Orosláň m Mesto s búrlivou minulosťou

O osade Orosláň, ktorá vlani oslávila 50. výročie udelenia mestského štatútu, vyšla jedna z najobsiahlejších monografií svojho druhu. Približuje nám históriu mesta od najstarších čias až po dnešok, vrátane histórie slovenského živlu, ktorý tu zapustil korene na prelome 17. a 18. storočia, teda pred vyše 300 rokmi.

Názov publikácie je Oroszlány - egy magyarországi falu legendája és igaz története (Orosláň - legenda a skutočný príbeh jednej obce v Maďarsku). Autorka Helena Végváriová Babiráková v nej zhromaždila rozsiahly faktografický a dokumentačný materiál, pričom sa opierala o desiatky informátorov, literatúru a pramene. Súčasťou diela je bohatá obrazová príloha, štatistické tabuľky a kópie archívnych dokumentov.

Prví slovenskí osadníci prišli na "Orosláňsku skalu" napospol z evanjelických dedín Myjavskej kotliny, ako aj z oblasti Malých a Bielych Karpát. V r. 1768 žilo v Orosláni 860 osôb. Za významnú udalosť možno považovať výstavbu kostola a jeho vysvätenie v roku 1787. Začiatok 18. storočia poznamenali napoleonské vojny a ich dôsledky: hladomor, epidémie, exekúcie a robota na panskom. Výsledkom revolúcie rokov 1848 - 1849 bolo oslobodenie poddaných a zrušenie urbárnych tiarch. V Orosláni však aj potom pokračovali spory o pôdu medzi sedliakmi a zemepánmi, sedliaci sa búrili proti vymáhaniu daní.

Po rakúsko-uhorskom vyrovnaní nastáva osudový obrat v živote obce. Politická moc v stolici si neželá, aby Orosláň ostala národnostnou obcou a preto iniciuje jej pomaďarčenie. Tlač píše o maďarskom obyvateľstve, zatiaľ čo skutočnosť je celkom iná. Svedčí o tom i článok evanjelického kňaza J. Stubu, v ktorom sa o. i. dočítame, že v Orosláni "ľudia hovoria slovenským jazykom, dobre ovládajú aj maďarčinu... To, že by v rodinnom kruhu hovorili po maďarsky, podľa mojich znalostí dokladá iba jeden prípad." V rokoch kampane proti údajnému panslavizmu mnohí opustili rodnú dedinu, mládež odchádzala do Pešti a začína sa éra vysťahovalectva do Ameriky. Posledná väčšia skupina odišla do Nového sveta pred 1. svetovou vojnou. Najviac Oroslánčanov na prelome storočia pracovalo v americkom Betleheme. Z 315 rodín ostalo v Amerike 210. V r. 1930 žilo v osade 1 473 obyvateľov, menej než na prelome storočia. V 30. rokoch sa v Orosláni začalo ťažiť uhlie a do baní prichádzali pracovať ľudia z rôznych častí krajiny. Proces pomaďarčovania nezvratne pokračoval ďalej.

Horthyovský režim síce deklaroval možnosť používania materinského jazyka, avšak školy sa museli pridržiavať maďarčiny. Slovenskí obyvatelia Orosláňu sa rozprávali a modlili po slovensky už iba vo svojich domovoch. Ešte aj po druhej svetovej vojne si mnohí zachovali svoj jazyk, odev a tradície. Hlbšie než proces pomaďarčovania zasiahla obec výmena obyvateľstva medzi Maďarskom a Československom. Vplyv maďarského prostredia sa prejavil nielen v baníckej kolónii, ale zasiahol aj cirkevnú obec. V kostole upustili od slovenskej liturgie a jazykom bohoslužieb sa stala maďarčina. Slovenský živel sa doslova rozplynul.

V čase vyhlásenia Orosláňu za mesto (1954) tu žilo 17 000 obyvateľov. Okrem obytných domov tu postavili školy, škôlky a jasle, vznikla sieť pohostinstiev a služieb.

(kni)