Arcusfest 2009 ● Sviatok slova, týždeň hry

Sviatok slova. Takto by som nazvala vyše týždňový maratón divadelných predstavení menšinových ochotníckych súborov a profesionálnych národnostných divadiel Arcusfest, ktorý tento rok prebiehal po siedmy raz.

Keď sa človek vyberie do divadla, oblečie si lepšie šaty, snaží sa zanechať starosti bokom a venovať sa predstaveniu. Alebo práve divadlo mu ponúka možnosť oddýchnuť si, zabudnúť na problémy, hoci aj tak, že ich ukáže v plnej šírke. Obidva druhy predstavení sme mali možnosť vidieť na prehliadke, ktorej sa zúčastnilo 11 národností s 18 hrami.

Slovákov v Maďarsku reprezentovali Slovenské divadlo Vertigo s hrou Júliusa Barča-Ivana Dvaja a Slovenské národnostné divadlo Cervinus zo Sarvaša s hrou Ota Tolnaya Bayer aspirín. Obidve predstavenia zožali úspech tak v radoch publika, ako aj poroty. Odborná porota, ktorej členmi boli riaditeľ odboru Ministerstva kultúry a školstva MR (MKŠ) István Magi, generálna tajomníčka Univerzity múzických umení Krisztina Bábaová, radkyňa Anna Lakosová a režisér, dramaturg László Konter, ocenila obidve slovenské predstavenia. László Gergely z divadla Cervinus získal cenu za najlepšiu réžiu a Viola Thirringová z divadla Vertigo za najlepšie stvárnenie ženskej úlohy. Najlepšie predstavenie na tohoročnom festivale - Faludy-Villon inak - predviedli členovia rómskeho Divadla Panna Cinka. Národnostné divadlá sa predstavili v Novom štúdiu divadla Thália a vo veľkej a malej sále Budapeštianskeho bábkového divadla. Festival je najväčšie multinárodnostné podujatie v materinskom jazyku, ktoré usporadúva Verejná nadácia pre národné a etnické menšiny. V tomto roku na jeho organizovanie prispelo aj MKŠ MR a patronát nad ním prevzal minister István Hiller.

Festival sa zapojil do podujatí Európskeho roka kreativity a inovácie. Spoločnosti nášho kontinentu spoznali, že kultúrna rôznorodosť je dôležitým prameňom kreativity a inovácie. Preto v tomto roku aj na území Maďarska preferovali rozvíjanie umeleckej výchovy, udržanie a posilnenie kreatívnych foriem prejavu vlastného ja i v dospelom veku. Pravdepodobne preto sa na tohoročnom festivale zúčastnilo viacej študentských a mladých divadelníckych scén.

Väčšina národností sa prezentovala vo svojom materinskom jazyku, Rómovia (keďže nemajú jednotný jazyk) skôr v maďarčine. Tak ako za posledné roky sa do festivalu zapojili profesionálne i amatérske súbory. Nie je jednoduché ich hodnotiť, veď každý bol dobrý v inom. Ja som sa nesmierne dobre zabavila na predstavení Chorvátskeho divadla z Pätikostolia. Predviedlo hru Ephraima Kishona Sobášny list. Pre mňa bolo toto predstavenie najpútavejšie pre ľahkosť spracovania problematiky spoločenskej identity. Môžeme badať paralelu v tom, že rodina Borozovská presťahovaním sa z kibucu do mesta trošku stratila svoje korene. Uvedomí si to, keď sa blíži svadba ich dcéry. Konzervatívna matka ženícha chce vidieť sobášny list nevestiných rodičov. Ten však nijako nevedia nájsť. Ženích - posmeľovaný svojou matkou – im denne pripomína zaostalosť, čo vedie k vnútorným konfliktom v rodine. Napokon sa svadba nekoná, ale láska zastihne každého člena rodiny.

Na tohoročnom festivale bol veľmi zaujímavý výber autorov. Chorváti priniesli maďarského autorka židovského pôvodu, sarvašské slovenské divadlo predstavilo monodrámu maďarského autora z Vojvodiny, Srbi predviedli klasickú americkú hru Kto sa bojí Wirginie Wolfovej? a nemecké profesionálne divadlo zo Szekszárdu sa predstavilo hrou W. Shakespeara Kráľ Lear. Rumunské divadlo Teatrul Vis si vybralo hru maďarského dramatika Zoltána Egressyho a rómski divadelníci z Miškovca pripravili rockový muzikál z Antigony. Poľskí divadelníci predviedli zaujímavú koláž s názvom Polaris, alebo intergalaktická rekonštrukcia Zeme zasľúbenej a bulharské divadlo Malko Teatro magickú hru o nezvyčajnom osude Elada Piňo a čas. Kreativita a inovácia nechýbali ani v jednom predstavení. Stálymi účastníkmi festivalu sú slovinskí ochotníci z Apátistvánfalvy. Ich režisér-autor László Kovács napísal hru Voľby, v ktorej hovorí o výsostne aktuálnych otázkach - prepolitizovaní každodenného života malých komuníť.

Nie je jednoduché byť menšinovými divadelníkmi. A to nielen preto, lebo im rozumie menej ľudí, ale aj preto, lebo - či chcú alebo nie - majú misiu. Misiu v tom najlepšom slova zmysle: ich práca je nepopierateľne potrebná pri zachovávaní materinského jazyka národností a to hlavne v radoch dospelých, veď deťom môžeme pomáhať v škole. Hocako vieme pekne spievať a recitovať, keď nerozumieme základným pojmom, keď nežijeme v jazyku, tak zanikneme. Vo svojom materinskom jazyku a spolu s ním sa najlepšie žije v divadle. Necítime sa iní, sme rovnakí. Teda aspoň ja som mala takéto pocity počas sledovania väčšiny festivalových predstavení.

Prehliadka národnostných divadiel trvala vyše týždňa, prebiehala v súdržnom duchu, veď sme mali spoločný jazyk – divadelný. Niektoré predstavenia boli tlmočené simultánne, k iným pridávali iba krátke resumé v maďarčina, ďalšie prebiehali vo väčšinovom jazyku. Organizátori - programový riaditeľ András Frigyesi a Pero Lastić, ktorý má na starosti spoločenské vzťahy - majú obavy o budúcnosť tejto iniciatívy. Nie je totiž isté, či bude mať pokračovanie. Doteraz aspoň rok dopredu vedeli, aké možnosti budú mať o rok. Bola by škoda, keby sa festival nemohol konať, totiž možnosť predstaviť sa širšiemu publiku a odbornej porote majú divadelníci iba na takýchto podujatiach. A slovo - hlavne divadelné - potrebuje odozvu.

Eva Patayová Fábiánová