„Hľadám korene, zmysel vecí...“ je názov výstavy digitálnych fotografií Imricha Fuhla, ktorú usporiadali v segedínskom Dome národností. Návštevníkov vernisáže privítal predseda Spolku segedínskych Slovákov Ján Benčík. Po vernisáži, na ktorej vystúpila Ágnes Erdélyiová z Nadácie Kép-Szín-Ház Művészmozi, sa uskutočnilo literárne popoludnie s básnikom I. Fuhlom a prozaikom Michalom Hrivnákom, ktorým v tomto roku Celoštátna slovenská samospráva udelila vyznamenanie Za našu národnosť. Hostiteľkou podujatia Spolku segedínskych Slovákov bola vedúca Katedry slovenského jazyka a literatúry Pedagogickej fakulty Gyulu Juhásza Segedínskej univerzity  Katarína Maruzsová Šebová.

Starobylé hodinky ukazujú okamih, keď sa práve zastavili, text modlitby v otvorenom kalendári zachytáva stopy prstov, pohybujúcich sa po riadkoch. Hrdzavé predmety, spráchnivený kríž, opadané lístie, rozpadávajúca sa stodola, ozrutný, rozprávkový strom život s rozvetvenými plazivými koreňmi vyznievajú rezignovanejšie a melancholickejšie. Zdržanlivú a lyrickú náladu vyžaruje obraz huslistu na hradnom nádvorí. A v podobnom prostredí, pri starobylej soche dojímavá postava dievčaťa. Za obrazmi akoby sa ukrývali príbeh či báseň. Samozrejme, fotograf I. Fuhl rád fotografuje tváre. Ktorú z nich si všimne? Aké detaily ho zaujmú? Napríklad milá, dokonalá obličaj chlapca a radikálna amorfnosť starca. Trochu bezočivá očarenosť chlapčaťa. Okamih inšpirácie. Zafajčené nechty na mužskej ruke. Dievčatko s ružovým pulóvrom na ľudovom kroji. Mladá žena v kroji v sede obkročmo líže zmrzlinu, po boku jej visí kabelka. Trochu ironické, ale výstižné. Bez pátosu a frázy.

Komponovanie obrazov je vedomé, obrazové výseky majú svoju funkciu pokiaľ ide o usporiadanie pohľadu a vplyv na ich výpoveď. Len sa pozrime na fotku rybára pri rieke, kde časti plte vertikálne rozdeľujú priestor. Na inom obrázku za surrealisticky tajuplne sa týčiacim elektrickým stĺpom sa rysujú zaoblené vrchy a v najlepšej pozícii kdesi v diaľke kríž. Sedliacky dom vykukujúci spoza kukuričných šúľkov. Pred stenou plnou obrazov balancuje na rebríku kurátor výstavy.

Žijeme v nemilosrdne preplnenom svete obrazov, natoľko zaťaženom vizuálnymi podnetmi, že takmer trpíme vlčou tmou. Snáď práve preto je stále viac takých, ktorí siahnu po fotoaparáte, aby si sami vytvorili obraz a sami mu dali zmysel. Ohradiť čiastočku sveta a dať formu zvolenému alebo nájdenému okamihu. A prečo digitálnemu? A prečo nie? Veď aj digitálne zhotovené fotografie sa zanedlho dostanú do obrazového archívu. Do večnosti sa odoberú staré slovenské ženy, ako sa pozerajú na človeka, ktorý zachytil ich podobu. V ich pohľadoch a pózach je akási dôstojnosť tradícií a tradičná ochota - spoliehajú sa na svojho zvečňovateľa.

(ok)

LuNo-Archív:

http://www.luno.hu/mambo/index.php?option=content&task=view&id=1563

http://www.luno.hu/mambo/index.php?option=content&task=view&id=2913