Dnes, keď už o literatúru sotva prejavujú záujem samotní literáti, keď aj ich organizácia ustrnula v polohe skapatého chrobáka, keď naši slovenskí básnici a spisovatelia starnú, vymierajú, a o ich miesta sa mladí príliš nezaujímajú, je to priam zázrak. A predsa, nájde sa ešte také mesto! Volá sa Slovenský Komlóš. Bol som rád, keď mi pán farár Atila Spišák ponúkol možnosť stretnúť sa s komlóšskymi milovníkmi literatúry na literárnom večierku. Medzi nimi boli aj moji bývalí spolužiaci a môžem prezradiť, že tak trošku som aj Komlóšan, veď počas udalostí r. 1956 som niekoľko mesiacov býval v rodine môjho spolužiaka Jurka Hudáka. Aj neskôr som si tam neraz zaskočil, aby som sa stretol s priateľmi, komlóšskymi básnikmi Pavlom Samuelom, Jurkom Antalom Dolnozemským a ďalšími známymi.

Po dlhej ceste z Budína na Komlóš ma čakalo milé prekvapenie: A. Spišák ma čakal na komlóšskej stanici a odviezol ma rovno k nim. Jeho rodinka s manželkou, dvoma malými „princezničkami“ a ešte menším synčekom je ako stvorená pre detskú poéziu. Téma literárneho večierka bola zameraná prevažne na svet detských básní Sándora Weöresa, na ich slovenské preklady, na moje vlastné básne písané pre deti a ich zhudobnenú podobu.

Podujatie sa konalo vo veľkej sále miestnej evanjelickej cirkvi a. v. Na moje milé prekvapenie nás tam čakalo početné obecenstvo všetkých vekových vrstiev a prišli aj pani učiteľky miestnej materskej a základnej školy. Po uvítacích slovách básnika Jurka Dolnozemského sme si priblížili životopis S. Weöresa (1913-1989). Bolo to aktuálne aj preto, že tohto roku si pripomíname 20. výročie jeho úmrtia. Bol synom Zadunajska, zastávky jeho života boli Szombathely, Csönge, Pápa, Ráb, Šopron, Pätikostolie a Pešť. Aj jeho manželka Amy Károlyiová bola poetka. Roku 1939 získal doktorát, témou jeho dizertačnej práce bol vznik jeho básne. Detské básne mu vyšli v zbierkach Bóbita (1955), Zimzizim (1969), Ha a világ rigó lenne (1974). Pri jeho farebných, melodických básniach vyrastali generácie. Sú to klenoty maďarskej literatúry. Boli a dodnes sú nesmierne obľúbené. Treba viac, aby človek dostal chuť preložiť ich do slovenčiny?

Podľa výpovede S. Weöresa tie básne, ktoré my poznáme ako detské, boli preňho predovšetkým jazykové cvičenia. Na nich si vyskúšal, čo všetko sa dá vydolovať z rytmického, farebného, bohatého maďarského jazyka. Musím sa priznať, že ja som chcel, aby naše deti tieto básne spoznali aj vo svojej materinskej reči a zároveň som chcel ukázať našim Slovákom, že ich malovernosť v bohatstvo, krásu a rytmickosť našej reči je neopodstatnená. Svoje preklady som si vyskúšal na mojom - vtedy ešte malom - synovi Zlatkovi. Ak naňho môj preklad zapôsobil, ak ho rozosmial, bol som so svojim dielom spokojný. Takmer všetky básne S. Weöresa som preložil. Vyšli r. 1997 pod názvom Keby svet bol drozdom. Na stretnutí sme porovnávali maďarské originály so slovenským prekladom, či sú dobre preložené. Keďže mnohé z nich sú aj zhudobnené, nuž sme si ich aj zaspievali.

Potom sme prešli na moje vlastné básne. Nepísal som ich pod vplyvom básní S. Weöresa, veď som ich vtedy ešte ani nepoznal, keď som vydal svoje Čapulienky (1982), predsa sa im mnohé podobajú (Skáče mača, Jesenná, Pekár...). Popri tom, že v každej zbierke básní mám zaradený aj cyklus pre deti, vydal som aj samostatné zbierky detských básní (Hrajme sa! 1990; súhrn všetkých Konvalinky 2003). Potom, keď Katka Hollósyová založila kapelu Debnička a zhudobnila celý rad týchto básní, vyšla aj zbierka Zaspievajme si! (2004), ako aj CD pod názvom Zaspievajme si s Debničkou (2007).

Nedá mi takto verejne nepochváliť pána farára A. Spišáka, ktorý podujatie perfektne pripravil! Zaobstaral knižky a CD-platne, o ktorých som si aj sám myslel, že už neexistujú, pripravil rozmnožený materiál, z ktorého sa nám pekne spievalo. Vypočuli sme si aj nahrávku mojich zhudobnených básničiek. Tí, ktorí prišli na stretnutie a patrili k tým šťastnejším, dostali za odmenu knižku, alebo CD. Komu sa nedostalo, mohol nadiktovať svoje meno s nádejou, že raz ich dostane aj on. Z toho vyplýva, že by sa na kompetentných miestach malo myslieť aj na dotlač tých diel, o ktoré je záujem, ale sa už minuli.

Príjemný večierok by bol mohol trvať aj do rána, veď bolo o čom hovoriť. Ešte som dodal, že píšem básne nielen pre deti, ale aj pre dospelých. Predstavil som obecenstvu moju poslednú zbierku básní, ktorá vyšla pod názvom Na tom našom nátoni a jednu z najnovších básní Otčenáš - za reč našu.

Bolo mi príjemne medzi Komlóšanmi. O to viac, že pani učiteľky mi prisľúbili, že moje básne a preklady použijú vo svojej výchovnej práci. Pripravia s deťmi pekný program a keď budú hotoví, pozvú ma opäť na Komlóš. Takto verejne im sľubujem, že k nim rád prídem, lebo kde sa človek dobre cíti, tam sa rád vracia.

Gregor Papuček