Pri príležitosti Dní obce som navštívila dedinku Čabasabady. Obec s 500 obyvateľmi je známa tým, že je najmladšou dedinou Békešskej župy. Zároveň obyvatelia obce osamostatnenej v roku 1994 radi spomínajú na svoju 300-ročnú minulosť a vážia si pozostalosti rodiny Beliczeyovcov.

Obec plánovala aj záchranu a využívanie kaštieľa rodiny. Aj znak dediny odzrkadľuje úctu k tradíciám. Zlatý rys a červené pozadie prebrali z erbu Beliczeyovcov. Znak dediny je okrem toho symbolom zmierenia. Keďže pôvodný areál rysa zahŕňal lesy severných Karpát, táto zver v znaku obce je aj symbolom pravlasti ľudí, presídlených zo severných častí Uhorska na Dolnú zem. (Erbové zviera Beliczeyovcov sa používa v znaku obce s dovolením rodiny.)

Vďaka Matejovi Kešjárovi, organizátorovi podujatia, som si konečne mohla z blízka obzrieť kaštieľ Beliczeyovcov ukrytý v chotári dedinky. Nadšený sprievodca sa s nami podelil o množstvo informácií. Hovoril nám o minulosti a prítomnosti rodiny a kúrie Beliczeyovcov. Dozvedeli sme sa, že armáles (erbovú listinu) dostal zeman Juraj Beliczey v roku 1642 od Ferdinanda III. Jeho potomkovia sa v štyridsiatych rokoch 18. storočia presídlili do Békešskej župy. Tu rozvíjali poľnohospodárstvo a kultúru až do zlikvidovania rodinného majetku v roku 1947. Údajne majetok v chotári Čabasabady, na ktorom potom vybudovali rodinnú kúriu, kúpil od Harruckernovcov alebo Weikheimovcov okolo roku 1830 pokladník Békešskej župy Jozef Beliczey.

Súčasný potomok rodiny - Štefan Beliczey - žijúci v Nemecku, prišiel 4. apríla v roku 2009 do Čabasabady na slávnosť, keď obyvatelia obce pomenovali námestie po rodine Beliczeyovcov. Poskytol vtedy rozhovor redaktorovi webovej stránky Békešskej župy Tamásovi Geistovi, v ktorom porozprával, že jeho praotec - Štefan Beliczey - a otec - Miklós Beliczey - boli hlavnými županmi v Békešskej župe, okrem toho jeho starý otec Géza Beliczey bo v uhorskom sneme poslancom za Békešskú Čabu. Lepšie poznal svojho otca, ktorý mal veľmi rád Maďarsko, zvlášť Békešskú župu, veľa mu o nej rozprával. Ako hlavný župan Miklós Beliczey jazdil po župe na koni, a takto prichádzal do kontaktu s ľuďmi. Tešil sa všeobecnej úcte. No v roku 1946 aj so svojou rodinou musel opustiť Békešskú župu. Keď ich v roku 1951 vysídlili z Budapešti do Kisköre, potom do tábora v Hortobágyi, dostávala rodina z Békešskej župy množstvo balíkov od anonymných odosielateľov. Z toho vyplýva, že v jeho rodisku mali rodinu veľmi radi.

Matej Kešjár vo svojej malej prednáške dodal, že členovia zemianskej rodiny úspešne hospodárili na svojom majetku, a riadili aj celú župu. Štefan Beliczey (starší) napríklad v oblasti pestovania a šľachtenia tabaku sa stal známym v celej krajine. Počas jeho županského pôsobenia hral dôležitú úlohu v rozvíjaní infraštruktúry župy. Cesty sa začali dláždiť, vybudovala sa sarvašská a békešská trať malej železnice. Župan uznával aj dôležitosť regulácie podzemnej vody pri pestovaní rastlín. Gejza Bajczai Beliczey získal početné ceny so svojimi plodinami a zvieratami. Široko-ďaleko bolo známe stádo anglických polokrvníkov chovaných v jeho stajniach na pustách Gerendáš a Bašarága. Miklós Beliczey zase žil v takom období, keď mal preukázať svoju ľudskosť: v Maďarsku okupovanom Nemcami 19. marca r. 1944 radšej sa vzdal úradu. Pred odchodom - vedomý si toho, že sa viac nevráti - sám navrhol svojim čeľadníkom a pracovníkom, aby odniesli z kúrie všetko, čo potrebujú. Napriek tomu budova kúrie stojí až dodnes. Ale statok, ktorý sa rozprestieral na 500 hektárovom území, po r. 1947 bol zničený. Jazdiareň s požiarnou vežou a domy bývalých čeľadníkov zbúrali, zmizli aj starý plot a brána z kovaného železa. Vchod označuje len kríž na kraji cesty.

V kaštieli boli kancelárie štátneho majetku, neskôr poľnohospodárskeho výrobného družstva obce Čabasabady. Po zániku poľnohospodárskeho družstva budova začala chátrať. Našťastie nový majiteľ budovy nedávno dal opraviť strechovú konštrukciu a odkvapový žľab. Týmto spôsobom sa stala budova ochránená pred ďalšou záhubou. Vďaka tomu sme mohli obzrieť bývalú kúriu nielen zvonka ale aj z vnútra.

Vchod kaštieľa s klasickými stĺpmi postavili okolo r. 1870. Budovu rozšírili r. 1910. Vtedy pristavali úhľadná vežičku, ktorá dala budove eklekticko-secesný ráz. Za vilou sme našli bazén, ktorý je aj dnes prevádzkyschopný. V kaštieli je veľa miestností, turista v ňom takmer zablúdi. Pod budovou je veľká pivnica s viacoblúkovým stropom. Na poschodí ostala pekná železná ohrada. V záhrade ostali pekné, cenné stromy. Zvláštnosťou lesa je západný druh smutnej tuje, ktorý sa nájde v Békešskej župe jedine tu. V tôni tejto tuje často oddychovala rodina Beliczeyovcov. Miestni ľudia ju nazývali dáždnikovým stromom. Pekné sú storočné duby letné, ohromné borovice, divé gaštany, ale sa nájde aj lipa, javor a viac ako storočný agát. Ako zvláštnosť v našom prostredí sa tu vyskytuje aj maklura oranžová.

Bol to zaujímavý výlet tak v prírode, ako aj v čase. Keby dali kaštieľ do poriadku a vytvorili v ňom múzeum, penzión a reštauráciu, bola by kúria príjemným rekreačným strediskom.

Ildika Očovská