Spomienka na Jácinta Juhásza

Rozhovor so slovenským režisérom Igorom Cielom

Ako pre každé dievča v puberte, aj pre mňa bolo nezabudnuteľným zážitkom stretnúť sa so známymi hercami a požiadať ich o autogram. Prvý podpis v mojom zápisníku patril hercovi Jácintovi Juhászovi, ktorého moja generácia mohla poznať nielen z početných televíznych filmov, ale aj z literárneho programu MTV Cimbora.

Ja som ho prvýkrát stretla na Slovensku, na Oravskom hrade - pri nakrúcaní jedného rozprávkového filmu. Situáciu mi pripomenula v tomto roku vydaná fotografiami bohato ilustrovaná publikácia Gabrielly Péterffyovej s názvom Tváre Jácinta Juhásza. Spomienková kniha podrobne spracúva životnú dráhu umelca. Autorka počas zbierania materiálu hľadala fotografie aj v archíve Slovenského filmového ústavu a zároveň vyhľadala režisérov, fotografov, ktorí kedysi spolupracovali s hercom, veď Jácinta Juhásza dobre poznali aj na Slovensku. Veľmi dobre ho poznal aj slovenský režisér Igor Ciel, k menu ktorého sa viaže dobrodružno-historický televízny seriál Vivat Beňovský o slovenskom rodákovi, cestovateľovi a madagaskarskom kráľovi 18. storočia. Hlavné úlohy v ňom hrali Jácint Juhász a spolu slovenský herec Jozef Adamovič. Režiséra Igora Ciela som vyhľadala v Bratislave.

- Koľko rokov ste pôsobili ako režisér?

- Od r. 1950 doteraz, je tomu viac ako 50 rokov. Začal som ako divadelný režisér, potom som pracoval externe v televízii a o niekoľko rokov som sa stal riadnym zamestnancom STV. Bol som režisérom literárno-dramatického vysielania, robil som inscenácie, televízne filmy a pod.

- Kedy sa začala vaša láska k filmu?

- Koncom mojich tridsiatich rokov, keď som už 10 rokov pracoval v divadle. Hľadal som zaujímavejšiu prácu a v televízii som videl nové možnosti. Najprv som sa musel naučiť základnému remeslu. Robiť s kamerou, ovládať základy práce v televízií. Tie učňovské roky boli veľmi krásne. Štúdio sa vtedy nachádzalo na námestí SNP v Bratislave.

- Ktoré pokladáte za svoje najpopulárnejšie filmy?

- Medzi najúspešnejšie by som mohol zaradiť Parížskych mohykánov - prvý sedemdielny seriál, ktorý som robil v roku 1972. Potom nasledoval Beňovský, ktorý prešiel celý svet, v Európe ho nekúpili iba Rusi a Francúzi. Niektorým národom sa nepáčil - ignorovali Beňovského. Napriek tomu v severných krajinách Európy mal veľký úspech. Potom som robil trilógiu Luis Pasteur od Jaroslava Dietla o cti intelektuálov, ďalej film s názvom Oceliari o profesionálnej cti robotníka, a podľa domáceho autora Vančíka som nakrútil Počúvajme slnko, film o cti roľníka.

- V ktorých rokoch ste nakrúcali film Vivat Beňovský?

- Začínali sme v januári 1973 a vysielali sme už v roku 1975. Dva a pol roka trvalo nakrúcanie siedmich častí.

- Pri výbere hercov prečo padlo rozhodnutie na Jácinta Juhásza?

- Mal to byť koprodukčný film, hlavne československo-maďarský. Takže sme išli do Budapešti pozrieť sa na maďarských hercov a vybrať si z nich. MTV nám sprostredkovala stretnutia s nimi. Tam som spoznal Jácinta aj Istvána Bujtora.

- Ako sa na neho pamätáte?

- Najprv mi ostal v pamäti ako herec silne emocionálny, ale aj premýšľavý, veľmi zvedavý, ktorý chcel všetko vedieť najmä od režiséra a od autora scenára. A pritom bol veľmi svedomitý, bol vždy pripravený pracovať, nikdy nemeškal, mal pohybovú kultúru, jazdil na koni, ovládal šerm a mnoho iných vecí. Je nezabudnuteľný ako človek, bol veľkorysý, veľkodušný, priateľský a neuveriteľne štedrý aj v duchovnom zmysle, vedel odovzdať zo svojich skúseností a vedomostí všetko, čo považoval za dôležité.

- V tejto knihe sa o ňom môžeme dočítať, že ak bolo potrebné, kvôli jednej role sa naučil aj po slovensky.

- Áno, on vedel trochu po slovensky. Mne povedal, že sa narodil v takej dedine (v Mogyoróde), kde žili aj Slováci. Okrem toho bol dobrý ruštinár, takže dokázal sa naučiť niektoré texty aj po slovensky. Považoval to za dôležité, teda bol skvelý aj v tomto.

- Kde všade ste nakrúcali Beňovského?

- Zo štátov to bolo Slovensko, Maďarsko, Poľsko, Východné Nemecko a Madagaskar. Z lokalít na Slovensku historické mestá Kežmarok, Piešťany, Bratislavský hrad, v Poľsku Krakow, v Maďarsku Apajpuszta, Miskolctapolca a Gödöllő. Štáb pozostával podľa potreby zo 40-50 ľudí, celý čas bola veľmi dobrá nálada.

- Pamätáte sa na nejaký veselý príbeh?

- Nakrúcali sme neďaleko Bratislavy v pieskovom lese, scénu, keď Jácinta prenasledujú. On sa rozbehne a vyskočí na neosvetleného koňa. Kôň stál na mäkkom podklade na piesku, a tak sa zľakol, že sa mu podlomili nohy a normálne spadol aj s Jácintom. Tú scénu sme nechali, ako aj iné príhody a nepodarky, napr. keď herec zabudol text a pod. Potom sme ich ukazovali na Silvestra. Alebo keď Jácint začal hovoriť so slovenským hercom po slovensky, ten bol taký prekvapený, že sa nezdržal a rozosmial sa.

- Čo je dôvodom toho, že v posledných rokoch nevyrábajú podobné dobrodružné seriály?

- Ľudia potrebu majú, ale vedenia rôznych televíznych staníc sa dali na komerciu. Vedúci východoeurópskych televízií zase nemajú peniaze, alebo aspoň sa na to vyhovárajú.

- Vo februári t. r. opakovali seriál Vivat Beňovský! aj na Slovensku. Sledovali ste ho?

- Áno, už som ho dlho nevidel. Dávali ho pri príležitosti 30. výročia začiatku nakrúcania veľkých televíznych seriálov.

- Prednášali ste aj na VŠMU v Bratislave.

- Za môjho pedagogického pôsobenia najprv som učil divadelnú réžiu, potom, keď sa založila filmová a televízna fakulta, som učil filmovú a televíznu réžiu. Mojimi žiakmi boli napr. terajší dekan filmovej a televíznej fakulty Stanislav Párnický a Ľubo Kocka, ktorý je profesorom v Amerike.

- Aký je váš názor na súčasnú slovenskú kinematografiu?

- Nemám názor, lebo sa nič nerobí. Hraný film sa nerobil už niekoľko rokov, občas vznikne nejaký dokument, ale nie sú to veci, ktoré by národnú kultúru posúvali ďalej.

- Ktorý je váš najmilší film?

- Trilógia, ktorú som spomenul, a samozrejme, aj Vivat Beňovský! Strávil som pri tom skoro tri roky života, takže je si čo pamätať.

- Keby ste znovu začínali, akú profesiu by ste si vybrali?

- Nerozmýšľal som nad tým. Bol som zamilovaný do réžie a táto milenka ma nezradila do konca života.

Zaznamenala

Ildika Makaiová