Už je tomu pätnásť rokov, keď z iniciatívy Márie Emberovej a Évy Mayerovej začal

v Budapešti vychádzať mesačník Barátság (Priateľstvo), ktorý odvtedy na svojich stranách prináša príspevky o rôznych oblastiach pôsobenia národnostných menšín v Maďarsku, predovšetkým pokiaľ ide o pestovanie svojráznej kultúry a tradícií, vrátane literatúry a umenia.

Viac-menej okrúhle jubileum nám názorne približuje literárna antológia, ktorú redigovala zodpovedná redaktorka časopisu Éva Mayerová, v súčasnosti aj predsedníčka Nemeckej samosprávy hlavného mesta.

V uplynulých rokoch v periodiku Barátság vyšli príspevky viac ako 400 autorov, čo je zhruba desaťnásobok tých, ktorým sa tentoraz ušlo miesto na 120 stranách antológie venovaných však výhradne literatúre a výtvarnému umeniu. Menšinový i väčšinový čitateľ v nej nájde práce štyridsiatich tvorcov - básnikov, prozaikov i výtvarníkov, ale aj preklady diel, ktoré pôvodne vznikli v maďarčine a iných jazykoch, pričom podaktoré z nich tu vychádzajú aj dvojjazyčne. S výnimkou všeobecne známeho Václava Havla (v preklade I. Fuhla) chýbajú biografické údaje o súčasných slovinských básnikoch a gréckych prozaikoch. Navyše poradie krstných mien a priezvisk autorov nie je uvádzané jednotne.

V jubilejnom súbore sa výrazne prejavujú predstavitelia tunajších historicky tradičných minorít, mená ktorých zrejme prenikli nielen do vedomia menšinovej (a snáď i väčšinovej) pospolitosti v Maďarsku, ale pravdepodobne aj do sluchu i zraku verejnosti materských krajín. Ak hovoríme o Rumunoch, Nemcoch, Srboch a Chorvátoch, máme na mysli také osobnosti, ako napríklad Mária Berényiová, Valéria Kochová, Péter Milosevits alebo Marko Dekić - Bodoljaš. Z tých menej tradičných vyzdvihnime aspoň poľského básnika Konrada Sutarského a rómskeho prozaika Tamása Jonása.

Zo Slovákov - či už v postavení autorov alebo výnimočne i prekladateľov - sú zastúpení Zoltán. Bárkányi - Valkán, Juraj Antal - Dolnozemský, Imrich Fuhl, Alexander Kormoš a Gregor Papuček. Vychádzajúc z tohto menoslovu mohli by sme vyvodiť, že pokiaľ ide o žánre, v slovenskej próze sa viditeľne odzrkadľuje pokles. V antológii ako takej je však celkový pomer poézie a prózy, aspoň pokiaľ ide o rozsah, v podstate vyvážený.

Podobne ako v prípade spomenutých menšinových „susedov“ aj o slovenských účastníkoch antológie môžeme konštatovať, že nejeden z nich (vzhľadom na pomerne nízky počet ťažko usudzovať o väčšine či menšine) tvorí nielen v slovenčine, ale aj v maďarčine, prípadne prekladá jednak z maďarčiny, jednak do maďarčiny, dokonca aj svoje vlastné práce, hoci preklady posledného druhu bývajú aj všeobecne skôr ojedinelé, najmä ak autor takýto preklad z nejakého dôvodu zamlčí.

Ako kuriozitu v texte knižky uveďme, že pôvodná báseň J. Dolnozemského V menšinovom prostredí... vyšla v materinskom jazyku autora. Ku grafickej úrovni publikácie prispeli kresby viacerých menšinových i maďarských výtvarníkov, vrátane karikaturistu Tibora Kajána.

(kníchal)