Na slávnostnom otvorení sa účastníkom prihovoril predstaviteľ Divadelného výboru VNPNEM Pero Lástić, ktorý pozdravil prítomných v mene usporiadateľov. Vo svojom príhovore sa zmienil o tom, že hoci prvé stretnutie národnostných divadiel sa uskutočnilo v roku 1992, tradíciou sa mohlo stať až v roku 2003, keď organizovanie festivalu prevzala nadácia. Odvtedy sa tieto stretnutia uskutočňujú pravidelne a je o ne čoraz väčší záujem zo strany národností. Zmienil sa aj o tom, že divadelné stretnutie, ktoré je významnou udalosťou kultúrneho života národností v Maďarsku, sa v tomto roku prihlásilo s novým názvom ARCUS (dúha), ktorý v spoločnom jazyku európskych kultúr v latinčine naznačuje pestrosť, spoluprácu a spoločné hodnoty kultúr a jazykov národností.

Tohoročnou novinkou bolo simultánne tlmočenie niektorých predstavení a sprievodné podujatia: besedy za okrúhlym stolom s hercami, členmi divadiel. Jubilejné stretnutie sa nieslo naozaj vo festivalovej atmosfére, práve pre svoju otvorenosť a pre tzv. besedy za okrúhlym stolom. Pomocou tlmočenia bolo možné jednotlivé predstavenia sledovať v maďarskom jazyku, čo prilákalo nielen maďarských divákov, ale aj divákov iných národností, ktorí daný jazyk nerozumejú.

Divadlo je jedným z najlepších nástrojov na cibrenie a na precvičovanie materinského jazyka. Práve preto divadlá musia mať stále miesto v menšinovom prostredí. Niektoré minority využili stretnutie na predstavenie sa a neprišli s ozajstným divadelným predstavením, ale skôr s folklórnym programom, ktorý mal aj divadelnú zložku. Avšak nebol to všeobecný jav. Treba dodať, že tieto predstavenia nie je potrebné a ani nie je možné porovnávať s profesionálnymi maďarskými scénami, kde pracujú herci na plný pracovný úväzok a ktoré disponujú nielen vlastnou budovou, ale aj technickým aparátom a vlastným rozpočtom, čo sa o menšinových divadlách nie v každom prípade dá povedať. Hoci inštitucionalizácia, ktorá sa začala v kruhu národností v Maďarsku, zasiahla aj divadelníkov (myslime iba na Slovákov, veď Vertigo je už inštitúciou CSS, sarvašskí divadelníci patria tamojšiemu kultúrnemu domu) a značne uľahčila život domácich národnostných scén, predsa je tu ešte množstvo nezodpovedaných otázok. Ťažko pripravovať predstavenia tak, že nemožno vedieť, z akých zdrojov, koľko prostriedkov sa podarí zabezpečiť, ak vôbec budú dostupné, či sa herci dokážu uvoľniť na skúšky a neskôr na predstavenia.

Herci národnostných divadiel si naplno uvedomujú fakt, že sprostredkúvajú kultúrne hodnoty takému segmentu spoločnosti, ktorý nie je vždy príliš početný, ale ku ktorému aj sami patria a pre ktorý vlastne tvoria. Preto sa môžeme tešiť z každého predstavenia, z každého slova, ktoré na stretnutí odznelo.

Menšinové divadelné scény fungujú jednak ako profesionálne divadlá (Nemci, Chorváti), sčasti ako alternatívne, univerzitné (Poliaci), alebo náročné vidiecke amatérske divadelné súbory (Slovinci) a takto spolu poskytujú prierez situácie súčasného menšinového divadelníctva. V snahe podporiť ich prácu a oceniť ich výsledky tohto roku po prvýkrát hodnotila jednotlivé predstavenia porota v zložení: umelecká prekladateľka Anna Lakosová, tajomníčka Univerzity divadelníctva a filmového umenia Kristina Bábaová a riaditeľ budapeštianskeho Bábkového divadla János Meczner.

Našu menšinu v tomto roku prezentovali dve divadlá: Slovenské divadlo Vertigo a Sarvašské slovenské divadlo. Sarvašania prišli do Budapešti s veselohrou Jozefa Hollého Kubo v réžii Lászlóa Gergelya a členovia profesionálnej zložky Vertiga s drámou Júliusa Barča-Ivana Matka v réžii Štefana Korenčiho. Obidve predstavenia sa stretli s mimoriadne priaznivým diváckym ohlasom. Ocenila to aj porota, veď Vertigo si odnieslo z festivalu až dve ocenenia: Matka bola najlepšou hrou a V. Thirringová najlepšou herečkou. Ďalšie ocenenia rozdelila porota v kategóriách najlepší režisér, najlepší mužský herec, najlepšia vedľajšia úloha, najlepšia scéna, najlepšie kostýmy, zachovávanie tradícií národností, ako aj za najlepšie mládežnícke menšinové divadlo.

(ef)