Október sa v VI. obvode Budapešti niesol v znamení J. N. Bobulu. V polovici mesiaca sa uskutočnila prezentácia publikácie Ladislava Petra o slávnom architektovi, ktorému o dva týždne na to udelil zastupiteľský zbor mestskej časti Terezína titul čestného občana posthumus.

Prezentácia tejto publikácie (ktorá vo svojom názve nesie meno staviteľa) sa uskutočnila počas Terezínskych hodov v polovici októbra. Jedným z koníčkov predsedu Slovenskej samosprávy Terezínu, vedúceho Klubu slovenských dôchodcov L. Petra je stavebníctvo. Chcel byť architektom, ale osud ho odvial na učiteľskú dráhu a tak sa iba kochá v kráse budov (hoci sám stál pri stavaní vlastných domov, ako aj pri stavbe novej budovy budapeštianskej slovenskej školy). Za jeho aktívnej účasti vypátrali členovia samosprávy stopy po slávnych Slovákoch, ktorí žili v tejto mestskej časti. Ich prvým „miláčikom“ bol kaplán, dramatik, publicista Ján Palárik, ktorý slúžil viac desaťročí v terezínskom kostole. Na jeho počesť umiestnili aj pamätnú tabuľu na stenu kostola. Vedľa tejto tabule sa nachádza aj pamätná tabuľa Šimona Klempu, slávneho to opáta, politika a náboženského spisovateľa. Do toho radu (vlastne medzi tieto dve osobnosti) sa zaradil rodák z Dovalova, architekt a politik, aktívny člen Novej školy slovenskej, zakladateľ Terezínskeho klubu, v ktorom mienil združovať hlavne remeselnícku a obchodnícku inteligenciu, rozmýšľajúcu pokrokovo, prispievateľ dobových tlačových orgánov vychádzajúcich v Pešti (Cyril a Metod, Sokol, Obzor, Pešťbudínske vedomosti) Ján N. Bobula. Okrem iného aj o tomto bola reč na prezentácii, ktorú uviedol Gábor Deák. Vo svojom otváracom prejave zdôraznil význam menšinovej samosprávy v zachovávaní a znovunájdení slovenských pamiatok v obvode.

Po ňom sa ujala slova podpredsedníčka slovenského zboru Mária Šutinská, ktorá po privítaní hostí požiadala o slovo literárneho historika a prekladateľa Karola Wlachovského. Znalec slovenskej literatúry v Maďarsku, dlhoročný riaditeľ Slovenského inštitútu v Budapešti predstavil J. N. Bobulu z iného uhľa pohľadu. Zmienil sa o tom, že ide o prvú samostatnú publikáciu o ňom, tak po maďarsky ako aj po slovensky. Hoci jedna monografia vyšla v 80. rokoch 19. storočia, ale tú si objednal on sám. Vo svojom prejave vyzdvihol vynaliezavosť staviteľa, ktorý sa síce nechystal na takúto dráhu, ale sa na nej uchytil a vytvoril množstvo pekných stavieb. Uvedomil si, že je potrebná hospodárska báza a peniaze hľadal tam, kde boli, začal teda podnikať. Hoci nemal oporu v slovenskom etniku, nakoľko ho tvorili ľudia, ktorí tu nemali stále bydlisko, iba sem dochádzali na väčšie práce na výstavbu Budapešti. Kniha je popularizačná, napísaná na základe dostupných informácií, má dokumentárny ráz, nezaťažuje čítanie dlhými odbornými opismi. Mnohé budovy sa nedali celkom dobre identifikovať, preto sa ani nedostali do albumu, ktorý patrí medzi najkrajšie, ktoré tunajšie slovenské organizácie vydali.

Po týchto slovách sa prítomným prihovoril L. Petro, ktorý hovoril o okolnostiach okolo vzniku knihy. „Vedeli sme, že minulosť mestskej časti, ktorá bola oveľa väčšia v Bobulových časoch, je bohatá. Chceli sme ju zachytiť a zároveň ukázať, akí schopní a šikovní boli Slováci,“ povedal. Hoci miestna história nespomína tunajšiu slovenskú komunitu, treba vedieť, že tá spracúva iba udalosti od začiatku 20. storočia. Kniha a pamätné tabule sú výsledkom dlhoročného pátrania v knižniciach a matrikách. „Chceli sme urobiť peknú knihu,“ dokončil svoj prejav L. Petro.

Prítomným sa prihovoril aj hlavný architekt mestskej časti Atila Bene, ktorý predstavil životnú dráhu staviteľa a poslankyňa mestského zastupiteľstva Liptovský Hrádok, ktorého časťou je Dovalovo, Zdenka Jurčová, predstavila Bobulovo rodisko.

Po týchto slovách mohli účastníci ochutnať tradičné bryndzové halušky.

Podujatie sa uskutočnilo v rámci Terezínskych hodov v polovici októbra a do ich organizovania sa vždy zapoja aj miestne menšinové zbory. Obyvateľom mestskej časti predstavia svoj folklór v rámci kultúrneho programu. Nebolo tomu ani tento rok, keď na javisku pred Kostolom sv. Terezy z Avily zatancovali rezké tance členovia Folklórneho súboru Kerestúr z Rákoškerestúru a kde spievala pekné dolnozemské slovenské ľudové piesne Aliz Agodová. Dejiskom prezentácie bolo nedávno odovzdané Spoločenské a kultúrne stredisko Eötvös10.

Dielo Jána N. Bobulu ocenila aj mestská časť, keď architektovi udelila titul čestného občana post humus. Pamätnú listinu odovzdajú 28. októbra.

(ef)