Otvorenie výstavy a spomienka na Alexandra Móžiho

V Letnej čitárni U červeného raka, ktorá patrí Mestskej knižnici v Bratislave, otvorili výstavu fotografií Eriky Fajnorovej pod názvom Zďaleka domov.

Delegácia Sarvašanov v Bratislave

Výstava je fotografickým a textovým dokumentom o živote Slovákov vo Vojvodine a v Maďarsku, kde autorka štyri roky pôsobila ako lektorka slovenského jazyka v Sarvaši. V úvode sa predstavil vynikajúci akordeonista zo Starej Pazovy Ján Brtka, ktorý študuje hudbu na Slovensku. Po privítaní a príhovore riaditeľky odboru kultúry Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí Ľubice Bartalskej, ktorá otvorila podujatie a predstavila autorku fotografií i vzácnych hostí a organizátorov podujatia, sa na pódiu ozývali najprv akordeónové tóny piesní z Vojvodiny a potom, hoci bez mikrofónu, sa až na most nad čitárňou ozývali piesne sarvašských Slovákov v podaní Sarvašanky Edity Častvanovej. Autorka výstavy priblížila prítomným históriu osídlenia Sarvaša Slovákmi, ich osudy a osobnosti, ktoré sa podpísali nielen na jeho zviditeľnení vo svete, ale aj na súčasnej podobe mesta. Na otvorení výstavy sa zúčastnila aj vedúca Katedry národnostných menšín Vysokej školy pedagogickej Samuela Tešedíka v Sarvaši, profesorka Anna Lentvorská. Vo svojom príhovore uviedla: „Fotografie Eriky Fajnorovej zobrazujú dnešný reálny každodenný život Slovákov v južnom Maďarsku, ktorý sa však postupne stráca. Ich autorka počas svojho hosťovania na Vysokej škole pedagogickej v Sarvaši, mala možnosť popri pedagogickej činnosti skúmať život Slovákov v meste a okolitých obciach. Na fotografiách zaznamenala tie okamihy, ktoré budú čoskoro predstavovať minulosť. Vystavené momentky nám približujú tieto strácajúce sa obrazy skutočnosti. Prijmite, prosím, s láskou nielen vystavené fotografie, ale aj naše snaženia o udržanie slovenskej identity.“

Pani profesorka vo svojom prejave spomenula aj nedávno zosnulého hudobného pedagóga, etnomuzikológa, skladateľa, autora ľudových piesní a mnohých kníh o hudbe profesora Alexandra Móžiho, prvého lektora slovenského jazyka a literatúry na Vysokej škole pedagogickej Terézie Brunsvikovej v Sarvaši. Profesor Móži patril medzi popredné osobnosti slovenskej hudobnej kultúry, ktorý sa tešil aj na toto podujatie. Plánoval v budúcnosti spojiť sarvašské fotografie s hudbou, ktorá bola inšpirovaná práve pobytom na Dolnej zemi - malo vzniknúť multimediálne CD. Osud mu to nedoprial, v utorok, 5. augusta, po ťažkej chorobe vo veku nedožitých 72 rokov zomrel. Jeho prácu pre Slovákov v zahraničí si pri tejto príležitosti uctili členovia delegácie Vysokej školy pedagogickej S. Tešedíka v Sarvaši. Nekrológ, ktorý tento krát neodznel nad hrobom ako akt rozlúčky s človekom, ktorý odišiel z domu ďaleko na Dolnú zem, aby tamojším Slovákom pomáhal šíriť slovenskú kultúru a uchovávať tradície, odznel v centre Bratislavy z úst bývalej vedúcej Národnostnej katedry Vysokej školy Samuela Tešedíka Márie Gorjanovej Mátraiovej: „Bol to skvelý muž, ktorý vždy vedel pochopiť i pomôcť. Milovaná rodinka mu vždy chýbala, ale mal v sebe také poslanie, že šesť rokov pracoval ako lektor slovenského jazyka a literatúry na Vysokej škole pedagogickej Terézie Brunsvikovej v Sarvaši pre učiteľky materských škôl. Pomáhal pri výučbe slovenskej národnostnej pedagogiky, vyučoval jazykovú a hudobnú výchovu a koncom týždňa vždy cestoval zo Sarvaša do Bratislavy a späť. Svoju prácu pokladal za svoje posolstvo. Nosil v sebe pôvodnú kultúru, ten slovenský Tešedíkovský prameň. Mal čas aj na to, aby chodil po sarvašskom trhu, po slovenských rodinách, kde zbieral piesne a miestne slovenské zvyky. Bol celou svojou bytosťou muzikantom, ale rád chodil po meste len tak, aby sa trocha rozprával po slovensky s jednoduchými ľuďmi. Svedčí o tom aj jeho zbierka slovenských ľudových piesní vydaná v roku 1999 v Maďarsku „Na sarvašskom moste...“ Ako vysokoškolský pedagóg zapísal viac než 300 sarvašských piesní. Sarvašskí Slováci naňho spomínajú so srdcom plným vďaky. Často ho pozývali aj do iných kútov krajiny či už ako hudobníka, alebo jazykovedca, do rôznych komisií, porôt a na prednášky. Bohatá bola aj jeho publikačná činnosť.“

S pokorou a úctou sa s touto nekaždodennou osobnosťou lúčila Vysoká škola Samuela Tešedíka a všetci jeho dobrí známi z Maďarska, sarvašská slovenská škola, Slovenská samospráva v Sarvaši, pracovníci materských škôl v Maďarsku, Výskumný ústav Slovákov v MR, kolegovia, susedia, všetci, ktorí tohto výnimočného človeka poznali a spolupracovali s ním. Na záver odzneli Tance dolnozemských Slovákov v Maďarsku od Alexandra Móžiho, v ktorých mohli prítomní vnímať tóny a melódiu zďaleka a predsa z blízka, lebo v Sarvaši žije a uchováva tradície svojich predkov slovenská menšina. Okrem tradičného pohostenia ochutnali účastníci vernisáže aj ovocie zo sarvašských viníc a sadov a doma pečený okrúhly chlieb pripravený podľa receptu z Nového Sadu, ktorý symbolizoval spoluprácu, bez ktorej nie je možné udržiavať a chrániť hodnoty.

Mária Mátraiová Gorjanová