Segedín ● Intímna slávnosť s národnostno-politickou aktualitou

Priateľské posedenia, akými sú aj stretnutia bývalých spolužiakov, sú obyčajne súkromnými záležitosťami účastníkov, ktorí sa stretávajú dobrovoľne so zámerom potešiť sa jeden druhému, zabaviť sa, prípadne pospomínať si na zašlé časy.

Je už iba prídavkom, ak udalosť má aj ďalšiu aktualitu so širším dosahom, čo môže poskytnúť celej záležitosti osobitný odtienok. Zo zorného uhla pisateľa týchto riadkov takáto bola slávnosť usporiadaná 30. augusta v aule Pedagogickej fakulty Gyulu Juhásza Segedínskej univerzity. Na podujatie pozvali bývalých študentov fakulty, medzi nimi aj poslucháčov katedry slovenského jazyka a literatúry, pri príležitosti udelenia rubínových, resp. železných, diamantových a zlatých diplomov. V prítomnosti predstaviteľov katedier pozdravil jubilantov a čestné diplomy im odovzdal dekan fakulty Dr. Gábor Galambos; osobne ich prevzalo viac ako 80 bývalých absolventov.

Pedagogická fakulta Gyulu Juhásza Segedínskej univerzity

Uvedené fakty sú nesporne podstatou segedínskeho stretnutia a mohli by sme trebárs dať bodku na konci správy, keby udalosť nemala - ako to už býva v podobných prípadoch - svoju emocionálnu stránku, dokonca i aktualitu. Ako jeden z prítomných jubilantov uvediem aspoň svoje najdôležitejšie subjektívne dojmy.

Výnimočnosť segedínskeho stretnutia spočíva v tom, sa tu stretli bývalí spolužiaci, prípadne kamaráti a predsa teraz, po päťdesiatich, alebo aj viac rokoch, akoby sme sa videli prvýkrát... Najkritickejšie boli prvé chvíle príchodu na pôdu alma mater, keď „prišelec“ takmer spochybnil, či je na správnom mieste. Sám som mal pocit, aký môže mať dievča na prvom bále; bola to akási zmes pocitu očakávania a tiesne, či sa ti sny naplnia... Môj dojem osamelosti zmierňovala nanajvýš skutočnosť, že podobné pocity som videl aj v očiach takmer všetkých prichádzajúcich. Ibaže kým ostatní po vzájomnom predstavení sa si takpovediac padali do náručia, ja som sa trápil ďalej, keďže som nenašiel žiadneho známeho. Totiž ako to dodatočne vysvitlo, spomedzi mojich bývalých spolužiakov-slovenčinárov, s ktorými som mal toho času najužšie kontakty, neprišiel nikto, dokonca nebolo tu ani duše ani z ďalších národnostných katedier.

Najradšej by som sa bol už vytratil, keď som zhodou okolností naďabil na skupinku, kde sa hovorilo o športovom živote vtedajšej školy. - Boli sme dobrí aj v hádzanej, - snažil som sa o nadviazanie kontaktu, iba tak z boku a nebol by som si pomyslel, že práve tým padne závoj z prítmia minulosti; moja pripomienka pomohla oživiť pamäť a už aj odznievali mená, začali sa šíriť anekdoty z tých „slávnych čias“. Správa o prítomnosti hádzanárov sa šírila sálou rýchlosťou blesku a - trošku prehnane - za chvíľu sa skupinka rozrástla na dav. Hádzanári boli totiž toho času majstri župy, postúpili aj do obvodného kola. Boli pýchou školy. S dojatím sme zistili, že nás, hádzanárov, je na stretnutí pomerne veľa a aj teraz sme sa takpovediac jednou ranou skovali v ozajstný kolektív! Čo len šport dokáže! - Hádzanári, do toho! - ako by sa bolo ozývalo z každej strany a keďže nás bolo takmer za celé mužstvo, rozhodli sme sa s nadšením improvizovať príležitostný zápas pre našich tiež prítomných fanúšikov. Podaktorí sa už aj dali do rozcvičky... Ale v konečnom dôsledku k zápasu predsa nedošlo; treba uznať, našiel sa na to závažný dôvod: tí informovanejší veteráni rezignovane zistili, že by sme sa márne namáhali, vhodného súpera by sme široko- ďaleko nenašli... Zo strany tých samoľúbejších sa našla ďalšia, nemenej závažná námietka: vraj bez tréningu by sa neradi kompromitovali! Takže sme uzavreli kompromis, zápas sme odložili o päť rokov neskôr, premiéra bude na stretnutí, keď nám udelia diamantový diplom! Zaviazali sme sa dovtedy trénovať individuálne a potom, po dôkladnej príprave, odohráme zápas pred celým mestom tak oduševnene, ako toho času pred plejádou najkrajších segedínskych bosoriek.

Keďže vďaka hádzanárskej minulosti bola moja anonymita odhalená, všimli si ma aj hostitelia, a to ako absolventa slovenskej katedry. V príbehu je čosi symbolické i osudové, preto mi to nedá nedopovedať. Aby bolo však všetko jasné, musíme sa vrátiť do päťdesiatych rokov minulého storočia, keď katedru slovenského jazyka a literatúry preložili z Budapešti do Segedína. Náš ročník bol prvý, ktorý začal svoje štúdiá na odbore slovenčiny už v Segedíne. Zároveň - a na to upozornili už hostitelia - jeho členovia môžu byť prví a zároveň poslední, ktorí dostanú zlatý diplom ešte pôsobiacej katedry slovenského jazyka a literatúry. A to z tých dôvodov, že ak sa nepodniknú príslušné opatrenia, môže zaniknúť samotná katedra. Totiž v ročníku 2008-2009 sa na slovenčinu neprihlásil ani jeden študent! Vraj by potrebovali pomoc.

Pokiaľ sme hovorili o citovej stránke veci, musím sa priznať, ťažko by som odpovedal na otázku, ako sa ma dotkli informácie o súčasnom stave Katedry slovenského jazyka a literatúry Pedagogickej fakulty Gyulu Juhásza Segedínskej univerzity, som však tej mienky, že neprispeli k zosilneniu lesku môjho zlatého diplomu.

M. Hrivnák