- S akými pocitmi ste po päťdesiatich rokoch opäť prevzali diplom?

- Všetci sme sa tešili zo stretnutia: bývalí profesori aj spolužiaci. Počas slávnosti odovzdali aj železné, strieborné ba aj diamantové diplomy. Môžem povedať, že ju usporiadali dôstojne. Ja som skončil slovenčinu a dejepis na vysokej škole v Budapešti v roku 1953. Neskôr som absolvoval štúdium na Katedre slavistiky ELTE a v päťdesiatom deviatom som už vyučoval. Keď som sa vrátil do Komlóša, učil som polytechniku, preto som sa zapísal na Vysokú školu pedagogickú v Segedíne (JGYTF) a ukončil som aj tento odbor. Ako riaditeľ školy som musel získať diplom aj z marxizmu-leninizmu.

- Ako si spomínate na študentské roky?

- Naša skupina bola veľmi heterogénna. Jeden bol vzdelaný, druhý ukončil len cirkevnú školu. Pán profesor Ladislav Sziklay mal ťažkú úlohu, lebo po slovensky sme vedeli, ale ovládali sme iba ľudovú, kuchynskú reč. Lajos Bolba, známy dirigent, patril medzi tých, ktorí sa presídlili zo Slovenska, on poznal aj spisovnú slovenčinu. My sme boli začiatočníci. Poznatky zo študijných predmetov sme nezískali na strednej škole, ale pred prvým ročníkom, sme museli zložiť odbornú maturitu. V skupine sme boli pätnásti. Pán profesor Sziklay ma navrhol za vedúceho skupiny. Bol nielen vynikajúci pedagóg, ale aj mimoriadna osobnosť. Hocikedy sme sa mohli na neho obrátiť, na katedre sa zdržiaval od rána do večera. Dnešní študenti si to už ani predstaviť nevedia, ako to vtedy fungovalo. Škola sa nachádzala na ulici Cukor v Budapešti a bývali sme v internáte. Domov sme chodievali dvakrát, trikrát ročne. Prvýkrát sme prišli domov na Vianoce, druhýkrát na Veľkú noc a potom už len na konci školského roka.

- Žijú ešte niektoré z vašich vtedajších kamarátstiev?

- Začas po skončení štúdia fungovali, potom sa jeden dal na politickú dráhu, druhý išiel vyučovať a dvaja spolužiaci už nežijú. Keď som ukončil vysokú školu, ponúkli mi niekoľko miest. Najprv ma chceli nasmerovať na diplomatickú dráhu, alebo som mohol ísť vyučovať do jednej dedinky a pritom pokračovať v diaľkovom štúdiu na univerzite. Mohol som pracovať aj na ministerstve školstva a kultúry ako národnostný referent, alebo byť asistentom na Univerzite ELTE, a to na Katedre marxizmu-leninizmu. Vybral som si poslednú možnosť, ale vydržal som tam len rok, lebo som prišiel na všeličo. To bolo v roku 1954. Už sme cítili napätie, blížil sa rok 1956. Potom som sa vrátil do Komlóša, kde práve potrebovali slovenčinára, a mohol som učiť aj dejepis. Od roku 1959 do roku 1963 som bol asistentom na Katedre slovenského jazyka a literatúry Vysokej školy pedagogickej v Segedíne. Tam som sa veľmi dobre cítil, ale v tom čase nútili každého profesora, aby mal byt alebo podnájom v mieste svojho pôsobiska, ale my sme už začali stavať dom v Komlóši. Roku 1963 v Slovenskom Komlóši založili Gymnázium Jánosa Jankóa. Neodolal som a prišiel som domov. Roku 1973 som sa stal riaditeľom inštitúcie, vymenovaný som bol od roku 1974 do roku 1982. Potom ma zvolili za riaditeľa Základnej školy v Pitvaroši. V Segedíne som prednášal slovenský dejepis a jazykovedu. Napísal som aj skriptá a viedol som literárne semináre. Mojimi kolegami boli profesori L. Sziklay, A. Drahoš a hosťujúci profesor Janko Štibraný z UK v Bratislave. V každom ročníku sme mali šesť študentov, viacerých sme ani nemohli prijať.

- Čo pokladáte za najväčší úspech svojho pôsobenia v Slovenskom Komlóši?

- Zmodernizovali sme školu, používali sme audiovizuálne pomôcky, zariadili sme kabinety, zrekonštruovali kúrenie, podlahu sme pokryli parketami. Dbal som na to, aby úroveň výučby a výchovy bola vysoká. Každoročne usporadúvali súťaže z rôznych predmetov medzi školami v Čorváši, Slovenskom Komlóši a Nagyszénási a najčastejšie sme vyhrali my. Mali sme vynikajúcich učiteľov. V období, keď som bol riaditeľom tejto školy, sme oslavovali päťdesiate výročie založenia meštianky v Komlóši.

- Z Pitvarošu ste odišli do dôchodku, ale v období, keď sa Slovenský Komlóš stal mestom, vás zvolili za viceprimátora.

- Áno, od roku 1994 do 1998 som mal na starosti školstvo, kultúru a osvetu. Boli sme vtedy dvaja viceprimátori. Ondrej Lopušný sa zoberal národopisnými zbierkami. Za tú dobu sme vykonali veľa vecí.

- Kedy ste sa venovali bádateľskej činnosti?

- Po večeroch a v noci. Začal som s históriou, pokračoval dejinami literatúry, zaoberal som sa dolnozemskými autormi. Zaujímala ma aj dialektológia, tak prišiel na rad nárečový slovník. Mal som záujem aj o národopis, ale tým som sa hlbšie nezaoberal, lebo som už nemal čas. Za tieto roky som napísal devätnásť publikácií.

- Ktorá z nich je vám najmilšia?

- Hádam dejiny Slovenského Komlóša, ktorej som redaktorom a spoluautorom, a potom Komlóšsky nárečový slovník, ktorý bude mať pokračovanie. Teraz pripravujem druhý zväzok. Chystám memoáre - rozpomienky, najmä čo sa týka dejín Komlóša, zvykov a všeličo, čo sa ešte nepublikovalo.

- Akým štýlom píšete?

- Tak, aby sa to dalo čítať, nebude to vedecká práca. Mám už hotový rukopis, približne 600 strán, no ale vždy mi prídu na um nové veci. Napríklad v roku 1746 prišlo do Komlóša osemdesiat rodín a tu sa usadili. Bol som zvedavý, kedy sa tu narodilo prvé dieťa, ako sa volalo, skúmal som mená prvých rodín, kto bol prvý, kto prvý zomrel, čím sa zaoberali a podobne.

- Popri učiteľskej práci sa doma venujete aj záhradkárskej činnosti. Odkedy?

- Odvtedy, ako sme sem prišli bývať. Mám viac druhov hrozna, napríklad "Zala gyöngye" je veľmi dobrá odroda, nepotrebuje striekanie, je s ňou menej práce. V prvých rokoch som mal viac hrozna, ale keďže som bol veľmi zaneprázdnený, vysekal som niektoré korene a teraz mám len tri rady.

- Budete mať dosť vína v tomto roku?

- Tak asi 15-20 litrov. Ja nemám rád ani pálené, ani víno, len pre kamarátov ho robím, ale keď som unavený, niekedy mi dobre padne za pohárik. Uprednostňujem červené a polosladké, dokonca robím aj višňové. Mám taký koreň, na ktorom je iste okolo 150 strapcov.

- Občas sa poradíte aj so záhradkármi?

- Mám odbornú literatúru a jeden z mojich odborov je práve poľnohospodárska technika. Kedysi aj na Komlóši existoval spolok záhradkárov a dobre by bolo, keby sa znovu založil, lebo tu skoro pri každom dome nájdeme hrozno. Voľakedy tu boli aj veľké vinice, ale v 18. storočí ich spustošila fyloxéra. Viete, takto na dôchodku človeku robí radosť, keď ide do záhrady, poviaže hrozno… Okrem toho mám aj jablká. Tohto roku je veľmi dobrá úroda, veď počasie jej prialo. Najviac však pracujem v zime, keď vonku nemôžem nič robiť. Prídem do izby a píšem.

- Aké sú vaše priania do budúcnosti?

- Vždy som si želal, aby moje deti boli šťastné, spokojné, aby sme žili v porozumení a aby sme mali zdravie v celej rodine. To, čím som sa zaoberal, som mal veľmi rád a chcel by som, aby niečo po mne zostalo. A hádam som to aj dosiahol.

Za rozhovor ďakuje Ildika Makaiová

V pitvarošskej škole ožíva slovenčina

Od 1. septembra t. r. v Pitvaroši znovu zaviedli vyučovanie slovenského jazyka. Na túto prácu sa spolu s Annou Molnárovou podujal Komlóšan, pedagóg na dôchodku, niekdajší riaditeľ pitvarošskej základnej školy Juraj Synčok. Spýtali sme sa ho, kedy vlastne zaniklo v tejto obci vyučovanie slovenčiny, ako prijali jeho znovuzavedenie ostatní pedagógovia, z akých učebníc vyučujú a ako chcú motivovať žiakov.

- Jedenásť rokov som bol riaditeľom pitvarošskej školy a vtedy sme ešte vyučovali slovenčinu. Po mojom odchode tu ešte tri roky učili slovenský jazyk, ale potom, ani sám neviem, prečo, výučba zanikla. Deti sa mohli učiť slovenský jazyk len v odbornom krúžku. Bohužiaľ, v Maďarsku z roka na rok klesá počet žiakov. Aj Pitvarošania si museli vybrať: alebo sa spoja s niektorou z okolitých škôl (v tom prípade by stratili samostatnosť a patrili by k mestu Makó ako filiálka niektorej tamojšej školy), alebo opäť zavedú výučbu slovenčiny... V tom prípade zákon totiž umožňuje aj menší počet žiakov, takže by nebolo treba zrušiť paralelné triedy. Pitvarošania si zvolili druhú možnosť, rodičia vyplnili dotazníky a podpísali žiadosť o zavedenie výučby slovenčiny. Zo 170 žiakov sa asi len desať detí neučí po slovensky.

Toto sa stalo koncom augusta t. r. a ešte pred začiatkom školského roku ma vyhľadali ako bývalého učiteľa a riaditeľa. Spolu s Annou Molnárovou sme sa dohodli, že tých 24 hodín týždenne odučíme. Od septembra vyučujeme slovenčinu v šiestich skupinách, po 4 hodiny týždenne. Prvá a druhá trieda boli spojené, paralelky tiež...

Moji bývalí kolegovia sa veľmi tešili. Čo sa týka žiakov, oni si z domu nedoniesli z hľadiska slovenčiny už skutočne takmer nič, musíme začať od základov. Ale pokladám za dôležité, aby spoznali aj tradície svojich predkov. V prvej triede som im odporučil obrázkový šlabikár a pracovný zošit. Začali sme „od kachlí,” čo všetko sa nachádza v triede, o dva týždne sme už vedeli hlásiť po slovensky a zaspievať jednu pieseň. Po podstatných menách nasledujú slovesá a potom skloňovanie. Sú žiaci, ktorí majú lepšiu výslovnosť, dokonca počuli od starých rodičov niektoré výrazy. Snažím sa im vysvetliť, že niektoré tunajšie slová sa líšia od spisovnej slovenčiny, napríklad ulica - ulic. Prváci majú predpísané, že do konca roka majú vedieť 350 slov. Navštívili sme tunajšiu etnografickú zbierku a bol som veľmi prekvapený, že deti vôbec nepoznali predmety, ktoré ich rodičia a starí rodičia bežne používali.

Možnosť zdokonaľovať sa v slovenčine aj na Slovensku sme nadhodili aj predsedníčke Slovenskej menšinovej samosprávy v Pitvaroši Anne Lehoczkej. Veľmi by pomohol pobyt detí na Slovensku, kde by boli ubytované v rodinách a boli by nútené hovoriť po slovensky. Hneď na prvej hodine sme sa rozprávali o tom, že slovenčina je slovanský jazyk. Deti vymenovali krajiny, ktoré patria do tejto skupiny. Dozvedeli sa, že my sa nachádzame v „slovanskom mori” a v Európe je to najpočetnejšia skupina príbuzných národov. Pochopili, že za jeden rok sa síce nenaučia dokonale hovoriť, ale už „ich nemôžu predať”. Ak budú ďalej usilovne študovať, môžu zložiť aj jazykovú skúšku stredného stupňa.

Ildika Makaiová