Slovenský ostrov vo veľkom maďarskom mori

Možno mnohí z vás nevedia, že kúsok od zastávky metra pri Astórii, v obnovenej budove na Puškinovej ulici v Budapešti sídli druhá najstaršia univerzitná katedra slavistiky v Európe: bola založená v roku 1849, ako druhá po viedenskej.

Počas uplynulého viac ako poldruha storočia prešla mnohými zmenami a prechádza nimi aj dnes, keď sa celé maďarské vysoké školstvo transformuje v znamení tzv. bolonského procesu. Ide o jedinú štátnu ustanovizeň v Maďarsku, kde slovakistiku možno študovať na univerzitnej úrovni a ktorá zároveň pripravuje stredoškolských profesorov slovenského jazyka a literatúry. O súčasných možnostiach, ktoré ponúka Univerzita Loránda Eötvösa záujemcom o štúdium slovenčiny, sme sa rozprávali s docentkou Máriou Žilákovou. Otázka je aktuálna už aj preto, lebo termín podania prihlášok na vysoké školy a univerzity na školský rok 2008-2009 vyprší 15. februára.

- V poslednom období sa veľa hovorí o zmenách, ktoré prinesie pre maďarské vysoké školy a univerzity tzv. bolonský proces. Určite sa tieto zmeny týkajú aj štúdia slovenčiny na vašej univerzite.

- Do dnešného dňa fungujú u nás paralelne tri systémy. Mali sme prechodný, polokreditový systém, z ktorého už študenti vyšších ročníkov všetky predmety absolvovali, chýba im iba štátna záverečná skúška. Tiež vo vyšších ročníkoch máme študentov v tzv. kreditovom systéme, ktorí čoskoro ukončia svoje štúdiá a pre ktorých máme síce s podobnou látkou, ale osobitné hodiny. Čo sa týka bolonského procesu, na väčších inštitútoch (ide o organizačnú jednotku na univerzitách, do ktorej patrí viacero katedier) začínajú študenti študovať spoločný základ, v prípade histórie napríklad latinčinu a iné historické pomocné disciplíny, a až neskôr si vyberajú smer. Pôvodne to tak malo byť aj u nás, ale vďaka našim celoštátnym menšinovým samosprávam sme si vybojovali, aby už od prvého ročníka mohli študenti nastúpiť napríklad na konkrétny smer, slovenčinu, češtinu, chorvátčinu atď. Niektorí z nich potom študujú vyslovene tento smer, iní zase majú tzv. smer „minor“ (malý). Títo študenti majú hlavný odbor niekde inde, a zo slovenčiny si zvolia štúdium základov jazyka, doplnia si to o pedagogické predmety a po ukončení univerzity sa stanú učiteľmi dejepisu s minimálnymi vedomosťami zo slovenčiny.

- To znamená, že táto forma štúdia nepostačuje na to, aby absolvent vyučoval slovenčinu na strednej škole?

- Tie vedomosti zo slovenčiny sú tak minimálne, že nie. Naučia sa síce aj niečo o kultúre, ale spoločné predmety sú slavistické. My sa musíme riadiť predpismi, a to sú predpisy dané nielen našimi štátnymi orgánmi, ale sú zosúladené aj s predpismi Európskej únie a v rámci nej s univerzitami, ktoré vstúpili do bolonského procesu. Hovorím to preto, lebo školstvo je v našich kruhoch často napádané a napádajú ho ľudia, ktorí nemajú informácie a nedajú si tú námahu, aby sa informovali, prečo sa veci majú tak, ako sa majú. Máme teda predpísané, koľko kreditov má byť, aké predmety sa majú vyučovať, pričom názov týchto predmetov je skoncipovaný veľmi všeobecne. Tento proces mal totiž zabezpečiť voľný prechod medzi rozličnými univerzitami, ale nedá sa to. Všetky vysokoškolské inštitúcie majú svoje predpisy a autonómiu a filozofia a filológia sa nemôžu exaktne odmerať, ako je to v prípade matematiky, biológie, chémie. Tento systém sa nemôže aplikovať na vedu iného charakteru, čiže darmo sa stanoví nejaký počet kreditov, keď sa pod tým kreditom vyučuje niečo iné, a za daným názvom sa skrýva opäť niečo iné.

- Štúdium formou „major“ (veľký) je jednoodborové štúdium, alebo kombinácia predmetov?

- Je to štúdium v kombinácii, hlavným odborom je slovenčina. Mimochodom, my do prijímacieho procesu nevstupujeme, nič spoločného s nim nemáme, pretože je riadený ústredne. Univerzita dostane doklady určitého množstva študentov, z ktorých potom na základe získaných bodov vyberú určitý počet uchádzačov, ale my s nimi neprichádzame do styku, nevieme, kto k nám bude prijatý. Z toho potom vyplýva, že sú poslucháči, ktorí absolútne dobre ovládajú slovenčinu, a sú takí, ktorí začínajú od nuly, od základov, čo značne komplikuje našu prácu. K našim špecifikám na slavistike patria historické disciplíny napr. z jazykovedy a z kulturológie, z čoho vyplýva, že musíme prednášať jazykové pamiatky študentom, ktorí neovládajú jazyk.

- To znamená, že znalosť jazyka nie je podmienkou prijatia na štúdium slovenčiny?

- Nie je podmienkou, a to nielen v prípade slovenčiny, ale ani iných jazykov, lenže na angličtine a nemčine je toľko prihlásených, že tí, ktorí neovládajú jazyk, nemajú šancu na prijatie. Prichádza k nám pomerne mnoho študentov, mnohí s výbornými maturitnými výsledkami, Slováci zo slovenských škôl na Slovensku, pričom im robí problém písanie i-y. Naši študenti majú dobré vecné poznatky, jazyk sú schopní doučiť sa, pretože poznajú techniku učenia. V prvom ročníku sa slavistické metodické predmety vyučujú po maďarsky.

- Aký počet študentov je k vám prijímaný v posledných rokoch?

- Počet vzrástol. Ideálne bolo, keď sme v jednom ročníku mali kedysi štyroch študentov. Teraz máme osem až desať, niekedy vyše desať na štúdiu „major“ a v tomto roku spolu so študentmi „minor“ je približne 25 prvákov.

- Súvisí to nejakým spôsobom s otvorením hraníc, s tým, že už niekoľko rokov sú viac priechodné?

- Áno, súvisí to. Ale nám je to vlastne jedno. Veď úloha intelektuála patriaceho k menšine je sprostredkúvanie kultúry čím širšej verejnosti. Toto je prínos, problémom je nájsť metódu, ako situáciu vyriešiť. Jazyk nevyučujeme podľa ročníkov, ale študentov delíme na skupiny podľa znalosti jazyka, z čoho vyplýva také kvantum hodín, že musím zapájať do svojej práce vonkajšie sily, pretože nemôžeme prijať nových pedagógov. Bolonský proces znamená aj mnoho administratívnych povinností, ktoré musíme vykonávať, z čoho vyplýva, že nám nezostáva dostatok času na vedeckú prácu, ktorá by mala úzko súvisieť s výučbou. Naše personálne podmienky sa jednoznačne zhoršili, pretože sa berie do ohľadu iba počet študentov na dennom štúdiu, čo nemá nič spoločného ani s pedagogickými schopnosťami, ani s vedeckými výsledkami daného pedagóga. Takisto sa neberie do ohľadu, že máme aj doktorandov, že pripravujeme študentov na prekladateľskú súťaž, snažíme sa ich zapájať napr. aj do aktivít Slovenského inštitútu a niektorí študenti sú dokonca členmi slovenských organizácií a miestnych samospráv. My, pedagógovia sa aktívne zapájame do nášho slovenského verejného života a máme priame kontakty s verejným školstvom. Ja osobne som v dvoch cykloch bola členkou školského výboru Celoštátnej slovenskej samosprávy, spolupracujeme s Výskumným ústavom Slovákov v Maďarsku, máme vynikajúce styky s Pedagogickým metodickým centrom CSS, posudzujeme učebnice atď.

Nájdu sa však aj aké-také pozitívne výsledky, ktoré súvisia s týmto procesom. Od minulého roka máme v prvom ročníku porovnávaciu južno- a západoslovanskú slavistiku spoločne so slovinčinármi. Na týchto prednáškach sa zameriavame na kultúrnohistorické styčné body, akými sú Samova ríša, Zadunajsko a panónski Slovania z historického a kulturologického pohľadu, čím sa rovnako rozširuje pohľad slovenčinárov a slovinčinárov. Preberáme archeologické dokumenty, teórie o Veľkomoravskej ríši, teórie slovanskej vzájomnosti pred Kollárom, čo potom pomáha aj pri literatúre a ďalších štúdiách. Študenti majú záujem o tieto témy, problémy im spôsobuje iba štúdium jazykových pamiatok, ktoré si vyžaduje vyšší stupeň znalosti jazyka. Do tohto projektu sa zapojili tri európske inštitúcie: univerzity v rakúskom Grazi, slovinskom Maribore a naša univerzita.

- Istý čas boli problémy s vysielaním študentov na stáže na Slovensko. Viem, že v súčasnosti sa to robí, pričom úspešne. Máte možnosť vysielať všetkých študentov?

- Maďarských štátnych občanov áno. Okrem štátneho štipendia za pomoci lektorky Marty Zahradníkovej zháňame pre slovenské deti z Maďarska aj iné možnosti štúdia na Slovensku. Ohlasy máme dobré, pani docentky Pekarovičová a Žigová z bratislavskej univerzity majú rady našich študentov, ktorí primerane ovládajú jazyk a nikdy sme nespôsobili vážnejšie problémy. Snažia sa ich držať v Bratislave, aby nechodili každý týždeň domov, a keď zapadnú do dobrej skupiny, potom sú aj odozvy našich študentov dobré.

- Koľko študentov prichádza k vám z našich dvoch slovenských gymnázií?

- Presné číslo neviem povedať, ale prichádzajú, i keď ich je v dôsledku klesajúceho počtu detí čoraz menej. Za pozitívum považujem, že postupne, jeden za druhým prichádzajú aj z malých novohradských osád, z bakonských obcí, zo Zemplína, z Ďurku. Je sympatické, že z Maďarska aj zo Slovenska prichádzajú k nám takí študenti, ktorých učili naši absolventi, čo je veľmi dobrý pocit.

- Keby ste sa teraz prihlásili na slovenčinu, aké plány by ste s ňou mali?

- Ja by som si robila hneď plány na „master“ stupeň, lebo jednak trojročné štúdium je základom k všelijakým možnostiam, ale aj k diplomu stredoškolského profesora. Naši študenti hľadajú skôr možnosti zamestnať sa ako prekladatelia v súkromných firmách, v oblasti obchodných stykov medzi našimi krajinami alebo v cudzineckom ruchu, robia asistentov alebo manažérov. V bolonskom procese sa preferuje štúdium odborného jazyka, k čomu je však nevyhnutná znalosť základov daného jazyka, pretože osvojenie si terminológie nie je to isté. Jazyk musí byť pracovným jazykom, k čomu sa musí študent dopracovať cez prax, musí na sebe pracovať, čo od neho aj očakávam.

Zhovárala sa Alžbeta Račková