci prišli do Malého Kereša na nehostinnú pustatinu zemepánov Jána a Štefana Wattaya v roku 1718, prevažne zo stredoslovenských stolíc. Názov Kíreš - podľa neho vtedajšia osada dostala od jaseňa (kőrisfa), stromu, ktorý v tom čase hodne rástol na tejto pieskovej a močiarnej zemi a po slovensky by sa vraj mala osada volať Jasenov alebo Jasenica. V tejto krátkej histórii uvádza aj mená prvých malokerešských predstaviteľov - richtárov Pavla a Petra Tóta a kostolníka Jána Fabiana. Prvým evanjelickým farárom v Malom Kereši bol Adam Basileides, a to v kostole, ktorý si postavili roku 1723. Ten im krátko po usadení roku 1730 zrútili a farára vyhnali. Ďalšieho farára mohli mať až po tolerančnom patente roku 1781. V roku 1783 prišiel za nimi z Ľuboreči farár Ján Jesenský a nový kostol postavili o rok neskôr roku 1784, ale vežu k nemu pristavili až roku 1792. Roku 1810 postavili aj novú školu. Štefan Leška uvádza, že roku 1785 stálo v Malom Kereši už 500 domov a bývalo v nich do päťtisíc Slovákov. V tom istom roku sa Malý Kereš stal aj poľným mestečkom so štyrmi jarmokmi v roku a týždenným trhom (streda). V poznámkach tejto švabachom písanej knižky nechýba napríklad aj varovanie Slovákov. „Aby se jen nenaučili od Uhrů tak ohavne kláti, proklínati a zlorečiti. Dost ohavné jest slovenské proklínaní a zlorečení, ale uherské mnohem ohavnejší.” Na konci histórie mestečka Malý Kereš napísal odkaz: „Chráň, ó Bože, město toto. Od skázy a zpuštění.”

V Malom Kereši ešte niekoľko rokov po smrti Štefana Lešku bola možnosť vyučovať a viesť bohoslužby po slovensky. Maďarizačné snahy pocítil už aj učiteľ Ľudovít Žello, významná osobnosť slovenského romantického básnictva, pôsobiaceho od roku 1834 v Malom Kereši. Potom postupne aj v evanjelickej cirkvi nastala silná maďarizácia. Najlepšie o tomto období vypovedá obsah Slovenského prestolného prosbopisu z roku 1842 (vyšiel tlačou od D. Rapanta roku 1943). Cieľom maďarskej národnostnej ideológie od tridsiatych rokov 19. storočia bolo vytvorenie rečovo jednotného Uhorska, teda Maďarska. Vtedy už aj v Malom Kereši po boku slovenského kazateľa bol dosadený aj maďarský alebo pomaďarčený kazateľ. Takto sa stalo, že tento vzdialený a izolovaný ostrov Slovákov na maďarskej Dolnej zemi bol najviac maďarizáciou postihnutý. To všetko zanechalo veľké stopy na slovenskom povedomí tunajších obyvateľov. Ako uvádza Anna Divičanová (Jazyk, kultúra, spoločenstvo, 1999), aj napriek silnému pomaďarčovaniu tu bolo napríklad v roku 1906/1907 zloženie chlapčenskej školy (11-roční) z hľadiska národnostného priaznivé. Z 59 žiakov bol 1 Nemec, 2 Maďari, ostatných 46 Slováci. Po roku 1918 všetky úradné listiny a výkazy registrujú lokalitu Malý Kereš ako čisto maďarskú, a to aj napriek tomu, že pri sčítaní ľudu roku 1920 pokladalo 14,1 % za svoju materčinu slovenský jazyk. Do konca štyridsiatych rokov si cirkev zachovala dvojjazyčnosť. V 20. a 30. rokoch minulého storočia väčšina malokerešských detí, ktoré sa dostali do evanjelickej školy, nevedela po maďarsky a často to bolo ešte aj v 40. rokoch.

Štatistická manipulácia a zastrašovanie zohralo aj v prihlasovaní a vo vykazovaní počtu Slovákov v Malom Kereši svoju negatívnu úlohu. V roku 1871 žilo tu 8000 obyvateľov a z nich bolo 7500 evanjelických Slovákov. Maďarov - katolíkov bolo v tom roku 400. Roku 1931 žilo v meste 9500 evanjelikov, čiže pôvodom Slovákov, a 1500 katolíkov. O zmanipulovanej oficiálnej štatistike svedčia najlepšie tieto údaje: roku 1900 uvádzajú iba 140 Slovákov, ale už v roku 1920 - 1690 Slovákov. Je pravdou, že v rokoch 1947 - 1948 reemigrovalo na Slovensko približne 1600 Malokerešanov, ale podľa štatistických údajov z roku 1949 sa k slovenskej národnosti a jazyku neprihlásil nikto. O dekádu neskôr, teda roku 1960, o znalosti cudzieho jazyka pri sčítaní ľudu uviedlo 2252 ľudí slovenčinu. Pri ostatnom sčítaní ľudu v roku 2001 sa tu k slovenskej národnosti prihlásilo už iba 274 obyvateľov z celkového počtu 15 372. Podľa odhadov mestskej samosprávy tvoria aj v súčasnosti Slováci ovládajúci ako tak slovenský jazyk 20 % (3000 ľudí). Podľa bádania a verejnej mienky tvoria však Slováci v Malom Kereši ešte väčšiu časť obyvateľstva. (A. Divičanová v spomínanom diele.)

V rámci výmeny obyvateľstva v rokoch 1947 - 1948 reemigrovalo z Malého Kereša na Slovensko približne 1600 Slovákov. Väčšina z nich sa usadila v pôvodne čisto maďarskej obci Nesvady. (V roku 1920 žilo tam iba 14 Slovákov.) Niektorí Slováci sa po čase vysťahovali na sever Slovenska, ale aj tak tu ešte stále žije najvyšší počet pôvodných malokerešských rodín. Obec patrí do okresu Komárno napriek tomu, že leží iba 8 kilometrov od Nových Zámkov. Podľa posledného sčítania obyvateľstva žije v nej 5 014 obyvateľov a z nich sa k slovenskej národnosti prihlásilo 40 %. Je to veľká a rozvinutá obec, ktorá má 69 ulíc s názvom a sedem ulíc bez mena. Je v nej všetko, čo fungujúca obec potrebuje, na rozvoji ktorej sa rovnako podieľajú Slováci aj Maďari. Svedčia o tom aj moderné objekty obecného úradu, kultúrneho a spoločenského strediska, zdravotného strediska, pošty, základnej školy, kde sa na vyučovanie v slovenskom jazyku hlási viac žiakov ako v maďarskom jazyku, dom detí a mládeže, materská škola, ihriská, športová hala s hotelom, reštaurácie, kluby, nákupné stredisko, klub dôchodcov, strediská služieb, katolícky, evanjelický a baptistický kostol, kláštor a menšie výrobné prevádzky. V cirkevnej oblasti tvoria Slováci evanjelický, baptistický a apoštolský zbor. Významnú kultúrnu a národnú činnosť pre tunajších Slovákov popri iných ustanovizniach zabezpečuje miestny odbor Matice slovenskej, ktorý má v obci svoju matičnú miestnosť. MO MS organizuje podujatia na zachovanie a rozvíjanie národnej identity najmä pre rodiny presídlených Slovákov do Nesvád z Dolnej zeme. Popri reemigrantoch z Malého Kereša v Nesvadoch žije aj menšia komunita Slovákov pochádzajúcich zo Sedmohradského Rudohoria v Rumunsku. Podnikatelia, jednotlivci z radov uvedomelých Slovákov, podporujú kultúrne a cirkevné aktivity tunajších krajanov. Jedným z nich je napríklad aj Ing. Milan Kurucz, riaditeľ divízie riečnej dopravy DPT Komárno, ktorý sa aktívne zapája do kultúrno-spoločenského a cirkevného života obce. Predsedom Miestneho odboru Matice slovenskej v Nesvadoch je Ing. Štefan Barkoci, ďalší potomok malokerešských Slovákov, ktorý je navyše tiež aj členom okresnej rady Matice slovenskej v Komárne a spolu s ďalšími členmi výboru a aktivistami z obce sa snaží zabezpečovať nielen pre členov, ale aj pre ostatných Slovákov v obci príťažlivé kultúrno-spoločenské podujatia, akcie. Vyvrcholením týchto matičiarskych aktivít býva každoročne v januári usporiadaný reprezentačný ples MO MS. V tejto zmiešanej obci je matičná činnosť veľmi potrebná a záslužná, a to aj z toho dôvodu, že k slovenskej národnosti sa tu síce hlási 40 % obyvateľov, ale mnohí z nich pod vplyvom prostredia podľahli jazykovej asimilácii. Najnovšie Miestny odbor Matice slovenskej v Nesvadoch usporiadal v septembri pre svojich členov a prizvaných hostí odborné podujatie zamerané na sťahovanie Slovákov na Dolnú zem a ich návrat do vlasti svojich predkov. Na tomto podujatí sa hovorilo aj o histórii Slovákov na Dolnú zem a ich terajšom položení, ako aj o Štefanovi Leškovi, ktorý počas pôsobenia v Malom Kereši začiatkom 19. storočia zohral významnú úlohu v živote Slovákov. Možno práve aj z tohto podujatia, na ktorom sa zúčastnil aj starosta obce, dostane jedna z ulíc Nesvád bez názvu podnet pomenovať ju po tejto významnej a všestrannej osobnosti pôsobiacej nielen na Slovensku, Česku, ale aj v maďarskom Malom Kereši. A možno si nájde miesto Štefan Leška aj na niektorej z budov alebo ulíc v Malom Kereši. Veď práve tohto leta predstavitelia Nesvád a Malého Kereša sa vzájomne navštívili a podpísali zmluvu o vzájomnej spolupráci a priateľstve Nesvád a Malého Kereša. Očakáva sa, že táto zmluva okrem iného pomôže obnoviť a aj prehĺbiť vzťahy medzi príbuznými a rodinami na obidvoch stranách, ktoré veľa rokov chýbali.

Ján Jančovič