Náš spisovateľský výkvet v Martine

Rozprávanie o súčasnej slovenskej literatúre v Maďarsku a stretnutie s jej tvorcami ● V Martine sa predstavil náš spisovateľský výkvet: Juraj Dolnozemský, Imrich Fuhl, Michal Hrivnák, Alexander Kormoš a Gregor Papuček.

Koncom apríla sa konal ôsmy ročník Martinskej literárnej jari, ktorá sa od svojho začiatku profiluje ako multigeneračné a multižánrové podujatie, oslovujúce všetky čitateľské vrstvy. Ide o projekt, ktorý sa snaží rozmanitými spôsobmi v širších súvislostiach a najmä atraktívne propagovať a prezentovať súčasnú knižnú kultúru, pôvodnú literárnu tvorbu a jej protagonistov. Toto významné podujatie, usporiadatelia ktorého už tradične nezabúdajú ani na našich dolnozemských literárnych tvorcov, sa snaží hľadať odpovede na otázky o mieste, poslaní, zmysle a význame literatúry a knižnej kultúry vôbec. Súčasťou tejto veľkolepej akcie boli aj tentoraz okrem dominantných literárnych a knižničných aktivít aj rôzne osvedčené sprievodné akcie, ako sú prezentácie najnovších knižných publikácií, výstavy, hudobné koncerty, literárne súťaže a programy pre deti.

Organizátori pokračovali aj v približovaní slovenského literárneho života v zahraničí. Po slovenských autoroch z Českej republiky, zo Srbska a Rumunska sa v tomto roku v Martine predstavil náš spisovateľský výkvet z Maďarska: Juraj Dolnozemský, Imrich Fuhl, Michal Hrivnák, Alexander Kormoš a Gregor Papuček. Početných účastníkov spoločného predpoludnia Slovenskej národnej knižnice (SNK) a Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí (ÚSŽZ) nazvaného Rozprávanie o súčasnej slovenskej literatúre v Maďarsku a stretnutie s jej tvorcami privítal Peter Cabadaj (SNK), s úvodným príhovorom vystúpila predsedníčka ÚSŽZ Vilma Prívarová, pričom sugestívny program, umocnený autorskými čítačkami, predstavením krátkych bioprofilov viedla pracovníčka ÚSŽZ Ľubica Bartalská za odbornej asistencie vševeda (pokiaľ ide o dolnozemskú slovenskú literatúru) Petra Andrušku.

(-l)

Dlhé putovanie k ČIERNEJ PANI

Dobrodružstvá a dojmy z Martinskej literárnej jari

Cesta delegácie našich literátov na Martinskú literárnu jar sa mi v štádiu príprav javila ako sen. Teraz, po jej realizovaní, mi niektoré jej detaily pripadajú ako zábavná historka, hoci celkove ju ponímam ako vážnu a poučnú udalosť. V spojitosti s cestou mi napadli myšlienky, ktoré možno v týchto súvislostiach vyznievajú trocha nadsadene, že totiž celá doterajšia pozemská púť človečenstva, od Adama a Evy, je poznačená nepretržitými väčšími a menšími útrapami, každodennými omylmi, pokleskami. Avšak ak sa človek nepoddá, nakoniec zvíťazí nad ťažkosťami a celkove napreduje. Ponaučenie z toho je banalita: nezúfať za žiadnych okolností a odmena nás neminie.

Náš príbeh z Martinskej literárnej jari nie je vymyslený, nanajvýš domyslený a z určitých hľadísk môže byť symbolický. Prípravy boli dlhé a dôkladné. S blížiacim sa termínom odchodu som sa stával senzibilný. Všímal som si vrtkavé počasie, búrkové mraky nad Budapešťou i hromy, ktoré sem-tam divo bili. Poniektorí to považovali za zlé znamenia, ale ja som nezdieľal ich mienku. Cítil som sa ako mentalista, ktorý dokáže hory prenášať a ovplyvňovať konanie a myslenie iných. Rozhodol som sa ukázať svetu, čoho som schopný. Môj plán bol veľmi jednoduchý: zmeškám termín odchodu a zároveň zabránim odjazd vlaku v stanovenú dobu tým, že telepatiou ovplyvním rušňovodiča... Skvelá predstava, či nie? Aj sa mi ju podarilo uskutočniť, hoci len čiastočne. V deň odchodu našej delegácie sa mi na stanicu skutočne podarilo prísť s hodinovým oneskorením. Ibaže vlak sa mi nepodarilo zadržať. (Predsa sa mi nemôže všetko dariť!) Moji kolegovia odišli bezo mňa. Zostal som v kaši. Ale nie bez nádeje, že z nej vybŕdnem. Nuž vydal som sa priekopníckou cestou. Namiesto expresu s jedálnym vozňom som cestoval stovky kilometrov „lokálkami“ s drevenými lavicami, v neustálom strehu, aby som na správnom mieste prestúpil do správneho vlaku. Putoval som o smäde a hlade, veď nepredvídajúc komplikácie som si na cestu nezabalili ani len kúsok slaninky. Pripadal som si ako verný potomok svojich slovenských predkov, ktorí sa pred tromi storočiami vydali na dlhú cestu hľadania domova na Dolnú zem. Keď sa vlak konečne zastavil v Martine, bola už, „tichá noc, tmavá noc...“ Krásna síce nebola - hviezdy na oblohe zastierali mrzuté mračná - avšak od radosti zo šťastného príchodu by som si bol najradšej pohmkával túto pesničku, keby... Keby ma nebolo postihlo ďalšie prekvapenie. Na celej stanici nebolo živej duše. V tom momente ma prestal hriať telefonický sľub, že ma pri vlaku budú čakať. Poňatie som nemal, čo robiť, ktorým smerom vykročiť. Vydal som sa vyľudnenými, neosvetlenými uličkami skúsiť šťastie iba tak naslepo. Kráčal som sklesnutý na mysli. Prenasledovali ma halucinácie, videl som sa bdieť na tvrdej lavici v staničnej čakárni a po takmer celodňovom cestovaní ma táto vidina priam lákala. Už-už som sa chcel vrátiť na stanicu, keď som v diaľke zbadal svetlo. Božie zjavenie! Prozreteľnosť! Prišla mi v ústrety Prozreteľnosť! - jasal som v duši. Musím priznať, opäť som sa mýlil. Nebola to Prozreteľnosť, lež čosi oveľa svetskejšie - bola to ČIERNA PANI osvetlená nad slnko svetlejšou žiarou. Vábivo ma lákala a ja som neváhal, rozbehol som sa k nej. Nakŕmila ma, napojila, zahrnula zemskými dobrotami i priateľmi... V pohode penziónika Čierna pani ma totiž čakali moji kolegovia. Vraj boli presvedčení, že sa nestratím. Nie tak naša hostiteľka z Bratislavy Ľubica Bartalská. Mädliac rukami sa ozvala: - Nebola by som verila, že vás dnes uvidím takto pokope. Oči jej žiarili. Povedala to s takým uspokojením, aké mohol cítiť Pán, keď stvoril svet a riekol: „Veľké dielo je vyhotovené. Áno.// Stroj sa točí, tvorca oddychuje.“

Čo nasledovalo potom, to patrí do ďalšej kapitoly našej historky. V zrkadle súčasného stavu slovenského literárneho života v Maďarsku sa hovorilo o našej literatúre, ktorá zápasí so závažnými ťažkosťami (dokonca sa vraj pripravuje jej rekviem, o tom však inokedy). Aktivity našich tvorcov skutočne rapídne klesli, dorastu niet a náš literárny život postihla veľká kríza. Pritom tieto dve zložky obyčajne úzko súvisia, sú od seba závislé, alebo sa aspoň dopĺňajú, dokonca sa môžu aj posilňovať. Tvorivú činnosť ťažko zvonka ovplyvniť (ak je to vôbec možné), ale prispievať k formovaniu literárneho života je možné, vyžaduje si to iba dobrú vôľu a vhodné podmienky. Zdá sa, že literárna obec Slovákov v Maďarsku, bohužiaľ, bez vonkajšej pomoci sotva dokáže prekonať uvedené ťažkosti. Priam bije do oči, že dlhé roky ak sa vôbec čosi podniklo v tomto smere, boli to pokusy vychádzajúce vždy výlučne zo strany predstaviteľov materskej krajiny. (Veľvyslanectvo SR v Budapešti, Slovenský inštitút, Matica slovenská, Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí), akoby predovšetkým im záležalo na osude písaného slovenského slova, jedného z najdôležitejších možných prostriedkov sebarevitalizácie a pretrvania menšiny, pestovania jej jazyka. Akoby sme my, doma, boli - v priamom i nepriamom zmysle slova - zo svojho kalendára vymazali čo aj len spomienku na literárne aktivity našej pospolitosti. Aby som sa vyjadril celkom vecne, nepripomenuli sme si ani výročie takého významného medzníka ako bolo vydanie antológie Výhonky apod. Tentoraz nás na Martinskú literárnu jar pozval Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí. Cítili sme sa dobre nielen „v náručí“ Čiernej pani, ale aj v Slovenskej národnej knižnici, kde nás čakala noblesná spoločnosť na čele s predsedníčkou ÚSŽZ Vilmou Prívarovou. Popri početných záujemcoch nás poctili svojou prítomnosťou poslanec Národnej rady SR Jozef Rydlo, generálny riaditeľ Slovenskej národnej knižnice Dušan Katuščák, riaditeľ Národného biografického ústavu Augustín Maťovčík a mnohí ďalší. Milo nás prekvapil svojou prítomnosťou ako i vystúpením Peter Andruška, ktorý nám držal ruku už pri prvých krokoch, bol aj pri zrode antológie Výhonky a dlhé roky potom sme s ním boli takpovediac v dennom pracovnom kontakte. P. Andruška má mimoriadne veľké zásluhy na rozvoji krajanskej literatúry. Pomáhal nám vždy z čistého srdca, z presvedčenia, nezištne a bez potľapkávania po pleci! Pri tejto výnimočnej príležitosti nemôžem nespomenúť, že keď sa náš priateľ pred piatimi rokmi dožil šesťdesiatky, s vtedajším riaditeľom Slovenského inštitútu Karolom Wlachovským a Veľvyslanectvom SR v Budapešti sme sa pripravovali s úctou a vďakou osláviť túto udalosť. Bohužiaľ, medzičasom sa život našej literárnej obce skomplikoval a naše plány stroskotali. Veľmi ľutujeme, že aj naše kontakty sa akosi uvoľnili, ak nie prerušili... P. Andruška tohto roku oslávi 65. narodeniny!

Kým sa P. Andruška na Martinskej literárnej jari zameral na kritické posúdenie tvorby prítomných predstaviteľov slovenskej literatúry v Maďarsku, Ľ. Bartalská si vybrala za úlohu faktograficky popísať ich literárne, organizačné a ďalšie aktivity. Prekvapila ucelenosťou a presnosťou podaného obrazu. Jej výklad v nás prebudil dojem, že na Slovensku sledujú naše aktivity s väčším záujmom ako doma, poznajú nás lepšie ako my sami seba. Prednáška bola poznačená objektivitou a nezaujatosťou, preto môže slúžiť aj ako filter pri posudzovaní ďalších textov z tejto oblasti.

Počas svojej návštevy v Martine sme sa presvedčili, že na Slovensku pozorne sledujú osud slovenskej literatúry v Maďarsku a vysoko si vážia všetky úsilia v tomto smere.

Michal Hrivnák