Z minulosti a prítomnosti Peterky

Keďže sme už dávno nemali správy z Peterky, obce neďaleko Budapešti obývanej aj Slovákmi, vybrali sme sa v jedno zimné popoludnie, aby sme spoznali život našich tamojších rodákov.

Zimná prechádzka s predsedom miestnej

slovenskej samosprávy Štefanom Hajdúom

Predseda miestnej slovenskej samosprávy Štefan Hajdú nás privítal vo svojom byte.

- Obec znovuosídlilo sedem slovenských rodín z obce Iliaš (dnes súčasť Banskej Bystrice). Podľa historických písomných dokumentov možno presne vedieť, ktoré to boli rodiny a známy je aj rok osídlenia. V roku 1992 pri príležitosti 250. výročia znovuosídlenia obce samospráva vzdala hold predkom dnešných obyvateľov formou vybudovania pomníka na hlavnom námestí, pomenovanom po niekdajšom zemepánovi Danielovi Bohušovi. Pamätník odhalila úradujúca predsedníčka Zväzu Slovákov v Maďarsku (ZSM) Mária Jakabová, - informoval nás o slovenských koreňoch Peterčanov Š. Hajdú. - Aj moja vlastná rodina bola slovenská, starý otec po otcovi sa sem priženil z Maglódu. Manželku, ktorú som, žiaľ, po štyridsaťročnom manželstve pochoval, som mal miestnu Slovenku, volala sa Szigetiová, čo je pomaďarčený variant priezviska Seňán. Aj s dvoma synmi sme hovorili po slovensky.

Čo sa týka prítomnosti Slovákov v Peterke, už druhý cyklus zastupuje ich záujmy miestna slovenská samospráva pod vedením Š. Hajdúa. S miestnou samosprávou majú dobré kontakty, starosta, notárka a vicenotárka sa pravidelne zúčastňujú zasadnutí slovenských poslancov. Zbor spolupracuje so Spolkom skrášľovateľov obce a miestnou evanjelickou cirkvou. V kostole sa síce nekonajú slovenské bohoslužby, ale pán Hajdú plánuje nadviazať kontakty s vedúcim Celoštátnej slovenskej farárskej služby, evanjelickým duchovným Atilom Spišákom, aby pri príležitosti niektorého cirkevného sviatku navštívil Peterčanov a kázal im po slovensky. Slovenskí aktivisti aj v budúcnosti hodlajú usporiadať tzv. Slovenský deň obce, na ktorý pozvú súbory aj z iných slovenských dedín. Okrem Iliáša majú živé kontakty aj s ďalšou obcou na Slovensku, s Veľkou Pakou, kam sa v roku 1946-47 presídlila veľká časť tunajších Slovákov. Ročne sa stretávajú, striedavo raz v Maďarsku, raz na Slovensku. Aj v tohtoročných voľbách sa chystajú zvoliť si slovenskú samosprávu. Na našu otázku, či nebude problém nájsť tridsať osôb, ktoré sa nechajú evidovať na volebnom zozname ako Slováci, sme dostali optimistickú odpoveď:

- Napriek tomu, že medzi staršími sa nájdu aj takí, ktorí majú obavy, pretože tvrdia, že zo zoznamov majú zlé skúsenosti z čias výmeny obyvateľstva, väčšina, ktorá pokladá za dôležité pretrvávanie Slovákov v tejto obci, je inej mienky. Inak nechápem ani tých, ktorí sa odvolávajú na rok 1947, veď ja si dobre pamätám, z Peterky nenútili ľudí, aby sa presídlili, u nás sa 300 rodín prihlásilo dobrovoľne. Pred tohoročnými voľbami nás čaká veľká úloha - presviedčať ľudí, poskytovať im vierohodné informácií. Ja osobne sa tiež zapojím do práce. Už teraz presviedčam ľudí, aby sa smelo hlásili ku svojim koreňom. S detailmi nového volebného systému som sa zoznámil na konferencii v Budapešti, ako aj na pracovnom stretnutí ZSM v Hronci na Slovensku.

Pán Hajdú 18 rokov zastáva aj ďalšiu funkciu, je vedúcim miestneho Klubu dôchodcov, pri ktorom úspešne pôsobí kultúrny súbor. V repertoári má maďarské a slovenské tance, piesne a je potešiteľné, že 3-4 členovia, ktorí nie sú slovenského pôvodu, sa tiež naučili spievať po slovensky. Pravidelne vystupujú na rôznych kultúrnych podujatiach, jednak doma a na okolí (Maglód, Piliš, Albertirša), ale spolu s kultúrnym súborom miestnej základnej školy boli aj účastníkmi osláv 750. výročia mesta Banská Bystrica. V čase našej návštevy sa chystali peterskí dôchodcovia na priateľské stretnutie so svojimi rovesníkmi z neďalekej slovenskej obce Piliš, s ktorými sa tiež môžu porozprávať po slovensky. Majú dobré kontakty aj so Slovákmi z iných regiónov Maďarska, ako napr. s Békešskou Čabou, alebo s Bánhidou (Tatabánya).

Štefan Hajdú nás po úvodnom rozhovore previedol po svojej rodnej obci, v ktorej sa nachádza niekoľko významných historických pamiatok a množstvo pomníkov. Vďaka miestnej samospráve pamätihodnosti, ako napr. kostol, obecný dom, kaštieľ či cintorín, disponujú informačnými tabuľami popri iných jazykoch aj v slovenčine. Návštevníkom poskytnú zaujímavé detaily z histórie obce. V modernej budove školy, ktorá bola odovzdaná roku 1992, sa slovenčina nevyučuje. Deti sa tradičnej kultúre svojich predkov môžu venovať v rámci tanečného súboru, pričom chodia aj do rôznych táborov. Osvojili si niekoľko slovenských choreografií, ktorými obohatili svoj repertoár. - Slovenčinu tu vyučovali v miestnej škole iba niekoľko rokov po druhej svetovej vojne. Neskôr sa našli 2-3 záujemcovia, ktorí sa slovenčine venovali inde (slov. škola v Budapešti, Vysoká škola v Segedíne), - dodal Š. Hajdú.

Na hlavnom námestí, v pietnom parku pred evanjelickým kostolom, postavenom v klasicistickom slohu v rokoch 1822-1830, sa okrem spomínaného pomníka na počesť prvých slovenských rodín nachádza aj drevený pamätník, odhalený r. 1997 pri príležitosti 50. výročia výmeny obyvateľstva. Vyvrátený koreň výstižne symbolizuje osud niektorých rodín tak z Maďarska, ako aj zo Slovenska.

Ďalšou zastávkou na našej prechádzke bolo Kultúrne stredisko, zriadené v bývalom kaštieli rodiny Földváry-Boér, do druhej svetovej vojny zemepánov dediny. V tejto budove sa okrem veľkej sály nachádzajú miestnosti Klubu dôchodcov, v priestrannej hale nacvičujú kultúrne súbory, je tu knižnica s počítačmi, napojenými na internetovú sieť. Čo snáď však najviac upútalo našu pozornosť, to bola bohatá zbierka miestneho národopisu, kde okrem vystavených krojov a archívnych fotografií je zriadená "čistá", predná izba (v miestnom nárečí preňá chyža).

V tento januárový deň sme si s pánom Hajdúom pred zatmením stihli pozrieť aj miestny cintorín, kde starodávne náhrobníky so slovenskými nápismi už nenájdeme, ale na jednotlivých hroboch a na pomníku hrdinov II. svetovej vojny sa v hojnom počte nachádzajú rýdze slovenské priezviská (Horňák, Kalina, Mravik, Seňán, Tučný atď.). Na cintoríne je aj pomník obetiam povstania z r. 1956 postavený ako prvý v celom Maďarsku v rokoch 1985-86, v časoch, keď to ešte vôbec nebolo bežné. Podobne ako po celej obci, aj v cintoríne sú drevené lavičky, do ktorých sú vyryté citáty umelcov a vedcov sveta.

Po zimnej prechádzke premrznutí, ale plní nových dojmov chceme veriť, že po večne mladej generácii Štefana Hajdúa a ostatných dôchodcov v Peterke sa v radoch mladších obyvateľov tejto rázovitej dedinky nájdu v budúcnosti ľudia, ktorí popri tradičnej ľudovej kultúre zachovajú aj jazyk svojich predkov.

(csl)