Katedra slovanskej filológie Univerzity Loránda Eötvösa (ELTE) v Budapešti v spolupráci

so Slovenskou samosprávou XIV. obvodu Budapešti, Slovenským inštitútom a Celoštátnou slovenskou samosprávou usporiadala 5. novembra v priestoroch SI sympózium pri príležitosti stého výročia úmrtia slovenského jazykovedca, filológa a prekladateľa Samuela Czambela.

Prítomných v mene organizátorov pozdravila docentka ELTE Mária Žiláková, ktorá zvlášť privítala veľvyslanca Slovenskej republiky v Budapešti Petra Weissa, prodekana ELTE Ferenca Pála, riaditeľa SI Milana Kurucza a predstaviteľov slovenskej samosprávy III. obvodu Budapešti Zoltána Bárkányiho a Františka Križana.

- Skúmanie našich historických koreňov cez vynikajúce osobnosti, ich odkaz, dedičstvo a myšlienky, ktoré po sebe zanechali, je veľmi dôležité, - povedal veľvyslanec SR vo svojom otváracom prejave a zaželal prítomným úspešnú prácu. Po jeho slovách pozdravila prítomných zástupkyňa predsedu Celoštátnej slovenskej samosprávy Etelka Rybová, ktorá ocenila iniciatívu usporiadať sympózium o Samuelovi Czambelovi. - Zrodila sa preto, lebo vo volenom zbore XIV. obvodu sedia takí jazykovedci, ako pani Žiláková a takí študenti, ktorí sa tu, v Maďarsku, venujú alebo literatúre, alebo jazykovede, - povedala pani Rybová a prítomným zaželala úspešné rokovanie. - Nie je mojou úlohou, aby som rozoberal, analyzoval životné dielo Samuela Czambela, veď to urobia odborníci, - začal svoj príhovor Ferenc Pál. - Myslím si, že je pozoruhodný skutok zorganizovať sympózium na počesť takejto významnej osobnosti. Toto stretnutie zviditeľňuje našu fakultu, ktorá nielen vyučuje jazyk ako vednú disciplínu, ale snaží sa vytvárať aj vedeckú atmosféru.

Plenárne zasadanie, ktorého moderátorkou bola lingvistka Mária Žiláková, otvorila docentka ELTE Magdaléna Gallasyová prednáškou Samo Czambel a maďarská jazykoveda, potom Mária Žiláková referovala o vplyve uhorského, resp. maďarského prostredia na jazykovedné dielo Sama Czambela a docent Katolíckej univerzity Petra Pázmaňa Marcell Pilecky predniesol referát na tému Poznámky k životnému dielu Sama Czambela v prvých rokoch 20. storočia.

Po krátkej prestávke študentky Katedry slavistiky Filozofickej fakulty Prešovskej univerzity Júlia Dudášová a Katarína Ženuchová sa zaoberali témami Samo Czambel v poľskej lingvistike a dielo Czambela na pomedzí vedných disciplín.

Poobede pokračovalo sympózium prácou v sekciách. Jazykovednú sekciu viedla docentka Mária Žiláková. Tu si záujemcovia mohli vypočuť prednášky prodekana Filozofickej fakulty UPJŠ v Košiciach Jána Sabola o Czambelovi ako o kodifikátorovi slovenského pravopisu, docentky Filozofickej fakulty UPJŠ v Košiciach Mariany Sedlákovej o fonologickom podloží ako fundament kodifikácie a Czambelovi.

Literárnu sekciu viedla profesorka ELTE Anna Divičanová. Tu odzneli prednášky docentky Prešovskej univerzity Oľgy Sabolovej o kompozičných dominantách Czambelových rozprávok, dekana Filozofickej fakulty UPJŠ v Košiciach Jána Gbúra o princípe komického v zbierke Czambelových rozprávok a docentky ELTE Marty Zahradníkovej o maďarských prekladoch Czambelových rozprávok.

Popoludňajší blok prednášok moderoval vedúci Katedry slovanskej filológie ELTE Róbert Kiss Szemán. Účastníci sympózia sa zaoberali témami Czambel a sotácke nárečia, Básnické itinerárium Czambela a Czambel a peštianska slovenská inteligencia. Róbert Kiss Szemán hodnotil sympózium ako dôležitú udalosť z hľadiska slovenskej a maďarskej literárnej a jazykovej vedy, pretože poskytlo istý nový aspekt na celoživotné dielo Sama Czambela.

(aszm)

Samuel Czambel sa narodil 24. augusta 1856 v Slovenskej Ľupči. Študoval na gymnáziách v Banskej Štiavnici, Rimavskej Sobote a v Kežmarku. V roku 1876 začal študovať právo na univerzite v Budapešti, odkiaľ prešiel roku 1877 na filozofickú fakultu, kde začal študovať slavistiku. V jej štúdiu pokračoval na univerzite vo Viedni u profesora Franja Miklošiča a v Prahe u profesora Martina Hattalu. Od roku 1879 pôsobil v prekladateľskom oddelení pri predsedníctve vlády v Budapešti ako prekladateľ zákonov do slovenčiny. Roku 1899 sa stal ministerským tajomníkom. Od roku 1906 pracoval na ministerstve vnútra, kde bol vedúcim prekladateľského strediska. V rokoch 1887-1896 pôsobil ako spoluredaktor vládnych Slovenských novín. Zomrel 18. decembra 1909 v Csillaghegyi, v III. obvode Budapešti. Pochovaný je na Národnom cintoríne v Martine.

Vedeckým bádaním, ktorého výsledkom boli jeho jazykovedné práce, sa pričinil o ustálenie pravopisnej normy spisovnej slovenčiny. Medzi jeho základné jazykovedné diela patria Príspevky k dejinám jazyka slovenského (1887), Slovenský pravopis (1890), K reči o slovenskom pravopise (1891) a najmä kodifikačná Rukoväť spisovnej reči slovenskej (1902), založená na stredoslovenskom nárečí, v ktorej korigoval nedôslednosti hodžovsko-hattalovskej kodifikácie a prispel k upevneniu spisovnej normy slovenského jazyka. Tretie vydanie jeho Rukoväte - redigované a upravené na základe tzv. martinského úzu Jozefom Škultétym po autorovej smrti - sa stalo základom súčasnej spisovnej slovenčiny a do vydania Pravidiel slovenského pravopisu v roku 1931 bolo de facto normou spisovného jazyka. Bol autorom teórie o juhoslovanskom pôvode Slovákov a slovenčiny, ktorú publikoval v diele Slováci a ich reč. V diele Slovenská reč a jej miesto v rodine slovanských jazykov chcel preskúmať jazykový materiál z celého Slovenska, no stačil spracovať iba časť o východoslovenských nárečiach. Bol tiež autorom básní, besedníc a humoresiek, národno-politickej publicistiky. Zbieral nárečové materiály, medzi nimi ľudovú prózu, a najmä rozprávky, ktoré vyšli posmrtne vo viacerých edíciách.