Nemé slová ● S básnikom a fotografom I. Fuhlom v Sarvaši

Tí, ktorí zavítali v Sarvaši na slovensko-maďarské dvojjazyčné literárne popoludnie s Imrichom Fuhlom, bezpochyby dostali verný a podrobný obraz o jeho básnickej, prekladateľskej, fotografickej, hudobníckej a, samozrejme, novinárskej tvorbe.

Na pôde Vysokej školy Samuela Tešedíka jeho slovenské i maďarské básne, ako aj svoje vlastné preklady týchto básní predniesli poslucháčky pedagogickej fakulty, budúce učiteľky materských a základných škôl, ktoré študujú slovenský jazyk. Súčasťou podujatia bola nekaždodenná a neobyčajná výstava digitálnych fotografií, predstavená dvojakým spôsobom. Okrem toho, že návštevník sa môže kochať vo fotografiách na prvom poschodí v budove inštitúcie, počas vernisáže a besedy s autorom boli jeho digitálne diela za sprievodu príjemných tónov hudby premietané na veľké plátno.

Program slávnostne otvorila riaditeľka vysokej školy Marica Szakácsová, ktorá okrem iného povedala: - Zišli sme sa preto, aby sme spoločne porozmýšľali nad tým, čo vlastne znamená pre nás nemé slovo. Vyznávaním našej identity často odkazujeme aj bez slov, t. j. našou kultúrou, správaním sa, alebo spôsobom života. Náš hosť vyjadruje svoju identitu nielen slovami, ale aj obrazmi. Fotografie sú veselé, ba niekedy aj ironické... spestrujú jeho hlboké, neraz pesimistické myšlienky. Tieto dva fakty však nemusia byť v rozpore, ba vykresľujú nám zaujímavú, mnohostrannú a „pestrofarebnú” osobnosť básnika.

Hostí predstavila organizátorka a moderátorka programu Dr. Erika Fajnorová, lektorka slovenského jazyka Katedry národnostných menšín a cudzích jazykov Pedagogickej fakulty VŠ S. Tešedíka v Sarvaši. Napriek prekvapivo nepriaznivému počasiu prišli hostia nielen z mesta, ale napr. z VÚSM z Békešskej Čaby Ján Gomboš. Prišli aj žiaci 6. A triedy Slovenskej základnej školy v Sarvaši.

Výstavu fotografií otvoril predseda sarvašskej slovenskej samosprávy Tibor Mótyán, ktorý zdôraznil: - V živote každého literáta, básnika príde čas, keď ho začne zaujímať minulosť, detstvo a korene. I. Fuhl síce patrí k mladšej generácii básnikov, hľadá svoje korene a občas by sa chcel vrátiť do tej minulosti, kam sa môžeme vrátiť iba v myšlienkach a fantázii. V takomto duševnom cestovaní hľadá minulosť a zmysel vecí. V jeho fotografiách, tak ako aj v literárnej tvorbe, sa objavuje aj optimizmus, veselosť, irónia, kritika a svojrázny humor.

So životopisom mlynského rodáka I. Fuhla prítomných oboznámila študentka tretieho ročníka Marianna Pappová. Sám autor s oduševnením rozprával o období založenia - dnes už legendárnej - rockovej skupiny AGR±, ktorá bola známa ako národnostná, dvojjazyčná (slovensko-maďarská) formácia, a v ktorej sa vystriedali hlavne žiaci budapeštianskej slovenskej školy. - Jedinečnosťou skupiny bol najmä jej národnostný charakter, veď onoho času ani jedna v Maďarsku žijúca národnosť nemala svoju rockovú skupinu. V repertoári sme mali vlastné slovenské a maďarské piesne, texty ktorých som písal prevažne ja, ale zhudobňovali sme aj ďalších v Maďarsku žijúcich slovenských básnikov. Za niekoľko rokov sme sa dopracovali do dvadsiatky najlepších amatérskych rockových skupín v Maďarsku, - povedal I. Fuhl, ktorého sa záujemcovia opýtali aj na niektoré zážitky z koncertov v rôznych kluboch, školách, na mládežníckych stretnutiach, atď...

Výstavu fotografií, ktorá sa nachádza na prvom poschodí školy, inštalovali študenti umenia spolu so svojím profesorom, umelcom Ladislavom Lonovičom. I. Fuhl doniesol fotografie na CD-nosiči, ktoré boli premietané na plátno. Tým bola táto výstava jedinečná.

- Ako vnímate fotografie I. Fuhla? - položili sme otázku moderátorke podujatia.

- Je iné vidieť fotografiu na internete a iné vo väčšom formáte. Na výstave v Békešskej Čabe najväčším dojmom na mňa zapôsobilo zobrazenie starej knihy, pri ktorej sú okuliare a starý budík, na ktorom tiež vidieť stopy času. To je niečo, kde sú aj moje korene, motív, ktorý ma spája s mojim detstvom, s mojimi starými rodičmi. U nich vždy bola po ruke nejaká kniha. Budík, ktorý symbolizoval prácu, ale zároveň po práci oddych a túžbu ďalej sa vzdelávať. Ďalšia fotografia, ktorá je aj symbolom výstavy, je strom a jeho korene. Každému, kto túži nájsť svoje korene, alebo chce po nich ďalej pátrať, hovorí veľmi veľa. Sú tam veľmi zaujímavé fotografie, ktoré sú zachytením momentu, hry svetla a tieňa. Nájdeme aj portréty, ktoré sú tiež momentkou, pretože ten človek vyzeral tak iba v tú chvíľu, v ten moment, a keďže čas neúprosne beží, tak dnes je to už niekto úplne iný…

- Ako ste pripravili študentky na stretnutie?

- Keďže na katedre učíme národnostnú literatúru a I. Fuhl je národnostným autorom, ktorý píše v obidvoch jazykoch, rozhodli sme sa ho pozvať k nám do Sarvaša. Pre nás je totiž zaujímavé aj „slovo”, ktoré píše, nielen fotografie. Zážitkové učenie je založené na tom, že osobne poznám, mám vlastnú skúsenosť s textom, osobne hovorím s autorom… Myslím si, že to sa nám podarilo. Študentky budú určite v budúcnosti presne vedieť, kto je tento autor, ako píše a nielen preto, že prekladali jeho texty, ale osobne sa s ním stretli a videli, že je to nielen múdry, ale aj vtipný človek. Sledovala som, ako sa zabávali na tom, čo rozprával o tom, ako sa tvorí alebo ako sa prekladá báseň. Keď som učila na Základnej škole v Sarvaši, mala som možnosť čítať jeho zbierky, a keďže je šéfredaktorom Ľudových novín, učila som deti o ňom. V školských učebniciach sú tiež niektoré jeho kratšie básničky a myslím si, že je povinnosťou detí na slovenskej škole vedieť, kto píše tu v Maďarsku národnostnú literatúru, zvlášť, keď každý deň sa s jeho menom môžu stretávať aj v týždenníku Slovákov v Maďarsku.

- Študentky si samy vybrali básne, alebo ste im dávali inštrukcie vy?

- Keďže celé podujatie malo názov „Nemé slová”, básne sa týkali slov, viet a komunikácie. Jednotlivé básne som vyberala s tým, že som sa snažila, aby vystihovali typ, povahu, charakter dievčat. Napr. báseň Cestou domov prekladala do maďarčiny Anika Laurinyeczová, ktorá má práve 19 rokov, pretože v tej básni sa hovorí o tom, ako uvažuje o svojom živote 19-ročný autor. Dievčatá si overili, že keď niekto chce prekladať alebo pekne prečítať báseň po slovensky, musí ovládať najprv všetky slová, musí poznať ich význam, obsah, vedieť, o čo sa v básni jedná… Keď som Aniku počula, mala som pocit, že keď prednesie svoj maďarský preklad, bude v ňom aj autor, ale aj kúsok z nej. Študentky teda dostali za úlohu preložiť niektoré básne I. Fuhla. Myslím si, že urobili veľký krok dopredu. Okrem toho mali možnosť konfrontovať to, čo preložili, s autorovým názorom a prekladateľskými skúsenosťami. Bolo by dobré, keby sme mohli mať viac takýchto posedení, kde by sme komorne pracovali s textami. Veľmi sa mi páčilo to, ako jeho báseň Hľadám korene, zmysel vecí interpretoval Tibor Mótyán. Myslím si, že každý hĺbavý, inteligentný človek hľadá zmysel vecí a medzi to patrí aj spoznať svoje korene, odkiaľ sme sem prišli, prečo sme tu… Hovorí sa, že kto nepozná dejiny, zostáva navždy dieťaťom.

Ako sa cítil sám básnik a fotograf na stretnutí so sarvašským obecenstvom?

- Páčil sa mi nápad organizátorov vyriešiť výstavu dvojakým spôsobom, raz tradičným, na stene vyloženými obrazmi, ale aj premietaním viac sto fotografií počas besedy. To bola aj pre mňa nová výzva... - prezradil nám Imrich Fuhl. - Musíme sa tešiť, keď v Maďarsku ešte niekde prejavujú úprimný záujem o našu tvorbu, aký som si všimol aj tu. Ja osobne nie som veľmi smutný z toho, keď o našej tvorbe môžeme niekedy hovoriť skôr v minulom čase. Vychádzam totiž zo seba a našich literátov by som neodpísal len preto, lebo, povedzme, už dlhé roky prežívajú akúsi kolektívnu tvorivú krízu. To, že človek momentálne nepíše, neznamená, že prestal byť z takéhoto hľadiska aktívny, veď vydané knihy majú svoj osud, svoj ďalší život, aj keď sú už dávno porozdávané (len aby sme si nenamýšľali, že vypredané). To, že v tomto roku sa údajne stanem dokonca samostatnou maturitnou otázkou, znamená pre mňa aj určitú zodpovednosť. Asi by sme mali brať vážnejšie tú našu literatúru. Osobne niektorých svojich kolegov už spomínam ako klasikov, napr. Alexandra Kormoša, Gregora Papučka a Michala Hrivnáka. Je to veľká česť, že sme niekoľko desaťročí spolu pracovali a dodnes sme v kontakte. Som o tom presvedčený, že by sme mali ďalej rozvíjať tie základy a oživovať, čo sa ešte dá...

- Čo vás zaujíma a inšpiruje v poslednom období?

- To, že nepíšem básne, neznamená, že „nie som” (poznáte nášho klasika: „píšem - teda som“), skôr to, že okolo mňa je viac-menej všetko v poriadku. Keď je človek vyrovnaný, netrápi ho nič natoľko, že by to musel dať ihneď na papier. Okolo každodennej roboty sa točí všeličo... píšem to, čo veľmi musím, stíham to, čo veľmi musím, robím to, čo veľmi musím, resp. v tom lepšom prípade, čo ma baví. To je napríklad fotografovanie, šéfovanie v Ľudových novinách, a, samozrejme, naša webová stránka, portál www.luno.hu.

- Ako by ste hodnotili preklady študentiek?

- Bolo to zaujímavé, miestami úlohu veľmi šikovne vyriešili, ale niekedy som mal pocit, že niekto by im mal vysvetliť, aký je rozdiel v maďarskej a slovenskej poetike, že slovenská poetika má prísnejšie pravidlá, ako je to s rýmovaním napr. slovesa so slovesom, t. j. základné veci. My sme mali šťastie, onoho času ešte v rámci Školy milovníkov literatúry v podrubrike Ľudových novín nám to Gregor Papuček povysvetľoval. Zdá sa, že každá nová generácia musí začať asi takýmto spôsobom. A zrejme by sme mali ešte niečo vymyslieť, aby sme podchytili aj literárne krúžky na slovenských školách. Mali by tam byť pravidelnými hosťami naši klasici i „menej” klasici.

- Čo sa stalo v vašou gitarou, máte ju ešte?

- Samozrejme, jedna je doma, so synom si ju striedame, z času na čas cvičíme - radšej zvlášť ako spolu.

- Synovia vás nasledujú aj v literárnej tvorbe?

- Neviem o tom, že by písali básne, starší syn, Tomáš, keď musel tak písal, mne sa aj páčili jeho básne, ale k tomu musel mať takú slovenčinárku, ktorá ho prinútila. Síce to nepokladám za najšťastnejšie riešenie - báseň ako domáca úloha - , ale keď takýmto spôsobom sa rodia dobré veci, tak to nie je na zahodenie. Ak niekto klikne na internetovú stránku budapeštianskej slovenskej školy, tak tam ešte nájde siedmaka Tomáša Fuhla, autora niekoľkých básní. Odvtedy ubehlo 6 rokov, ale myslím si, že za tieto básne sa nemusí hanbiť. Sú aj detské, aj trochu dospelácke. Nechal som ho voľne pracovať. Mladší syn Daniel je skôr na hudbu. Chodí do ôsmej triedy a občas si brnká na gitare. Hoci dnešná generácia akoby mala čas len na počítač…

- Keď sa zrodí nová báseň či fotografia, komu ju najprv ukážete?

- Ani neviem, možno ju pošlem niekomu práve mailom...

(im)