Neznámy jazykovedec Ján Melich

Riadny člen Maďarskej akadémie vied, jazykovedec, vedúci katedry slavistiky na budapeštianskej univerzite Ján Melich (1872-1963) sa narodil v Sarvaši.

Jeho rodičia boli zámožní sedliaci, ich sedliacko-meštiansky spôsob života a kultúrne nároky výrazne ovplyvnila luteránska viera sarvašskej slovenskej spoločnosti. Ján Melich nikdy neprerušil styky so svojim rodným mestom: jazyk a tradičná kultúra sarvašských Slovákov sa stali predmetom jeho výskumov a vedeckých štúdií (zozbieral 250 sarvašských slovenských výrazov prevzatých z maďarčiny).

Západné slovanské jazyky a tak aj slovenský jazyk a kultúra dostali na katedre slavistiky budapeštianskej univerzity dôraznejšie miesto roku 1921, keď vymenovali za profesora slavistiky Jána Melicha a poverili ho vedením katedry. Oproti svojim predchodcom, ktorí bádali predovšetkým ruštinu a južné slovanské jazyky, postavil do centra svojej pozornosti západné slovanské jazyky, v rámci ktorých venoval osobitnú pozornosť slovenskému jazyku a kultúre. Ako prvý ponúkal odborný semestrálny cyklus prednášok so slovakistickým predmetom a mal ho nastálo vo svojom vyučovacom programe. Jeho tri najdôležitejšie kolégiá boli: slovanské jazyky a národy, staroslovienčina a história slovenskej literatúry. Prvé dve oblasti sa odvtedy stali súčasťou klasického slovakistického štúdia na Univerzite Loránda Eötvösa, kým história slovenskej literatúry je jedným z hlavných predmetov odboru slovenského jazyka a literatúry. Melichova študentka a neskôr spolupracovníčka Emília Úrhegyiová, ktorá niekoľko desaťročí vyučovala na katedre slovenčinu, o jeho prednáškach napísala, že k skúmaniu slovenského folklóru ho doviedlo práve vyučovanie slovenskej literatúry. Profesor Melich obohatil výskumy slovenského folklóru a teóriu slovenskej folkloristiky v dvoch oblastiach. Analyzujúc pražskú česko-slovenskú národopisnú výstavu z konca 19. storočia sa postavil proti koncepcii, ktorá stotožňovala slovenskú ľudovú kultúru s českou a hlásal samostatný charakter slovenskej ľudovej kultúry. Melich neúnavne informoval o výsledkoch českej a slovenskej folkloristiky v časopise Maďarskej národopisnej spoločnosti, Etnographia. Popritom vo viacerých štúdiách, väčšinou na základe vlastných zážitkov, s filologickou presnosťou opisoval najsvojráznejšie zvyky sarvašských Slovákov, ktoré boli už aj v tom čase nositeľmi interakcie slovenskej a maďarskej kultúry.

Ako prednášateľ slovenského jazyka, literatúry a kultúry povzbudzoval svojich študentov, aby si za oblasť výskumu a tému doktorských dizertácií zvolili túto oblasť. Tak napríklad Emília Úrhegyiová už ako študentka budapeštianskej univerzity (1927-1932) písala slovenské a maďarské príspevky o etymológii slov a viacerí študenti spracovali nárečia slovenských obcí. Svedčí o tom napr. doktorská dizertácia Terézie Ernstovej o hlohovskom nárečí, ako aj príklad Michala Markuša, ktorý sa stal významným predstaviteľom maďarskej, neskôr slovenskej etnografie a ktorý napísal knihu o tradičnej kultúre níreďházskych Slovákov (1943).

Ján Melich bol od 30. rokov aj iniciátorom výchovy stredoškolských profesorov odboru slovenský jazyk a literatúra. Ako dekan filozofickej fakulty a neskôr ako vedúci Inštitútu výchovy pedagógov na budapeštianskej univerzite významne prispel k reforme tejto oblasti. Vďaka tomu od konca tridsiatych rokov bolo možné získať popri diplome slovanskej filológie aj diplom stredoškolského profesora slovenského jazyka a literatúry. Jeho následníkom vo vedeckej práci a na pedagogickom poli bol jeho študent István Kniezsa, ktorý bol tiež slovenského pôvodu a po odchode Melicha do dôchodku sa v roku 1941 stal vedúcim katedry. Kniezsa pochádzal z chudobnej slovenskej katolíckej rodiny zo severooravskej Trstenej, ale po roku 1918 (po rozpade Rakúsko-Uhorska) sa jeho život vyvinul tak, že nemal bezprostredný vzťah so svojim rodiskom. Ako vedúci Katedry slavistiky sa snažil o to, aby sa vytvorili výskumné tímy, ktoré mali za úlohu vydávať staré slovanské jazykové pamiatky na území Maďarska, resp. zbieranie domácich slovanských dialektov, pripravovanie nárečových atlasov. Jeho program sa v roku 1958 stal súčasťou medzinárodného slavistického programu a aj vďaka nemu sa v roku 1993 mohol zrodiť Atlas slovenských nárečí v Maďarsku.

(Na základe príspevku Anny Divičanovej,

ktorý bol uverejnený v zborníku

Aktuálne problémy slovakistiky,

spracovala BR)