25 rokov slovenského slova v Maďarskej televízii

Dňa 20. septembra tohto roku uplynulo presne 25 rokov odvtedy, ako sa po prvýkrát objavil na obrazovkách v tom čase jedinej existujúcej maďarskej televízie, ktorá neskôr dostala prezývku „kráľovská“, slovenský program.

V živote človeka je jedno štvrťstoročie akoby jeden okamih. Najmä keď ide o to prvé... V živote jednej televíznej relácie však znamená obrovský výkon, s ktorým sa môže pýšiť len málo produkcií. Slovenské vysielanie Maďarskej televízie Domovina (predtým Naša obrazovka) patrí medzi také.

Toho času bola televízia ozajstnou veľmocou. Pamätám si, ako žiačka druhej triedy som sa doslova lepila na obrazovku, keď som začula zvučku „nášho programu“ - Našej obrazovky. Určite som nebola sama... Keď sme sa v budapeštianskej slovenskej škole dozvedeli, že príde nakrúcať „televízia zo Segedína“, celé dni pred príchodom štábu sme boli vzrušení. Kamery nás fascinovali.

Po dlhých rokoch, keď som ako univerzitná poslucháčka v rámci letnej odbornej praxe prekročila prah segedínskeho štúdia Maďarskej televízie, priznám sa, triasli sa mi nohy a zvieralo mi žalúdok. Splnil sa mi môj sen - mohla som byť spolutvorkyňou slovenského vysielania, hoci len na niekoľko dní... Neskôr však osud chcel, aby som sa v slovenskej redakcii udomácnila a spolu s kolegami pokračovala v práci, ktorej priekopníkom bol zakladateľ slovenského programu, súčasný predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy Ján Fuzik. Pri príležitosti spomínaného jubilea som ho vyhľadala, aby si zaspomínal na začiatky svojej televíznej práce, ktoré sú bezprostredne späté s Našou obrazovkou, prvým slovenským magazínom Maďarskej televízie.

Rozhovor so zakladateľom Našej obrazovky Jánom Fuzikom

- Kto ťa vlastne vyhľadal, aby si rozbehol slovenský program v MTV?

- Bol to vtedajší vedúci Segedínskeho štúdia, niekdajší významný rozhlasový spravodajca z Varšavy Sándor Regős. Po prvýkrát som sa s ním stretol práve v redakcii Ľudových novín, kde som pôsobil po skončení Katedry žurnalistiky Univerzity Komenského v Bratislave. To som sa pána Regősa ani nikdy nespýtal, ako sa ku mne vôbec dostal... V rámci rozhovoru mi predostrel svoj plán slovenského programu.

- Hneď si prijal jeho ponuku?

- Nie. Trošku som váhal. Vtedy som už poldruha roka pracoval v novinách a práca ma veľmi bavila. Práve som bol v štádiu spoznávania krajiny a slovenskej komunity v nej. Najmä Dolná zem, Zemplín a Novohrad boli pre mňa, Pilíšana, novým objavom. Zistil som, že nie je vždy jednoduché osloviť ľudí po slovensky. V novinách to až taký problém nespôsobovalo. V televízii však predsa závažná časť programu pozostáva z hovoreného slova... Navyše na univerzite som sa špecializoval na rozhlas a nie na televíziu. Táto dilema ma trápila z profesionálnej stránky. Nastávajúca zmena sa však mala týkať aj môjho súkromného života. Žil som v Budapešti a nová pracovná možnosť bola viazaná k Segedínu. Na druhej strane bola táto ponuka pre mňa, mladého začiatočníka, aj obrovskou výzvou a vedel som, že v praxi sa dá všetko rýchle osvojiť.

- Ponuku si teda prijal...

- Áno, a časom som si v Segedíne aj založil rodinu. Je zaujímavé, že všetky moje štyri sestry získali vysokoškolské vzdelanie práve v tomto dolnozemskom meste, iba ja nie, a nakoniec som sa predsa práve ja v ňom usadil. Začiatkom mája 1983 som sa teda pustil do práce a 20. septembra sme vysielali prvú reláciu Našej obrazovky. Okolo seba som mal perfektných spolupracovníkov, ktorí zhodou okolností mali nejaký vzťah k Slovákom. Režisér András Tóth-Szöllős vyrastal v Dunaeďháze a učil sa po slovensky, jeho stará mama Slovenka bývala v Cinkote. Kameraman Róbert Kiss pochádzal zo Šalgótarjánu a tak mal kontakty s našou materskou krajinou a so Slovákmi vôbec.

- Podľa čoho ste vytvorili štruktúru relácie?

- „Odkukali“ sme, ako to robia ostatní a čo by sme mohli presadiť do nášho magazínu. V tom čase spomedzi oficiálne uznaných štyroch národností už mali televízny program Nemci, Srbochorváti a Rumuni. My sme boli poslední. Na začiatku sme vysielali raz mesačne 15 minút na čiernobielom filme. My sme boli posledná, najmladšia relácia, ale prvá, ktorá prešla na farbu. Definitívne to bolo v lete v roku 1984, predtým sme mali dve pokusné farebné vysielania. Dobre si pamätám, že to boli fašiangový bál v Čemeri a vyšívanie čepcov v Číve. Vlastne takto sa to začalo...

- Po čase sa zvýšila dĺžka relácie a neskôr sa zmenila aj periodicita.

- Najprv nám pridali päť minúť a po čase sme sa hlásili raz za dva týždne. Pomaly sa naše možnosti rozšírili, ale musím dodať, že filmová technológia bola oveľa pomalšia ako sú dnešné etapy tvorivého procesu televíznej žurnalistiky. Deväť rokov som bol jediným slovenským redaktorom v Segedíne a popritom som pravidelne pripravoval a moderoval raz do mesiaca maďarský týždenník Južnodolnozemská kronika.

- Nebolo to veľa na jedného človeka?

- Ale áno. Sám som musel pochodiť všetky Slovákmi obývané kúty krajiny. Ale všade nás s radosťou vítali. Vtedy ešte bola televízia zázrakom, nie ako dnes. Do väčšiny maďarských obcí sa televízny štáb ani nedostal a do našich slovenských sa čoraz častejšie vracal. Pre mňa bolo posilou, keď sa o niekoľko rokov presídlila z Miškovca do Segedína aj naša slovenská rozhlasová redakcia a tak sme si navzájom pomáhali. Po predĺžení relácie a zavedení týždenného vysielania Našej obrazovky v roku 1992 sa potom dostali do redakcie moje prvé kolegyne Zuzka Antalová a Katka Királyová. Im som sa potom snažil odovzdávať skúsenosti získané za takmer jedno desaťročie.

- Ktoré obdobie pokladáš všeobecne za najúspešnejšie v histórii vysielania?

- Myslím si, že práve to, keď sme sa stali týždennou reláciou. Vtedy sme boli traja redaktori a naše možnosti boli pomerne dobré. V tom čase sme urobili najviac dokumentárnych filmov. Pred transformáciou spoločnosti sme na film nakrútili iba dva dokumenty: Majstri hôr a Drotári. Po zmene režimu sa rozšírili naše možnosti a zrodilo sa množstvo jedinečných produkcií. Ja osobne som vyrobil viac ako dvadsať dokumentárnych filmov. Najviac hrdý som na svoj „dlh“ voči svojim rodákom - na Kestúcku kroniku. Takže obdobie medzi rokmi 1992 - 1996 bolo najplodnejšie. Poviem jeden zaujímavý fakt. V tom období sme mali viac finančných prostriedkov na jednu reláciu ako má Domovina dnes... Dostali sme sa aj za hranice. Okrem Slovenska do Vojvodiny, Paríža, Toronta atď. S našou dokumentárnou tvorbou nás pozývali na rôzne festivaly, kde sme vždy veľmi dobre obstáli. Dostali sme možnosť prezentovať našu dokumentárnu tvorbu aj v Maďarskej televízii, napr. v relácii Együtt (Spoločne), ktorú som spočiatku redigoval ja a potom som sa stal vedúcim všetkých menšinových relácií. Bolo to úspešné obdobie.

- 1. marca 1999 sa ale táto etapa tvojho života skočila. Stal si sa predsedom Celoštátnej slovenskej samosprávy a opustil si segedínske štúdio...

- Po 16. rokoch som uzavrel túto kapitolu svojho života. Od televízie a od filmu som sa ale definitívne neodtrhol. Dodnes robím dokumentárne filmy. Mám kontakty s bývalými kolegami a sledujem ich činnosť. V dvoch cykloch som bol členom kuratória MTV a v súčasnosti zastupujem záujmy menšín v pracovnej skupine Úradu predsedu vlády pre médiá. Práve sa chystám už po piaty raz do poroty medzinárodného filmového festivalu Etnofilm v Čadci, kde som pred 12. rokmi vyhral Veľkú cenu s dokumentárnym filmom Mať volá o československo-maďarskej výmene obyvateľstva, čo som považoval taktiež za veľmi dôležité filmársky spracovať.

- Ako sa pozeráš na uplynulé desaťročie slovenského vysielania zvonka?

- Obraz je dosť dvojtvárny. Na jednej strane sú stále aktuálne finančné problémy, na druhej zase je potešiteľné, že práve teraz máme výhodnejší vysielací čas a národnostné relácie sa osamostatnili v rámci Redakcie menšinových programov. Uplynulé desaťročie prinieslo tiež veľké spoločenské zmeny. Je to iný svet ako bol pred 25. rokmi. Iná je aj samotná televízia. Domovina je v dobrom slova zmysle konzervatívnym programom v tomto komerčnom svete. Troška sa nad ňou zastavil čas, lenže výpovedná hodnota magazínu to kompenzuje. K modernizácii sú nevyhnutne potrebné peniaze, avšak dnešná doba si tento krok vyžaduje. Pomaly sa mení aj divácka vrstva. Nejakým spôsobom treba osloviť našu strednú generáciu, čo vôbec nie je jednoduché. Nesmierne ma teší, že aj dnes sa robia filmy, sú potrebné a cenné, predstavujú ozajstnú hodnotu. Reportáže v magazínoch majú tiež obrovskú archívnu hodnotu. Som rád, že som mohol odovzdať tvorivú chuť a štafetu svojim bývalým kolegom. Segedínske štúdio bolo vždy dobrou dielňou, úspešne v nej pracovali menšie ustálené pracovné tímy. Tak je tomu dodnes.

- Keby sme sa o 25 rokov stretli, čo by si rád povedal o Domovine?

- To, že som rád, že sa hlási denne. V nastávajúcom svete digitalizácie to vôbec nie je nepredstaviteľné. Ďalej by ma tešilo, keby kráčala s dobou, zveľaďovala svoj archív, bola by moderná, hodnotná a slúžila by našej Slovači. To by znamenalo, že naša Slovač nielen pretrvá, ale bude vnímavo reagovať na všetko, čo sa u nás bude vytvárať v slovenskom jazyku.

Za rozhovor ďakuje

Karola Klauszová