Polyfónia a Nemé slová v knižnici

Pod názvom Polyfónia a Nemé slová usporiadala Celoštátna cudzojazyčná knižnica (OIK) dvojjazyčné literárne popoludnie s básnikmi Alexandrom Kormošom a Imrichom Fuhlom a vernisáž výstavy digitálnych fotografií I. Fuhla.

Program sa začal zdravicou riaditeľky OIK Ibolyi Menderovej, ktorá zdôraznila, že slovenské podujatia vždy s radosťou pripravujú - nielen preto, lebo vždy dostanú na ne podporu, ale najmä preto, lebo sú obsažné a verejnosť o ne prejavuje záujem. Moderátorka večera Katarína Noszlopyová úvodom vyjadrila svoju radosť z toho, že na stretnutie s dvojjazyčnými básnikmi prišlo tak veľa ľudí. Ako povedala, vzhľadom na to, že títo básnici tvoria už dosť dávno, teraz nepredstavia ich celoživotnú dráhu, ale iba niekoľko etáp. Na pomoc jej prišli herci Denisa Dérová a Ladislav Kiss, hostia Slovenského divadla Vertigo. Boli naozaj výbornými tlmočníkmi básní našich dvojjazyčných pilíšskych poetov, ktorých skladby v profesionálnom prednese zarezonovali hlbšie tak v publiku, ako aj v samotných autoroch.

Prierez tvorbou našich dvoch „žijúcich klasikov“ sa začal básňami o jazyku. Mali sme možnosť dozvedieť sa, že ich spája nielen - podľa niektorých magický - vrch Pilíš, veď A. Kormoš pochádza zo Santova (Pilisszántó) a I. Fuhl z Mlynkov (Pilisszentkereszt), ale aj muzika. Obidvaja sa totiž zaoberali hudbou, ba mali aj svoje kapely. Síce nie rovnaké: kým Kormošova bigbítová, resp. rokenrolová vyhrávala najmä hity prevažne na miestnych zábavách, zatiaľ Fuhlova slovensko-maďarská roková skupina AGR± výlučne s vlastnými skladbami a zhudobnenými básňami našich autorov koncertovala po celom Maďarsku. Obidvaja amatérski hudobníci (pardon, A. Kormoš sa medzičasom dopracoval na profesionálneho, dokonca učiteľa hudby s diplomom) sa však zhodli v tom, že hudba chodí ruka v ruke s poéziou, ktorá bez rytmu (jemne povedané) nie je najlepšia.

Imrich Fuhl vyzdvihol, že už ako gymnazista mal možnosť pozorovať básnikov A. Kormoša a Gregora Papučka, od ktorých sa veľa učil. A to nielen z ich tvorby, ale aj v tzv. čitateľských táboroch, ktoré boli vhodné na to, aby prebudili v mládeži národ(nost)né cítenie a kladný vzťah k našim kultúrnym hodnotám, najmä poézii. Škoda, že takéto tábory sa už nekonajú, alebo ak podobné občas aj usporiadajú, nie sú celoštátneho rázu. O dvojjazyčnosti a o písaní básní v obidvoch jazykoch sa I. Fuhl vyjadril v tom zmysle, že my, Slováci v Maďarsku, nosíme v sebe dve kultúry, ku ktorým sa viažeme takmer rovnako. Práve preto sa tak prirodzene mohlo stať, že ak ho napadla myšlienka hodná básne po slovensky, tak z nej vznikla slovenská báseň, ale ak sa myšlienka zrodila v maďarčine, bola z nej maďarská báseň.

Podobného názoru je aj A. Kormoš, ktorý dodnes tvorí v obidvoch jazykoch, hoci v súčasnosti sa skôr zaoberá publicistikou v širšom zmysle slova, hudbou a prekladmi maďarských klasikov. A. Kormoš, ktorý je zároveň predsedom Združenia slovenských spisovateľov a umelcov v Maďarsku (ZSSUM), hovoril o tom, že aj v súčasnosti má rozpracovaných niekoľko zbierok: jednak pre deti, ale aj prekladovú poéziu. Problémom však je, že v súčasnosti v Maďarsku neexistuje taký grantový systém, ktorý by žičil vydávaniu publikácií, najnovšie sa dokonca už ani neveľmi vypisujú súbehy na podporu vydávania národnostnej literatúry.

Zaujímavou časťou programu boli zhudobnené verše autorov, ktoré za sprievodu gitary predniesla moderátorka podujatia K. Noszlopyová. V jej podaní sme si mohli vypočuť oprášené a hudobne trochu aj „prebásnené“ staré „AGR-ácke“ skladby, ale aj skladby niekdajšej slovenskej vokálno-inštrumentálnej skupiny Negatív, repertoár ktorých tvorili vyslovene zhudobnené básne slovenských básnikov v Maďarsku. K. Noszlopyová nielen zahrala tieto skladby, ale pridala aj nové, ku ktorým sama zložila hudbu.

V ďalšej časti programu slovenského večera došlo k otvoreniu výstavy digitálnych fotografií Imricha Fuhla s názvom „Hľadám korene, zmysel vecí...“. Výstavu otvoril predseda Úradu pre národné a etnické menšiny (ÚNEM) Antal Heizer. A. Heizer začal svoj prejav tým, že v miestnosti snáď každý lepšie pozná autora vystavených záberov ako on. „I. Fuhla poznám už dobré desaťročie,“ pokračoval, „poznám ho ako experta menšinovej problematiky, poznám ho ako novinára-publicistu, ktorý vždy dá najavo svoj názor, kedysi som o ňom počul aj ako o (punk)rockerovi, lepšie ho však poznám ako šéfa inštitúcie, s ktorým sme v každodennom kontakte, v poslednom čase som ho navyše spoznal aj ako človeka, ktorý má zmysel pre humor a zábavu... - pritom, samozrejme, poznám aj jeho fotografie z novín a iných publikácií. Ale to je predsa len iný žáner než to, čo vidíme na týchto stenách. Alebo že by tento občas namosúrený zovňajšok skrýval v sebe romantické srdce? Pýtam sa iba sám seba, lebo vy poznáte odpoveď... Myslím si, že I. Fuhl je maliarom. Takým maliarom, ktorého štetec je digitálny fotoaparát. Príkladom toho je táto výstava,“ povedal o. i. Antal Heizer a dodal, že Fuhlove fotografie sú preňho blízke aj preto, lebo aj on pochádza z hornatej krajiny - z Bakoňu a niektoré vystavené zábery mu v mnohom pripomínajú jeho rodný kraj.

Podujatie v Celoštátnej cudzojazyčnej knižnici, na ktorom odzneli radosti aj starosti dvojjazyčnosti a básnikov, sa nieslo v uvoľnenej priateľskej atmosfére, kde sme sa mohli na chvíľu povzniesť nad každodenné starosti a vybrať sa na prechádzku vlastným ja pomocou básní a myšlienok v Maďarsku žijúcich dvojjazyčne tvoriacich slovenských básnikov. Vďaka patrí organizátorom a Celoštátnej slovenskej samospráve, ako aj Slovenskému divadlu Vertigo, ktoré podujatie podporili.

(ef)