Čív ● Význam malých kolektívov

Činnosť Kultúrneho domu Bélu Kálmánfiho v Číve nám predstavila jeho riaditeľka Katarína Čapuchová, ktorá nám porozprávala o svojej práci i o svojom živote.

Po transformácii spoločnosti, začiatkom deväťdesiatych rokov minulého storočia, finančné obmedzenia zastihli v našich obciach v prvom rade oblasť kultúry. Existujú osady, kde nedostatok finančných prostriedkov spôsobil zrušenie činnosti miestneho kultúrneho domu, resp. dodnes nemajú možnosť aspoň na polovičný úväzok zamestnávať osvetára. Našťastie, v hojnom počte sa nájdu aj opačné prípady: činnosť Kultúrneho domu Bélu Kálmánfiho v Číve, ustanovizne, ktorá nepretržite pôsobí od svojho založenia, teda od 30. rokov, nám predstavila jeho riaditeľka Katarína Čapuchová.

Rozhovor s Katarínou Čapuchovou,

riaditeľkou kultúrneho domu v Číve

- Inštitúciu založil Robotnícky spolok baníkov, ktorý ju priebežne rozširoval. Zaujímavé je, že aj môj starý otec, ktorý sa prisťahoval do Čívu v roku 1936, pracoval na výstavbe domu. Inak najstarší obyvatelia obce, ktorí ho dodnes volajú Robotnícky domov, sa ešte pamätajú na jeho činnosť v tých rokoch. Zameriavala sa hlavne na organizovanie rôznych bálov. Záujmovej činnosti sa vtedy venovala skôr miestna škola.

- Ako ste sa dostali na čelo inštitúcie?

- Po maturite v Ostrihome som rok pracovala v Župnom múzeu B. Balassiho, kde som sa zúčastnila napr. na vykopávkach a vykonávala som administratívnu prácu. Zaujímavé je, že tu som mohla využiť svoju znalosť slovenčiny, pre vnútorné potreby múzea som prekladala do maďarčiny odborné štúdie, napr. z oblasti heraldiky. Potom som sa dostala do Miškovca, začala som študovať na súkromnej univerzite Filozofického spolku dejiny umenia a venovala som sa aj japonskému jazyku a sociológii. Nakoniec som získala diplom na Filozofickej fakulte miškovskej univerzity z kultúrnej a vizuálnej antropológie a muzeológie.

Na univerzite som sa zoznámila s manželom, ešte počas štúdií sa nám narodil syn, neskôr dve dcéry. Na čelo kultúrneho domu som sa dostala roku 2001, najskôr na polovičný úväzok popri materskej dovolenke, neskôr na plný úväzok.

- Máte tu rozsiahle priestory a veľa rôznych miestností. Čo všetko sa nachádza v čívskom kultúrnom dome a aký je jeho profil v súčasnosti?

- Okrem klasickej veľkej sály s javiskom sú tu dve ďalšie väčšie krídla. V jednom z nich sídli obecná knižnica, ktorú vedie Irena Bendurová. Práve v tomto roku sa chystáme sériou rôznych podujatí osláviť 80. výročie jej vzniku. Spolupráca našich dvoch inštitúcií je plodná, usporadúvame napr. výstavy v priestoroch knižnice, ktorá bola v roku 1998, v rámci veľkej rekonštrukcie, rozšírená o modernú čitáreň. Vtedy bola v druhom krídle budovy vytvorená reprezentatívna klubová miestnosť miestnej slovenskej samosprávy a slovenských záujmových krúžkov a skupín, ako aj hygienický blok.

Našimi klasickými úlohami sú organizovanie, resp. spoluorganizovanie obecných a školských podujatí, akými sú napr. obecné dni, alebo predvianočné adventné oslavy. Okrem toho u nás redigujeme miestny tlačový orgán Csévi kisbíró so slovenskou prílohou Čívska beseda, úzko spolupracujme so štúdiom miestnej káblovej televízie a organizačne k nám patrí aj miestne múzeum.

Za základné poslanie našej inštitúcie pokladám zabezpečovať priestory pre malé kolektívy, členovia ktorých sa pravidelne schádzajú. Tieto skupiny sú potom akési vykryštalizované body, okolo ktorých sa zoskupujú aj ďalší záujemcovia o kultúru a zábavu, na ktoré možno ďalej stavať a zapájať ich do rôznych aktivít. Našťastie Čív má kopu takýchto aktívnych kolektívov, skupín a záujmových krúžkov. U nás sídli napr. Spolok pivničnej osady. Je to občianska organizácia a zameriava sa na vínnu kultúru. Okrem nášho slovenského voleného zboru sa zo slovenských kolektívov pod našou strechou schádza známy ženský spevácky zbor, slovenský klub dôchodcov a slovenský priateľský kruh, ktorý združuje tých záujemcov o slovenské slovo, ktorí nespievajú a ešte nie sú dôchodcami, ale pokladajú za dôležité patriť do slovenského kolektívu. Tieto skupiny, samozrejme, úzko spolupracujú.

Máme aj klub Beseda (v maďarčine Tere-fere), ktorý bol vytvorený pre ženy stredného veku. Okrem rozhovorov na voľné témy na pravidelných posedeniach si členky nájdu čas aj na vyšívanie a výmenu receptov. U nás pracujú členovia umeleckého kolektívu, ktorí sa so svojimi dielami predstavujú verejnosti na pravidelných výstavách. Môžeme sa pochváliť úspešným stolnotenisovým klubom mužov, ktorí dosahujú na župných turnajoch pekné výsledky. Spomedzi svojich iniciatív som snáď najviac hrdá na kreatívnu dielňu pre deti, do práce ktorej sa mi občas podarí zapojiť aj mamičky. Pravidelne usporadúvame aj nacvičovanie ľudových tancov pre deti.

- Zdá sa, že sa vám pre kultúrne a užitočné trávenie voľného času podarilo získať aj najmladšiu generáciu.

- Ako matka troch detí a kultúrna pracovníčka sa nazdávam, že pre dieťa, ktoré k nám chodí od svojho raného veku pravidelne a zvykne si na našu inštitúciu aj na nás osobne, ktorí tu pracujeme, v dospelom veku bude samozrejmosťou, že obecný kultúrny dom je súčasťou jeho života.

Spolu s kolegyňou knihovníčkou organizujeme pre deti aj rôzne vedomostné súťaže, napr. z oblasti histórie, literatúry, či Európskej únie. V tomto roku plánujeme organizovať bádanie tradičnej miestnej slovenskej kultúry. Do tohto projektu, v ktorom bude figurovať aj výskum v teréne, by sme radi zapojili aj mládež z okolitých slovenských obcí. Plánujeme pozvať prednášateľov a deti pri mapovaní slovenských tradícií budú musieť úzko spolupracovať minimálne s jedným miestnym starším obyvateľom a zamerať sa aj na miestne slovenské nárečie.

- Na záver jedna osobná otázka: Slováci v Maďarsku poznajú priezvisko Čapucha predovšetkým z Tardošu. Ako je to vo vašom prípade?

- Nie je to náhoda. Starý otec Čapucha pochádzal z Tardošu, v tejto línii rodiny sa okrem Slovákov nachádzali aj talianski kamenári. Starý otec pracoval v Pešti ako kočiš, kde sa zoznámil s dievčinou z Perbaju, z miešanej nemecko-slovenskej dediny. Starú mamu Landsmannovú bohatšia tardošská slovenská rodina neprijala, mladí sa po sobáši usadili na Číve, ktorý poznal starý otec cez svojich priateľov. Stará mama ovládala aj slovenčinu (mamu mala perbajskú Slovenku), začala nosiť čívsky kroj (zo švábskej dlhšej sukne kúsok odstrihla), ale do konca svojho života uchovávala v skrini svoju „švábsku zásteru“. Z druhej strany mám predkov samých Čívanov, jedine praotec Kollár je z Čobánky...

(csl)