Profesionálna zložka Slovenského divadla Vertigo prišla s najnovšou hrou, ktorá mala len nedávno premiéru v Maďarsku, do Divadla AHA v Bratislave. Táto scéna je dôverne známa nielen hercom. Vertigo tu má svojich priaznivcov, ktorí sú zvedaví na každé jeho nové predstavenie.

Hľadisko bolo preplnené a odmenilo hercov nielen smiechom, kvetmi, ale i potleskom, aplauzom v stoji, čo je pre hercov najväčším ocenením. Súbor pod vedením riaditeľky Daniely Onodiovej a režiséra Štefana Korenčiho porušil tradíciu a nenaštudoval tragédiu, ale tragikomédiu Umy si rúčky, ideme jesť.

Herci mali možnosť ukázať svoje majstrovstvo, v hre súčasného slovenského autora, rodáka z Bratislavy Petra Scherhaufera. Ak je náročné vtiahnuť diváka do deja v napínavej dráme, v novonaštudovanej hre sa divák od prvej chvíle usmieva, smeje, zabáva nielen na dialógoch, mizanscénach, gestách či mimike postáv. Herecké výkony sú také presvedčivé, že vníma od prvej chvíle nielen to, čo je viditeľné, ale aj charakter postáv a ich vnútorné presvedčenia či naučené formy správania. Divák sa smeje, smeje sa na replikách postáv, nezmyselných a smiešnych postojoch, extrémnej situácii, v ktorej sa prejavuje absurdnosť konania hrdinov. A zo smiechu prechádza do poznania, že sa vlastne smeje na sebe samom. Vidí seba, svojich blízkych a známych v zrkadle scény, na ktorej sa odohráva bežný dovolenkový scenár.

Kolegyne Alena (Denisa Dérová) a Mária (Viola Thirringová) trávia dovolenku pri mori spolu, veď s kým iným by tak mohli k moru ísť? Máriin syn Boris (Marián Viskup), budúci vysokoškolák a nádejný filmový kritik trávi dovolenku s matkou, ktorá žije v presvedčení, že najlepšie vie, čo je pre jej dieťa dobré. Verí, že zmyslom jej života je starať sa o svoje dieťa. O tom, že by to mohlo byť na chvíľu inak, nepochybuje šofér zájazdu (András Nagy), ktorý pozná nielen miesto pobytu, ale aj svojich cestujúcich, obzvlášť tichý smútok a odovzdanosť starších žien. Tretia ženská postava Laura v podaní Ági Gubíkovej hrá v živote úspešnú manželku Taliana. Hrá svoj život a vypĺňa svoje dni ako najlepšie vie.

Vo večernom monológu ženských postáv, ktoré spomínajú na minulosť - analyzujú nielen svoju súčasnosť, ale aj minulosť - okamihy, ktoré ich doviedli tam, kde práve sú a robia to, čo robia. Ak k Márii neodlučiteľne patrí zmeták a lopatka, k Alene kniha jogy a neporiadok, k Laure alkohol a vyzývavé oblečenie. Aj keď Laura vie pomenovať svoj problém, nevie vystúpiť s vlaku, v ktorom sa vezie. Ich diametrálne rozličné osudy výstižne vyjadruje dialóg Laury so šoférom Jánom, ktorý sa na dovolenke pre aktuálne partnerky stáva Johnym.

- Amalfi je smradľavá diera.

- Nie je! Jazdím sem už 6 rokov. Viem!

- Už ste si na to zvykli.

Zvyk. Stereotyp. Zlaté reťaze na krku Johnyho a jeho romantika s tvrdým Y. Každá postava má svoje zaužívané formy správania, v ktorých sa cíti isto. Nevidí sa v zrkadle. Je nespokojne spokojná. Hoci...

Každé prečo má svoje preto. Aj to, že Borisa bolí, aká je jeho mama bez ohľadu na to, či ide v starých alebo v nových koľajach. A nerozumie, že otec odchádza navždy od mamy. Veď predsa...

Scéna so slnečníkom a stanmi za slnka i v noci, úžas v tvári Márie, keď zistí, že si môže predstaviť aj niečo, na čo doteraz nepomyslela ani v sne, hoci Boris na začiatku predstavenia filozofuje, či v snoch prichádzame na to, na čo iní myslia v bdelom stave... Detaily. Súhra. Johny nielenže vie tancovať, ale vyloví z vrecka i sviečku v skle, aby bola „romantika“ ktorú pokazí Laura tým, že si ju pomýli s pohárikom becherovky...

Premyslené, prepracované predstavenie, kde všetci herci dôveryhodne a veľmi dobre stvárňujú typy postáv bez ohľadu na herecké skúsenosti. Zžili sa s postavami. V atmosfére prímorského kempu sa bavia naozaj, ako na dovolenke, kde je dovolené... A divák sa baví tiež. A zistí, kedy sa baví sám na sebe, odíde z predstavenia s pocitom, že je dovolené cítiť vôňu Amalfi a zariadiť sa podľa toho, či je príjemná, alebo smrdí.

Erika Fajnorová

http://www.luno.hu/content/view/9028/92