Pamätná tabuľa Jána Kollára v Tokaji

Prvý októbrový deň dozrelo nielen hrozno v slávnom vinárskom kraji, ale aj úsilie niekoľkých nadšencov na čele s profesorom Pázmaňovej univerzity Karolom Wlachovským a profesorom budapeštianskej univerzity ELTE Csabom Gy. Kissom. V Tokaji na Rákócziho ulici, priamo oproti radnici, v deň oberačkových slávností odhalili prvú pamätnú tabuľu básnika, evanjelického kňaza Jána Kollára v Maďarsku.

V to sobotňajšie ráno za výdatného dažďa smerovalo z Budapešti do Tokaja niekoľko áut. Za viac ako dve hodiny sme sa zmierili s myšlienkou, že bez dáždnikov sa nepohneme ani na krok. Tak sme aj vošli do budovy radnice, kde primátor mesta János Májer vítal skutočne početných a vzácnych hostí z domova i zo zahraničia - pochopiteľne zo Slovenska, ale aj Poľska a Nemecka. Boli medzi nimi delegácie zastupiteľského zboru SR v Budapešti a evanjelickej cirkvi ECAV na Slovensku, Úradu pre národné a etnické menšiny na čele s predsedom Antalom Heizerom a predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy (CSS) Ján Fuzik. Pri družnom rozhovore čas priam letel a priblížila sa chvíľa, keď sme sa pobrali pred budovu. Tóny slovenskej a maďarskej štátnej hymny dali okoloidúcim i občanom postávajúcim na neďalekom hlavnom námestí na známosť, že sa tu bude diať niečo nezvyčajné. Na pozdravné slová primátora sa umúdrilo aj počasie a mimoriadny a splnomocnený veľvyslanec SR v Budapešti Juraj Migaš mohol predniesť svoj prejav bez dáždnika. Priblížil životnú cestu významného slovenského básnika a kňaza od Kremnice, cez Jenu, Prahu, Budapešť až po Viedeň. Roku 1812 navštívil po prvý raz Tokaj a na krátky čas sa sem niekoľkokrát vrátil. Pán veľvyslanec vyslovil radosť z toho, že tu teraz môžu odhaliť jeho pamätnú tabuľu a vyslovil nádej, že v budúcnosti budú odhaľovať v maďarských mestách a obciach pamätníky významným slovenským osobnostiam, ktoré sa zaslúžili o maďarsko-slovenské priateľstvo. Všetkým poprial veľa úspechov v spoločnej Európe. Potom spolu s primátorom mesta pristúpili k budove, v ktorej sídli stávková kancelária, aby odhalili pamätnú tabuľu, sponzormi ktorej sú Vláda SR, CSS a Samospráva mesta Tokaj.

Po slávnostnom akte vystúpili s prejavmi Karol Wlachovský a Csaba Gy. Kiss. Pán Kiss hovoril o Jánovi Kollárovi ako o predstaviteľovi dvoch kultúr a dvoch literatúr - slovenskej a českej. Bol to romantický básnik, ktorý videl občas fatamorgány, napríklad aj vtedy, keď tvrdil, že v Tokaji začiatkom 19. storočia hovorili viac po slovensky ako po maďarsky. Podľa profesora ELTE tu vtedy žili Poliaci, Rusíni, Slováci, teda Slovania, ich mohol počuť J. Kollár, keď po prvý raz navštívil toto mesto. V literárnom panteóne Tokaja mu prislúcha významné miesto už aj preto, lebo predstavil Maďarom Slovenstvo. Cs. Gy. Kiss vyslovil svoje prianie, aby tabuľa, podobne ako príroda, spájala ľudí, vytvárala súdržnosť a prehlbovala maďarsko-slovenské kontakty.

V mene evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku sa prihovoril generálny biskup Július Filo. „Cítim sa poctený byť dnes, v deň odhalenia pamätnej tabule nášho drahého brata, v Tokaji,“ konštatoval. Hovoril o tom, že je dôležité vážiť si minulosť, veď z nej sa učíme pre budúcnosť. V prípade Jána Kollára môžeme povedať, že v modernom zmysle slova bol Európan.

K slávnostnej atmosfére dňa prispeli recitácie úryvkov zo Slávy dcéry a veľkolepá recepcia. Do príchodu oberačkového sprievodu, ktorého sa zúčastnili aj všetci hostia, sme mali trocha času prejsť sa mestom. Práve sme sa blížili k jeho najnovšej pamätihodnosti, keď sa jeden z troch mužov idúcich pred nami ozval: „Pozrite, tu má niekto pamätnú tabuľu. Kto to bol?“ Muži podišli k budove a začítali sa do textu. To nás už hriali nielen slnečné lúče, ktoré smelo dali najavo, že v tento deň sú v Tokaji pánmi ony.

(vzs)

Karol Wlachovský ● Ján Kollár a Tokaj

Básnik a evanjelický kňaz, významný slavista 19. storočia, rodák z turčianskych Mošoviec Ján Kollár (29. júla 1793 - 24. januára 1852 vo Viedni) zanechal osobné svedectvo o svojej prvej ceste na uhorskú Dolnú zem, keď zavítal aj do Tokaja. Pamäti z mladších rokov života z podnetu poľského slavistu Adama Rosciszewského síce napísal zhruba dvadsaťpäť rokov po svojej veľkej prázdninovej ceste na Dolniaky roku 1812, ale akiste nemožno pochybovať o autenticite pohnútky a obsahu dodatočného písomného zápisu Jána Kollára. Zrejme ani nepočítal s okamžitým knižným vydaním, lebo Pamäti vyšli, pravdaže, v originálnej češtine, až po jeho smrti roku 1862. Slovenský preklad historika Karola Goláňa uzrel svetlo sveta takmer sto rokov po Kollárovej smrti roku 1950 a odvtedy vyšli ďalšie tri vydania tohto prekladu, naposledy roku 2001 v Zlatom fonde slovenskej literatúry, takže v súčasnosti ide zrejme o najčítanejšie dielo J. Kollára. Cestovné zážitky a objavy sa natrvalo vryli do pamäti devätnásťročného J. Kollára. Podnetom na dlhšiu cestu bola návšteva príbuzných a pokrvných Kollárovcov na Dolnej zemi (v Aszóde, Pilíši, Sarvaši). Sprievodcom Jána Kollára, ako sám píše, „boli iba priateľstvo a túžba vidieť nové veci.“ S banskobystrickým spolužiakom, istým Ambrózim, prišiel do Tokaja k Tise cez Novohrad a Miškovec. V Tokaji pri Tise sa J. Kollárovi „otváral nový maďarský svet“. Mladí cestovatelia do Tokaja dorazili neskoro večer, naslepo vošli do (dnes už zrejme nejestvujúceho) domu (dnes už neznámeho) Kollárom nemenovaného mešťana, ktorý po predkoch takisto pochádzal z Turca. Potomok turčianskych rodákov slovenských študentov prijal prívetivo a pohostinne, počastoval ich „tokajčinou“. V Pamätiach sa dočítame, že Ján Kollár sa dlho rozprával s hostiteľom, a to po slovensky, lebo vtedy sa v Tokaji hovorilo „viac po slovensky než po maďarsky“. Budúci básnik (prvú básničku napísal ako desaťročný roku 1803 ešte v Mošovciach a ako školák veršoval aj po latinsky) si na rozdiel od konškoláka Ambróza doprial z tokajského moku „iba niekoľko glgov“, a tak kým ten spal, sám sa po prvej krátkej noci v Tokaji zrána vybral na Tokajský vrch. Ján Kollár už ako chlapec mal veľké potešenie z vyhľadávania a „vychádzania na návršia, kopce, stromy a veže.“ (Vyvýšenina ako symbolicky evokovaný predobraz kazateľnice.) Celé hodiny trávil na takých výšinách sám so svojimi myšlienkami, „v blažených snoch a výhľadoch“ (Cestopis I., 1862) Tam si v mysli vytváral úplný obraz o tom, čo videl, a potom si to dlho uchoval v pamäti. Výhľad a panoráma z Tokajského vrchu ho istotne očarila. Neskôr počas takmer tridsaťročného pôsobenia v Pešti viac ráz zavítal do Tokaja, hoci, ako je známe, ani neholdoval tokajskému vínu, ani maďarčina si ho nepodmanila (na rozdiel od piatich iných neslovanských jazykov, najmä nemčiny, francúzštiny a taliančiny). Avšak toponymum Tokaj a tokajské víno ako oživujúci čarovný produkt prírody a ľudských rúk i umu sa stali neodmysliteľnou súčasťou Kollárovho mýtizovaného básnického univerza. Dokladom je päť sonetov (č.12, 15, 339, 348, 353) v rozsiahlom cykle 645 sonetov Slávy dcéry (úplné vydanie 1832, naposledy 2001), tejto trvalej literárnej hodnoty európskeho klasického kultúrneho sveta.

Ján Kollár básnil a uvažoval na horizonte svojich čias. Na jednej strane je Slávy dcéra a na druhej strane sú Kázne (1822, 1831, 1844, 2001).Ako humanistický vzdelanec a kňaz svoj myšlienkový svet rozvinul a odhalil hlavne v obdivuhodne rozsiahlom kazateľskom diele. Hodno spomenúť, že svoju prvú kázeň predniesol slovenským veriacim v Níreďháze počas prázdninovej cesty na Dolnú zem roku 1812. Práve v kázňach nachádzame obraz širokého ducha J. Kollára, jeho náboženský profil aj slovanskú orientáciu, úlohu evanjelickej cirkvi v živote človeka a slovanského sveta, všetko, čím žil a čo podnecovalo jeho myslenie. Pre Jána Kollára kázeň bola vyhraneným žánrom nielen ústneho, ale najmä literárneho prejavu, a tak nebola náhoda, že si kázne vopred napísal. Vo svojich úvahách sa J. Kollár držal kresťanskej platformy, podľa ktorej „všetky národy sú pred Bohom rovné, a preto majú mať rovnaké práva.“ Národ definuje ako „spoločenstvo ľudí, ktorí sú spojení zväzkom jedného jazyka, rovnakých mravov a obyčajov.“ Na tomto princípe si sformuloval panslovanskú ideu slovanského národa počas štúdií v nemeckom kultúrnom prostredí, kde sa zoznámil s pangermanizmom, ako aj Herderovými myšlienkami o perspektíve Slovanov. V Kollárovom poňatí však jednotná slovanská idea bola aj zostala iba obrannou túžbou. Kresťan a kňaz, básnik Ján Kollár nehlásal nacionálny šovinizmus. Bolo by to aj v rozpore s jeho vlastným popisom piatich vlastností slovanského (a teda aj slovenského) národa: 1. nábožnosť, 2. pracovitosť, 3. neviazaná veselosť, 4. láska k svojej veci a 5. znášanlivosť, čiže „tiché správanie sa ku všetkým iným susedom a národom“. (Kázeň Dobré vlastnosti slovanského národa, 1831). S takýmto mravným posolstvom hodno prijímať i dnes básnické zvolanie Jána Kollára, ktoré poslúžilo ako incipit na pamätnej tabuli v Tokaji: „Veselosti písně prozpěvujte, (...) stojí ještě Tokaj, péče zujte!“ V maďarskom preklade Józsefa Vietórisza: „Vidám nótára nyíljon kebletek, (...) Áll még Tokaj, víg dalba kezdjetek!“

Možno si iba želať, aby po nemeckom romantikovi Nikolausovi Lenauovi pamätná tabuľa mošovského rodáka Jána Kollára natrvalo pripomínala jeho duchovnú prítomnosť v Tokaji, teraz už v nerozdelenej (strednej) Európe medzi svornými národmi.