„Boh dá, že i strváme...“ ● SME je už v minulom čase

„Sme, áno, sme! - A toto hlasné sme! / je vlastne to, čo „je“ jak mudrc vraví. / Sme tu, a Boh dá, že i strváme...“ - Tieto Hviezdoslavove verše, prednesené r. 1883 pri príležitosti osláv 25. výročia založenia Slovenského spolku v Pešťbudíne, si vpísal do záhlavia časopis, ktorý vznikol r. 1988 v Budapešti za okolností priam symbolických.

Takmer na prahu novej historickej éry, a jeho názov mal skutočne znamenať, že Slováci v Maďarsku ešte stále existujú, teda sú. Teda sme. Tento literárny a kultúrno-spoločenský štvrťročník, ktorý pred 20 rokmi začal vydávať Demokratický zväz Slovákov v Maďarsku (DZSM) a ktorého hlavným redaktorom sa stal Alexander Kormoš, bol vlastne prvým - a nateraz i posledným - slovenským časopisom tohto druhu na území dnešného potrianonského Maďarska. O jeho prvom čísle sa z tribúny IX. zjazdu DZSM pochvalne vyjadril vtedajší predseda Matice slovenskej, spisovateľ Vladimír Mináč.

Roku 1990 prevzalo vydávanie časopisu novozaložené Združenie slovenských spisovateľov v Maďarsku ako nástupca dovtedajšej Literárnej sekcie DZSM a tým sa toto periodikum stalo nezávislé od DZSM, pričom sa obnovila aj zostava redakcie.

Povedali sme, že tento časopis bol, keďže o ňom hovoríme v minulom čase. Hoci Slováci v Maďarsku zatiaľ stále existujú, časopis Sme už nie je, keďže vychádzal iba tri roky a r. 1991 zanikol pre nedostatok prostriedkov, ako nejedno podobné počínanie v tej dobe. Po dlhšom čase už len dodatočne vyšlo jediné dvojčíslo s vročením 1992 a v prebale symbolicky pripomínajúcom smútočný flór. V súvislosti s jeho zánikom sa zároveň ťažko vyhneme námietke, nakoľko by sme boli nútení konfrontovať možnosť pretrvania Sme s nastávajúcim ochabovaním a čoskoro i stojatosťou tvorivej aktivity literárnej obce. Otázku, či sa niekedy obnoví tradícia podobného časopisu, dnes možno položiť najskôr astrológom. Tá sa však netýka iba časopisu, ale predovšetkým pretrvania tunajšej literatúry a jej čitateľov.

Je nepochybné, že umelecké slovo môže mať žiaduci účinok iba vtedy, ak je zrozumiteľné. A to je v danom prípade úloha prinajmenšom sizyfovská. Tunajší slovenský spisovateľ stojí pred dilemou kriesiť upadajúce vedomie a zanikajúci okyptený jazyk svojej národnosti plnohodnotným spisovným materinským jazykom, ktorý sa vyučuje na školách a ktorým sa píše v novinách. A môže to byť len a len tento jazyk, inak by všetko ostatné snaženie strácalo zmysel. Z tohto hľadiska je aj časopis Sme svedectvom úsilia dosiahnuť sotva dosiahnuteľné. Pritom toto úsilie vychádzalo z tunajšej pôdy, čerpalo zo širšej dolnozemskej krajiny i z podtatranského kraja a napájalo sa aj zo žriedla kultúry väčšinového národa.

Na stránkach Sme sa čitatelia mohli stretávať s pomerne širokým registrom pôvodnej i preloženej tvorby, domácej i zahraničnej. Nechýbala tu slovenská literatúra zo susedných krajín, ani články o tunajšej ľudovej kultúre. Uveďme ako kuriozitu, že Sme ako prvý slovenský časopis publikoval napríklad verše v tom čase v ČSFR tabuizovaného laureáta Nobelovej ceny J. Brodského. Oveľa podstatnejší bol jeho vzťah k ignorovanej slovenskej exilovej kultúre a literatúre. Ešte skôr než na Slovensku sa niektorí autori z Kanady, USA a iných krajín predstavili v tomto slovenskom periodiku vydávanom v Budapešti.

S cieľom podporiť literárny dorast a nové talenty časopis prinášal aj tvorivé pokusy mladých začiatočníkov. Redakcii a prispievateľom vychádzali v ústrety ilustrátori, napospol tunajší slovenskí umelci, ktorí sa zároveň podieľali na grafickej úprave ďalších beletristických publikácií.

Pri pohľade späť a v záujme objektívnosti treba tiež konštatovať, že na stránkach Sme do istej miery všeličo aj chýbalo. Napríklad zasvätené štúdie o histórii, kultúre či literatúre z pera vedcov a literátov. Mimochodom, slovenských vedcov a publicistov, ktorí by sa mohli prihovoriť v literárnom časopise, je tu naozaj málo. Nemenej by však bývali mohli povedať, hoci aj z iného pohľadu, básnici a prozaici. Podobné príspevky, zriedkavé v tunajších slovenských publikáciách, nemôžu nahradiť národopisné pojednania, ale ani články, ktoré majú výhradne základnú informačnú hodnotu. Každá kultúrotvorná pospolitosť sa vzmáha a rastie tým, že si primerane uvedomuje svoje miesto v minulosti i súčasnosti, ako aj v histórii a kultúre materského i väčšinového národa a tým sa utvrdzuje vo svojej identite.

Nemôžeme pritom podceniť jednu závažnú okolnosť - že totiž spomínaný časopis vznikol a zanikol na prelome dvoch dejinných epoch. Zrodil sa v ére komunistickej totality, ktorá - prostredníctvom jeho prvého vydavateľa - dozerala na jeho začiatky, a zanikol v období nového spoločenského systému. Pád starého režimu spôsobil trieštenie menšinovej pospolitosti a vytváranie čiastkových skupinových záujmov ako prirodzeného dôsledku predchádzajúcich desaťročí. Hospodársky rozvrat nepriaznivo ovplyvnil aj dopyt, prípadne ponuku kultúrnych statkov, teda aj literatúry.

Časopis Sme - a či jeho pätnásť čísel - je dnes už súčasťou našej duchovnej minulosti. Jeho prínos k rozvíjaniu tunajšej slovenskej literárnej tvorby a publicistiky ešte čaká na dôkladnejšie zhodnotenie.

O. Kníchal