Netradičné stretnutie maturantov po 40 rokoch

Na tohtoročnom Slovenskom fašiangovom plese v Paláci Dunaj sa stretli maturanti Budapeštianskeho slovenského gymnázia z roku 1965.

Pred viac ako desiatimi rokmi v obvodoch hlavného mesta založili slovenské menšinové samosprávy a následne Slovenskú samosprávu Budapešti, ktorá každý rok v spolupráci s obvodnými zbormi usporadúva Slovenský fašiangový ples. Je už tradíciou, že pri tejto príležitosti sa konajú netradičné stretnutia maturantov Budapeštianskeho slovenského gymnázia. Nezvyčajné sú v prvom rade preto, lebo sa nekonajú v lete, ale v rámci fašiangového plesu.

Na tohtoročnom Slovenskom fašiangovom plese v Paláci Dunaj sa stretli maturanti Budapeštianskeho slovenského gymnázia z roku 1965. Bývalých študentov najskôr pozdravil ich niekdajší vychovávateľ Ladislav Petro. Pán Petro im s poľutovaním oznámil, že zastupuje aj ich bývalú triednu profesorku Vilmu Takátsovú, ktorá je chorá a nemohla prísť na stretnutie. Zároveň ich pobádal, aby sa aj naďalej pravidelne stretávali, pospomínali si na bývalú školu, učiteľov a vychovávateľov. Záverom svojím bývalým študentom kládol na srdce, aby ani po odchode do dôchodku nestrácali nádej a chuť do života, aby si našli dajaké zamestnanie, ktoré ich bude omladzovať.

V mene organizátorov ich privítala spolužiačka Ildika Klauszová Fúziková, ktorá najprv zapálila sviečku a požiadala ich, aby minútou ticha vzdali úctu spolužiakom, ktorí už navždy opustili ich rady - Ivanovi Kunovi, Štefanovi Szászvárimu, Štefanovi Spiegelhalterovi a Rozálii Mákovej. Pani Klauszová Fúziková vo svojom prejave o. i. povedala:

- Milí spolužiaci, dnešný deň je pre nás vzácnou príležitosťou stretnúť sa v tomto reprezentatívnom paláci. V roku 1965 sme maturovali dvadsiati - desať dievčat a desať chlapcov. Žiaľ, so štyrmi sme sa už navždy rozlúčili a ďalší štyria sú dlhé roky vážne chorí, preto sa nemohli zúčastniť ani našich doterajších stretnutí. Som hrdá na to, že sme jediný ročník v histórii Budapeštianskeho slovenského gymnázia, ktorý sa pravidelne každých päť rokov stretáva. Teraz si premietnime, čo všetko sme prežili počas štyroch desaťročí. Požiadam vás, aby si v duchu každý zalistoval v knihe svojho života a prečítal si, čo si na jej stránky napísal. Naše životné osudy zaiste neboli navlas rovnaké. Jednému sa v živote ušlo viac radostných chvíľ, iní zase prežili viac menej radostných, ťažkých či smutných, ba tragických udalostí. Ale roky a skúsenosti, ktoré sme prežili, sú hlboko vryté do tejto knihy života. Všetci bez výnimky sme poznačení vekom, životnými skúsenosťami, úspechmi, neúspechmi a už aj chorobami. Nečudo, veď ako vieme od svojich rodičov, nikoho z nás nevítali kyticou ruží, ako je to krásnym zvykom dnes. Narodili sme sa v ťažkých povojnových rokoch, poznačených krízou a biedou. Roky nášho detstva kruto zasiahli päťdesiate roky, ktoré v našich mysliach zanechali nezmazateľné stopy, ale aj následky na našom zdraví. O čo sú šťastnejšie naše deti a vnúčatá, ktoré sa narodili v oveľa radostnejšej dobe! Na svoje školské roky spomíname však s láskou, preto sa vieme tak úprimne detsky tešiť každej z tých tisícov maličkostí, ktoré sme spolu prežívali. Niektorí z nás študovali spolu 4, 10 až 12 rokov v budapeštianskej slovenskej škole na Ulici Imreho Mezőa. Človek je pyšný na svojich spolužiakov, vo vnútri srdca každý z nás cíti radosť a uspokojenie, že sme sa opäť mohli stretnúť. Dúfam, že okolo srdca nás zalieva ozajstný hrejivý pocit najväčšieho blaha, aké môže prežívať človek vo svojom živote. Nuž, takí sme my! Stretávame sa po rokoch. Chceme hovoriť o sebe, o živote, a nakoniec hovoríme o škole a o krásnych školských zážitkoch. Nečudo, veď to je ten pravý dôvod, prečo sme sa stretli. A dúfam, že o päť rokov sa opäť zídeme v takomto počte.

Po vrelom privítaní, len čo sa usadili, ich prvé myšlienky patrili práve tým spolužiakom, ktorí už nikdy neprídu medzi nich a tým štyrom, ktorí zo zdravotných dôvodov nemohli byť na stretnutí. Počas celého večera spomínali na dávne, s odstupom času čoraz krajšie študentské roky a spoločne prežité zážitky. Hovorili však aj o svojej rodine, deťoch a vnúčatách a hrdé babičky sa chválili svojimi vnúčatami.

Zvlášť si zaspomínali na svojich bývalých obetavých a vnímavých učiteľov a vychovávateľov, plných porozumenia a láskavého humoru, keď im pomáhali hľadať odpovede na znepokojujúce otázky, či ich navigovali na správnu životnú cestu. Mnohí ich bývali učitelia sú už na sklonku svojho života, mnohí z nich ich už predišli do večnosti... Im zostáva vysloviť srdečnú a vrúcnu vďaku za ich lásku a obetavosť. Pamiatku na nich si uchovávajú vo svojich srdciach a dušiach po celý život.

Bývalí študenti budapeštianskeho slovenského gymnázia sa po príjemne prežitom večeri rozchádzali posilnení o pocit spolupatričnosti a odhodlaní stretnúť sa opäť o päť rokov.

Ildika Fúziková