Ondrej Krupa prednášal... ● Povery, bosorky, baba a gágoríky

Výskumný ústav Slovákov v Maďarsku v rámci cyklu Z pohľadu vedy pravidelne usporadúva v Békešskej Čabe prednášky známych osobností. Renomovaný etnograf Ondrej Krupa prednášal o Poverách na území predkov v bývalej Hontianskej, Malohontianskej a Novohradskej župe na Slovensku s podtitulom Interetnické styky vo svete povier.

Foto: Eva Fehérová        

Podujatie sa uskutočnilo v spolupráci so župnou knižnicou v jej priestoroch a s podporou verejnej nadácie Pre národné a etnické menšiny v Maďarsku.

Ondrej Krupa má neuveriteľné množstvo materiálu, ktorý zozbieral na Slovensku, aj medzi Slovákmi žijúcimi v Maďarsku. Hovoril o tom, aké metódy a postupy používa pri výskume, zdôvodnil, porovnával, vysvetlil interetnické vzťahy. Nie náhodou sa vybral do slovenských dedín, ktorých názov má spoločný slovotvorný základ s menami prisťahovalcov na Dolnú zem. Napríklad meno Rimavec súvisí s údolím rieky Rimavica, meno Divičan s Devíčim... Podľa pôvodu mien sa Ondrej Krupa vybral na výskum do slovenských dedín, aby porovnával zvyky a povery oboch skupín - tamojších i dolnozemských Slovákov. Porovnával aj pomenovania mýtických bytostí a povery. Na Slovensku nepoznajú vodnô teľa, ale tu, na juhu, nemajú v slovnej zásobe vlkodlaka (vlkolaka). Na Slovensku majú vodníka, na Dolnej zemi topeľca. Slovo topelec by mohlo súvisieť s poľským slovom topjelec. Bosorky a strigy sa vyskytujú v poverách oboch porovnávaných komunít. Lenže povery a činnosti, ktoré sa viažu k jednotlivým sviatkom, sú rôzne. Na Luciu síce oba národy robia na okná kríž cesnakom, ale ženy sa do bielej plachty preobliekajú za Luciu len na Slovensku.

Ľúbostnú poveru triasť lesu majú na Slovensku zaužívanú na Ondreja, v Maďarsku na Tomáša. Zaujímavé sú aj povery a zvyky pri jedení a pomenovanie jedál. Ak o Čabanoch hovoria, že by zjedli babu, nemyslia tým osobu - ženu, ale jedlo, nazývané zemiaková baba - placka. Aj tradičná cestovina v svadobnej polievke má viac pomenovaní v jednej i druhej krajine. Gágoríky alebo brdovce volajú na Slovensku rôzne. Napríklad v Kokave gágoríke, v Brezne gágoríky, v Selciach gágorčoky, brdovčiky…

Jedna prednáška je málo na obsiahnutie tak širokej problematiky. Je len maličkou časťou zozbieraných poznatkov. Dúfam, že tento zaujímavý materiál si v blízkej budúcnosti budeme môcť prečítať v ďalšej knihe Ondreja Krupu, aby sa s podrobnejšími súvislosťami o tom, čo si Slováci do tunajších končín priniesli, čo prevzali, čo si vymysleli alebo preniesli do jazyka pod vplyvom okolia, mohla oboznámiť čo najširšia verejnosť.

(er-)