„Od malička ja vandrujem po švece“

Naše prvé stretnutie sme si dohodli telefonicky. Trošku som sa obávala, či skutočne poznám dosť pesničiek. Pre istotu som si zobrala toľko kníh, koľko sa mi len zmestilo pod pazuchu. Pán Mikuláš Ignác prišiel načas a hneď začal spievať...

„Nepozeraj do nás, / do našej brány, / nie si ty šuhajko / pre mňa chovaný.” - Pred päťdesiatimi rokmi, ešte za detstva som počul túto pieseň. V poslednom čase často sa mi prisnila v noci, ale celý text si nepamätám. Mohli by ste mi pomôcť?

- Samozrejme, ak môžem, pomôžem... - odvetila som.

Prekvapilo ma, ako pekne a prirodzene spieval.

- Dávnejšie som mal lepší hlas, - povedal pán Ignác.

Žeby ten, kto sa narodí v horách, do vienka dostal pekný hlas?

Stretnutie s Mikulášom Ignácom

Pri našom druhom stretnutí sme sa naučili aj začiatok piesne. Bolo to pre mňa zaujímavé, ako sme sedeli v Dome národností - kde za normálnych okolností učím deti - a vyspevovala so starším pánom: „Spopod našej brány / voda vyviera, / starodávny frajer / za mnou pozerá…”

Chcela som sa dozvedieť čo najviac o pánovi Mikulášovi. Pozreli sme si práve aktuálnu výstavu v našej sále - Výšivky čabianskych Slovákov - a jazyk sa mu rozuzlil. Môj verný kamarát folklór mi opäť pomohol pri hľadaní koreňov pána Ignáca. Celý čas mi hučalo v ušiach: „Idzeme, idzeme, / len mi tam staneme, / u Ignáca na dvor, / pod zelení javor.“

Jednoznačné, že pochádza z Vágašskej Huty ako to potvrdila aj tá svadobná pieseň.

- V našej dedine rodina Ignácovcov bola najväčšia – rozhovoril sa môj spoločník. - Môj pradedo sa volal Ignác Ignác. V škole nás bolo šesť Mikulášov z rodiny Ignácovcov. Po vojne spomedzi nich sme len traja chodili do školy. Občas som aj ja zostal doma, lebo som sa musel starať o kravy. Na hutách za môjho detstva ešte všetky dediny boli slovenské alebo aspoň polovica obyvateľstva bola slovenského pôvodu. Aj také osady ako Mikóháza, Horný Regmec, Dolný Regmec a podobne. Napriek tomu, že Slováci občas mali maďarské mená ako Veréb, Balogh, Vámos, Kondás, Vitányi, Nagy, hovorili po slovensky.

Dozvedela som sa, že rodina Ignácovcov pred štyridsiatimi rokmi opustila zemplínsku oblasť a usadila sa v Segedíne. Prišli za prácou a aby rodina bola čím viac pospolu. Pán Ignác potom, ako sa oženil, ani nepomyslel na návrat do hôr.

- Moja mamička pochádzala z Baňačky a otec z Vágašskej Huty. V okolí snáď u nás sa najdlhšie zachoval slovenský jazyk. Za môjho detstva v dedine žilo sto rodín, bezmála päťsto ľudí. V roku 1947 sa temer polovica vysťahovala. Šli aj bohatí, do Čiech. Z našej rodiny nikto neopustil dedinu. Kto nepil a statočne pracoval, ten tam vyžil. Môj otec bol sklenárom. Nepil a preto dokázal uživiť rodinu s tromi deťmi. Mal som dve sestry. Na hutách sa chlapi venovali drotárskemu remeslu. Boli stále na cestách. Rodinu veľakrát opúšťali na celé mesiace. Sklenári u nás boli len dvaja. Môjho otca často poverili prácou v Segedíne a Subotici. Tridsaťkilové okenné tabule nosil vo veľkej krošni aj do Makova, a to je tridsať kilometrov. Moja mamička vždy túžila žiť v meste. A tak po smrti Behýnovej starej mamy - ktorá hovorievala, že kde sa človek narodí, tam aj umrieť musí -, sme opustili rodný kraj.

- Často vyspevujete?

- Áno, ešte aj tie pesničky, ktoré sme sa učili v škole na hodinách spevu. Kým sme bývali na horách, každú sobotu a nedeľu sme sa zišli na ulici a spievali. Skôr v nárečí - po tótsky -, lebo po slovensky som vedel len ja. Ale aj ja som rýchlo zabudol literárny jazyk, hlavne chemickú terminológiu. Doma medzi sebou, aj s kamarátmi, sme sa zhovárali po našom. Tú pieseň som počul hádam len raz za detstva, vo vysielaní Slovenského rozhlasu.

- Kedy ste prvýkrát opustili huty?

- Na návrh manželov Šubovcov v roku 1952 som sa prihlásil do budapeštianskej slovenskej školy. Vtedy bola ešte v XI. obvode na Šomlóšskej ulici. Chodil som tam do ôsmej triedy. Bolo nás jedenásť. Mojimi spolužiakmi boli o. i. Juraj Blaško a Mikuláš Bálint. Po roku som sa však vrátil domov a maturoval som v roku 1957 na gymnáziu v Blatnom Potoku (Sárospatak). Pôvodne som sa chcel stať inžinierom, ale nemal som na to. Keď sme prišli bývať do Segedína, ja som už učil. V tom čase mnohí študenti z Blatného Potoka hneď po ukončení gymnázia nastúpili do školy ako nekvalifikovaní učitelia. Neskôr som na vysokej škole pedagogickej vyštudoval odbor ruština-maďarčina. Prednášal som ruštinu, ale učil som aj na prvom stupni a stal som sa vychovávateľom v žiackom domove. Moji rodičia odišli pred desiatimi rokmi, staršia sestra pred dvadsiatimi. Mladšia sestra žije dodnes v Segedíne, učí angličtinu a maďarčinu. Občas chodievam do Somogyiho knižnice, kde je poruke slovensko-maďarský slovník. Rád vyhľadávam slovíčka.

Milí čitatelia, neverili by ste, ako krásne si zachoval pán Ignác svoj materinský jazyk, dialekt, ktorý veru nie je ľahký. Dnes už sa nemá s kým zhovárať - ako sám hovorí - po tótsky, ale pesničky mu nedajú zabudnúť na rodný kraj a jazyk.

(kir-)