Zanechal Slovákom bohaté kultúrne dedičstvo

K 40. výročiu smrti čabianskeho rodáka Jána Valašťana-Dolinského

Hudobný skladateľ, pedagóg a publicista Ján Valašťan-Dolinský patrí medzi najvýznamnejších Slovákov narodených v Békešskej Čabe (15. februára 1892).

Jeho otec Ján Valašťan bol tesárom a veľmi skoro umrel a tak celá ťarcha tejto chudobnej rodiny zostala na matke Žofii, rodenej Belicovej. Tá okrem domácnosti musela usilovne pracovať pre iných, a to najviac ako práčka pre zámožnejších Čabanov, aby vládala uživiť dcéru Žofiu¹ a syna Jána, ktorého neskôr podporovala pri ďalších štúdiách. Šesť ročníkov evanjelickej ľudovej školy (1899 - 1905) a štyri ročníky nižšej strednej školy (1905 - 1909) vychodil Ján Valašťan v rodisku. S matkinou a sestrinou podporou vyštudoval v rumunskom Arade (1909 - 1903) učiteľský ústav, kde získal pod vedením profesora Mateja Zoltaiho základy hudobného vzdelania. Už v druhom ročníku tejto učiteľskej preparandie zo spolužiakov utvoril spevácky zbor, ktorého sa až do skončenia štúdia stal dirigentom. V štúdiu hudby pokračoval súkromne, keď najviac čerpal z maďarskej a českej literatúry. Po ukončení štúdia v Arade v roku 1913 sa nakrátko zamestnal ako výpomocný učiteľ cirkevnej ľudovej školy na vtedajšej čabianskej samote Telekgerendáš. Ján Valašťan vychovávaný v čisto slovenskej rodine, kde matka Žofia bola horlivá speváčka slovenských ľudových piesní a on sám dobre ovládajúci rodný jazyk, zapodieval sa už počas štúdií myšlienkou odísť do severných krajov svojich predkov. V tomto mu pomáhal aj jeho rodák, rovesník z Čaby, neskôr tiež hudobný skladateľ a publicista Ján Krasko - Zápotocký (1893 B. Čaba - 1967 Bratislava). Tento jeho vrstovník pôsobil v rokoch 1913 - 1919 v susednej obci Hrachovišťa – Vaďovciach ako evanjelický učiteľ. V októbri roku 1913 na jeho podnet prijal Ján Valašťan pozvanie za učiteľa jednotriednej Evanjelickej ľudovej školy v Hrachovišti (okres Myjava). Na tejto jednotriedke pôsobil až do roku 1919 a založil na nej detský spevácky zbor, ktorý do jeho odchodu dokázal spievať až 45 dvoj a trojhlasných nábožných piesní a niekoľko slovenských ľudových piesní². V Hrachovišti sa v roku 1917 oženil a za manželku si na odporúčanie³ zobral Vilmu Dankovú (1898 - 1971) z Modrovky pri Novom Meste nad Váhom.

Počas svojho pôsobenia v Hrachovišti v časoch Uhorska písal básne, ktoré uverejňoval v časopise Živena. Aby ako učiteľ pre svoje slovenské národné cítenie predišiel prenasledovaniu maďarských štátnych úradov, začal sa podpisovať aj ako J. V. Dolinský⁴. Toto prímenie mu nakoniec prischlo a ním podpisoval až do smrti všetky svoje skladby, články a publikácie.

V Hrachovišti sa narodil jeho prvý syn Bohuslav (1918), tiež hudobný skladateľ a pedagóg. Po rozpade monarchie hneď v roku 1919 zriadili v neďalekej Brezovej meštiansku školu. Chýr o dobrých výsledkoch vyučovania Jána Valašťana sa dostal aj do tohto významného národného strediska a zriaďovatelia ho pozvali za jedného z učiteľov. Aj na tejto škole preukázal svoje schopnosti a hneď po príchode založil na škole žiacky spevácky zbor a v Sokole miešaný spevácky zbor. Po prevrate sa takto obec s vtedajším názvom Brezová na Slovensku stala pre celú rodinu Jána Valašťana domovskou obcou so všetkými prácami a povinnosťami. Tu sa narodili jeho ďalšie tri deti Cyril (1919), Jarmila (1921) a Viera (1923). V tomto podbradlianskom stredisku si Jána Valašťana obľúbili všetci obyvatelia. Okrem toho, že pôsobil ako kantor evanjelického cirkevného zboru, bol aj zakladateľom a tajomníkom Miestneho odboru Matice slovenskej. Po jeho príchode ministerstvo vnútra zmenilo dovtedajší názov obce Brezová na Slovensku a zaregistrovalo ho ako Brezová pod Bradlom a autorom tohto názvu bol jeho iniciátor Ján Valašťan. Počas svojho pôsobenia na meštianskej škole sa angažoval aj vo verejnom živote a stal sa aj tajomníkom učiteľského spolku. Počas pôsobenia v Brezovej sa zaujímal aj o archeológiu, zachraňoval vzácne nálezy a vykopávky hrobov skrčencov. V tejto činnosti spolupracoval a dopisoval si s viacerými archeológmi, ako napríklad s profesorom Jánom Eisnerom. V roku 1923 profesionálne postúpil, keď dostal definitívne miesto správcu (riaditeľa) Štátnej ľudovej školy v Beckove. Na tejto škole vychoval najvyspelejší detský spevácky zbor v celom okresnom školskom obvode. Detský zbor, v ktorom boli aj žiaci zo sirotinca, spieval podľa akordeóna a to výlučne iba trojhlasné zbory. Pre tento detský spevácky zbor napísal zborovú skladbu Pieseň mlyna, Moje piesne a Dievča, dievča lastovička⁵. Ján Valašťan - Dolinský pôsobil v Beckove do roku 1928 a roku 1926 sa mu tam narodila najmladšia dcéra Danuša⁶.

V novembri roku 1928 na pozvanie a intervenovanie tajomníka Matice slovenskej v Martine Štefana Krčméryho, ktorý bol v tom čase aj predsedom Slovenského spevokolu v Martine, prišiel Ján Valašťan za učiteľa a neskôr riaditeľa Štátnej ľudovej školy v Martine. To bolo v čase keď spevokol bol bez dirigenta a tak Jána Valašťana presvedčili, aby sa ujal aj tejto funkcie. V Slovenskom spevokole mal tri zbory: mužský, ženský a miešaný a navyše v gymnáziu mal od roku 1930 úväzok na výučbu hudobnej výchovy 12 - 18 hodín týždenne⁷. V čase pôsobenia v Martine bol aktívnym členom Speváckeho zboru slovenských učiteľov a jeho vicedirigentom popri profesorovi Milošovi Ruppeldtovi. V Matici slovenskej pracoval v hudobnom a národopisnom odbore. Bol aj členom Umeleckej besedy slovenskej, Spolku Bedřicha Smetanu a Hudobného odboru Spolku Tranoscius. Na tohto všestranne kultúrne nadaného pedagóga malo značný vplyv martinské prostredie, v ktorom sa prejavoval aj literárne. Napríklad pod pseudonymom Ján Valaský písal do Slovenských pohľadov recenzie a kritiky o hudobných dielach. Prispieval do časopisov Hudba a škola, Hudební národ, Naše slovo, Živena, Evanjelický učiteľ, Cirkevné listy. Jeho celoživotné dielo je rozsiahle. V rokoch 1919 - 61 vydal samostatne 20 hudobnín a viaceré zborové úpravy uverejnil v zborníkoch M. Ruppeldta a v časopise Slniečko. Skladal aj inštrumentálne skladby (Zlaté husličky, Klavírne skladby), scénickú hudbu k divadelným hrám a iné. Jeho zborové diela nahrali hudobné vydavateľstvá Supraphon a Telefunken. Zhudobnil verše viacerých slovenských básnikov. Je autorom viacerých hudobno-teoretických prác, školských príručiek, recenzií o hudobninách a muzikologických prác domácich autorov. Bol aj redaktorom hudobnej prílohy Evanjelického učiteľa, Nášho divadla a zborovej zbierky MS Varyto. Knižne vydal Všeobecnú náuku o hudbe (1946) a stať Príspevky k slovenskej muzikológii. Styky s rodiskom po odchode na Slovensko a po skorej smrti matky, udržiaval iba so sestrou Žofiou, a to len v písomnej forme. To však neznamená, že na svoje rodisko zabudol. Práve naopak, vždy ho nosil vo svojom srdci a dával to najavo aj v niektorých svojich dielach. V čase pôsobenia v Brezovej pod Bradlom roku 1923 vyšla jeho zbierka Čabianske ľudové piesne pre mužské zbory a zahrnul do nej práve piesne, ktoré sa sám naučil od matky, ktorá mala prekrásny hlas a rada spievala nielen doma, ale aj v jednom z najväčších evanjelických kostolov v Európe - veľkom čabianskom kostole. Toto dielo vyšlo tlačou a nákladom Kníhtlačiarenského účastinárskeho spolku v Turč. Sv. Martine a v záhlaví tejto knižnej zbierky je na samostatnej strane napísané: Pamiatke svojej drahej matky, horlivej speváčky Žofie Valašťanovej, rod. Belicovej zo synovej lásky. Ďalším jeho známy dielom je skladba pre detské zbory Za horami ďaleko, v ktorej tento dolnozemský rodák zaletí medzi svojich, k milovanej mamičke, ktorá je ďaleko, ale "doma" pochovaná. Svojim rodákom venoval roku 1943 aj dielo Na nivách pánových, v ktorom zhudobnil 20 piesní s čabianskou melódiou pre miešané zbory bez sprievodu pre evanjelické spevokoly. V rokoch 1931 - 40 uverejňoval básne, ponášky ľudových piesní v Čabianskom kalendári pod pseudonymom Janko V. Žofín. Ako dolnozemský rodák okrem toho, že sa venoval svojmu rodisku nezabúdal ani na ostatných dolnozemských Slovákov. Roku 1954 zapísal 60 slovenských piesní z banátskej obce Voljovica (Pančevo) v Srbsku a 60 z Vukovej v rumunskom Banáte⁸.

Samostatnú kapitolu jeho všestrannej kultúrnej činnosti zaberá esperantské hnutie. Ako propagátor esperanta zoznamoval čitateľov so slovenskou hudbou a ľudovou piesňou zahraničí. Je spoluzakladateľom Slovenského esperantského ústavu v Martine, hlavný spolupracovník časopisu Esperantisto slovaka, v ktorom uverejňoval preklady zo slovenských klasikov. Napísal jednu z prvých slovenských učebníc esperanta a zostavil slovníky. Do esperanta preložil básne Hviezdoslava Ivana Krasku, prózy Jégeho, román Adam Šangala, od Margity Figuli Tri gaštanové kone.

Ján Valašťan - Dolinský zanechal za sebou bohaté dielo, ktoré sa zrodilo z jeho usilovnosti a hudobného talentu, ktoré zdedil po matke v Békešskej Čabe. Na každom svojom pôsobisku usilovne zapisoval ľudové piesne, zbieral, upravoval a potom aj sám komponoval umelecké skladby, ktoré nacvičoval so svojimi detskými súbormi a so spevokolmi dospelých. Preťažený prácou, náročnou najmä na zrak, začal v roku 1951 chorľavieť⁹. O tejto záverečnej kapitole života Jána Valašťana - Dolinského mi pri príležitosti 40. výročia jeho smrti ochotne v tomto roku porozprávala v Nitre jeho dcéra Ing. Viera Marendiková. - "Otec si najprv v roku 1951 zobral zdravotnú dovolenku a potom v roku 1952 definitívne požiadal o dôchodok. To potom znamenalo, že rodina v Martine musela opustiť učiteľský byt. Bolo to obdobie, keď v Martine začínali budovať priemyselné závody a byty sa potom prednostne prideľovali týmto zamestnancom. Rodičov pozvala sestra Danuša do Limbachu, kde bola učiteľkou. Tam našla u slovenských prisťahovalcov z Juhoslávie pre nich na ubytovanie dve izbičky v rodinnom dome. Po čase sa snažili nájsť si vlastné bývanie. Keď otec dostal pôžičku na konto - protihodnotu honorárov si rodičia v Hlohovci roku 1958 výhodne kúpili za 37 tisíc korún menší domček". V Hlohovci oslávil roku 1962 Ján Valašťan - Dolinský svoje 70. narodeniny. Vtedy mu vláda udelila aj štátne vyznamenanie "Za vynikajúcu prácu v kultúre“. Po sedemdesiatke sa mu pridala vážnejšia choroba a navyše ochorela aj manželka. Hudobného skladateľa dlhšie liečili na onkológii v Bratislave a keď nebola nádej na jeho vyliečenie, posledné týždne po dovŕšení 73. roku života dňa 2. marca 1965 naposledy uvidel svojich najbližších. Jeho telesné pozostatky boli spopolnené v krematóriu v Brne a urnu pochovali do hrobu na Národnom cintoríne v Martine. Na tomto smútočnom akte zaznela aj jeho prekrásna esperantská báseň Se mortos mi (Ak zomriem). Pamätník na hrobe, kde je pochovaný Ján Valašťan - Dolinský so synmi a dcérou a bude tam pochovaná celá rodina, je od autora architekta J. Turzu. Veľkosť a dielo autora charakterizuje v súčasnosti aj skutočnosť, že v Bratislave je pomenovaná po ňom ulica a základná škola a v Martine, kde pôsobil a natrvalo odpočíva, tiež jedna z ulíc.

Ján Jančovic

Poznámky

¹ Sestra Žofia Valašťanová - Kováčová sa roku 1947 presťahovala z Békešskej Čaby do Komárna.

² Napríklad ľudové piesne Horička zelená, zelenaj sa, Čierne oči, choďte spať. (J. V. D. Slávne slávne, s. 55, Opus 12. Edícia Spevom hučte doliny. Turčiansky Svätý Martin, 1938).

³ Ing. Viera Marendiaková - Valašťanová (1923), dcéra Jána Valašťana - Dolinského v Nitre ... manželku mu poradili ako dobré a slušné dievča". Manžel V. Marendiakovej, prof. Ing. arch. Drahomír Marendiak je vnukom básnika Rehora Urama-Podtatranského.

⁴ Prímeno Dolinský si odvodil od priezviska Valašťan, z rumunského slova valea - dolina.

⁵ J. V. D. Slávme slávne, s. 42, 48. Opus 12, Edícia Spevom hučte doliny, Turčiansky Svätý Martin, 1938).

⁶ Keď odišiel z Beckova do Martina, žiaci mu na znak vďačnosti poslali desiatky listov, ktoré opatruje v Nitre jeho dcéra Viera. Boli to napríklad listy od Magdalény Kališovej, Zuzany Tupej, Márii Krajčírovicovej, Anny Sabadkovej, Jána Masla, Štefana Sabadka, Anny Tlstovičovej...

⁷ Vtedy prichádzal otec domov veľmi vyčerpaný a tak matka nás vtedy musela upozorňovať, aby sme v dome zachovávali pokoj, zaspomínala si roku 2005 dcéra Viera.

⁸ Slovenský biografický slovník VI. MS Martin.

⁹ V lekárskej správe z 12. 4. 1951 napísal v Martine úradný lekár: "... stráca zrak a potrebuje liečenie a je neschopný výkonu povolania".