V dedine sa o ňom kedysi dávno, keď ho ešte každý poznal, hovorilo neúrekom. Dnes už iba tí najstarší vedia, že v poslednom dome na hornom konci dediny žil jeden záhadný muž, ktorého podľa jeho nezvyčajného správania obyvatelia mali za blázna...

Ale prinajmenej za čudáka. Odpovedať na otázku, prečo sa tento čudný muž nasťahoval práve do ich dediny, nik nevedel a ani nevie. Bolo o ňom známe iba to, že v dome na hornom konci žil ako samotár, nikoho k sebe nepozýval, nepúšťal a ani on k nikomu na návštevy nechodil. Ani len nazrieť do jeho dvora nikto nemohol, lebo celý pozemok bol ohradený vysokým, vetrom ošľahaným sivým, sčasti brečtanom zarasteným kamenným múrom. Po večeroch horlivou hrou na husliach pri otvorenom okne prilákal pred dom kopu zvedavcov a zavše aj hŕstku ľudí, ktorým zo škripiek vyčarené melódie pripomínali raz hvizd vetra, inokedy šum hory, žblnkot potoka alebo spev vtákov. Všetci postupne rovnako začali vnímať, ako husle tohto podivného muža podchvíľou doslova plakali. Pozornosť medzi nimi vyvolal jeden z precitlivených poslucháčov, študent gymnázia, ktorého príležitostné husľové koncerty dojímali až k slzám a tvrdil, že vraj lkanie huslí je jedinečné umenie, človek ho nielen počúva, ale aj ovoniava ako rozkvitnuté kvety, alebo ako zrelé šľachtené ovocie a že od ťahavého náreku huslí niet nič krajšieho na celom svete. Ostatní ho, prirodzene, vysmiali a pokladali za práve takého blázna, ako za oknom hrajúceho prišelca.

Ľudia boli pevne presvedčení, že nielen husle, ale aj duša podivína jednostaj poplakáva, veď človek vnútorne zdravý sa nemôže správať úplne ináč ako všetci ostatní spoluobčania. Tí si na jeho čudácke spôsoby postupne aj zvykali. Dosť často nikomu nič nepovedal, jednoducho z dediny zmizol a dlhé mesiace ho nebolo. Potom, keď sa opäť nečakane objavil, správal sa, ani čo by sa nebolo nič stalo. Ľuďom vtedy neušlo, že mu vľúdny úsmev zdobil pochmúrnu tvár, oči mu žiarili šťastím a prezrádzali spokojnosť s celým svetom. Keď zavše na otázky zvedavcov s istou zdržanlivosťou aj odpovedal, nikto sa o tom, kde vlastne bol a čo tam robil, takmer nič nedozvedel. Iba podchvíľou, len tak mimochodom prehodil, že pracoval, ale o tom, čo robil, ani nemukol.

Pre dedinu dlho ostávalo veľkou záhadou, z čoho vlastne tento čudný muž žije? Mnohí boli presvedčení, že naisto zdedil nejaký majetok, čo mu zabezpečuje aj keď skromné, ale predsa len isté živobytie. Veď pracovisko nemal ani v dedine, ani nikde na okolí, z domu nikam neodchádzal. Je teda celkom logické, že musel niečo zdediť alebo vyhrať v kartách! Pravda, nikto v dedine nemal odvahu ísť sa ho na to opýtať, alebo mu to rovno povedať do očí. Ľudia sa aj báli jeho prísneho, prenikavého pohľadu, čo pálil ako plameň sviečky. Takýmto ostrozrakom preskúmal dopodrobna tvár každého, kto šiel oproti nemu alebo sa pri ňom zastavil. Všetci od neho odvracali zrak, lebo pohľad čudáka v každom vzbudzoval pocit, že ho celého pohltí. Ľudia sa báli i jeho málovravnosti. Šepkalo sa o ňom, ohovárali ho, pravdaže, iba za chrbtom a medzi sebou ho inakšie ani nenazývali, iba bláznom. Veď v ich očiach iným ani nemohol byť, lebo sa od nich úplne odlišoval. Cez deň, keď bolo vonku najviac ruchu, vychádzal zo svojho domu len zriedkakedy; po večeroch, keď sa ostatní vracali do kruhu svojich rodín a oddávali sa oddychu, on sa vtedy vybral do chotára a potuloval sa cestou-necestou, po lúkach a lesoch. Keď mu mesiačik nebol na pomoc, tak si pod nohy posvietil baterkou a keď sa zastavil na čistine, nikdy ho neomrzelo so záľubou a napätím počúvať šum lesa, alebo obdivovať tisíce a tisíce hviezd nad hlavou.

Iba jeden jediný raz sa stalo, že sa dostal do užšieho styku s ľuďmi a robil to, čo oni, a čo vtedy robiť aj musel a chcel. V tretích susedoch vzplanul požiar a muži i ženy z okolitých domov sa rozbehli k čoraz viac sa šíriacemu ohňu, aby zahasili plamene, ktoré behom niekoľkých minút oblizovali celú strechu a hrozilo, že sa už-už zrúti. Čudák najprv ozlomkrky vynášal z horiaceho domu všetko, čím sa len dalo hnúť; šatstvo, zariadenie, náradie, potom s jedným mladíkom aj nábytok. Keď bol dom už prázdny, aj on sa pridal k parte nosičov vody z blízkych studní. V neskorých večerných hodinách, keď už dobrovoľní hasiči oheň uhasili, ale na okolí sa ešte držal hustý dym, mohol si spolu s ostatnými vydýchnuť. Tí, ktorým pomáhal, sa pred ním správali akosi nezvyčajne. Zrejme sa hanbili. Zamrzelo ich, že ho medzi sebou nazývali už iba bláznom a hľa, on sa vôbec nesprával ako blázon, ale ako čert nešetril silami pri zachraňovaní ich majetku. I vďaka jeho obetavosti a odvahe celý ich majetok neľahol popolom. Ten blázon sa správal, ako keby išlo o jeho vlastné a nenahraditeľné cennosti. Ponúkli ho vínom, ale on s ledva badateľným úsmevom iba krútil hlavou, víno s vďakou neprijal. Keď už videl, že jeho pomoc tu nikto nepotrebuje, miernym, nevtieravým úklonom sa rozlúčil. Po požiari ho potom zasa dlhší čas v dedine nikto nevidel.

Čudák v letných mesiacoch nebol vždy jediným obyvateľom domu na hornom konci. Navštevoval ho jeden pehavý svetlovlasý pán stredného veku. Ľudí časom priveľmi kvárila zvedavosť, kto len tým záhadným návštevníkom tajuplného blázna môže byť, ale ničoho sa nedopátrali, ani od peháča samého, ale ani od podivného prišelca, ktorý sa očividne chcel v ich rodnej dedine usadiť natrvalo. Napadlo ich pritom, že tento neznámy blondiak celkom iste finančne podporuje svojho hostiteľa. Ba, nebol by to nijaký div, veď už na pohľad vyzerá sťa člen fajnovejšej rodiny, zámožný elegantný intelektuál, čo kupuje na zlatú kartičku, vozí sa na novom type auta svetovej značky a fajčí luxusné voňavé cigary. Dedina to všetko vidí; známa vec, tu nič dlho neutajíš, neschováš, nezaprieš, skôr či neskôr vyjde najavo všetko, o kom, o čom sa od horného po dolný koniec hovorí, klebetí, dohaduje. Napríklad aj tu. Niekoľkí obyvatelia horného konca dediny sa stali svedkami záhadného nočného odvážania nejakých predmetov z domu samotára. Na vlastné oči videli, ako peháň nakladá do auta pred domom svojho hostiteľa akési tabule alebo tabuliam podobné predmety, starostlivo zabalené a šnúrami pevne popriväzované. Počas leta sa za asistencie čudáka odvoz týchto záhadných predmetov niekoľkokrát zopakoval. Nikto ani len šajnu nemal, čo by to mohlo byť, čo ten podivín a jeho hosť tak starostlivo balili a odvážali ktovie kam.

Po mnohých rokoch potom prestali aj návštevy peháňa-blondiaka. Ľudia usudzovali, že aj ten natoľko zostarol, že mu choroba viac nedovolí cestovať. Podaktorí však predpokladali to najhoršie: azda už ani nie je viac medzi živými. Neskôr, keď už bláznivý čudák dávno ležal na strmine za kostolom, pod smutnými vŕbami, čo vrúbia cintorín, sa v dedine z ničoho nič objavil neznámy elegán a pýtal sa na blázna a na nejaké obrazy. Ale aj tomu je pekných pár rokov. Dávno sa už zabudlo i na tohto návštevníka, aj na to, čo mu vtedy povedali. Dnes onoho blondiaka už nikto nespomína. Iba čudák-prišelec, čo po večeroch vyhrával na husliach pri okne svojho domu a raz hrdinsky pomáhal hasiť strašný požiar, ostal v pamätí tých najstarších. Pomenovaniu „blázon“ sa však nikdy nezbavil.

- Pamätáš sa ešte na blázna? - pýtajú sa jeden druhého.

- Čo sa stalo s tým čudným bláznom? Prečo zbúrali jeho dom? -zaujímajú sa občas aj mladí.

Starci sa zdráhajú odpovedať. Bezradne pozerajú jeden na druhého. Nuž, ale keď práve oni ho začali spomínať, nepatrí sa mlčať a utajiť nimi poznanú skutočnosť. To bolo tak, zaspomínala si predsa len stárež, tí, čo bývali neďaleko čudáka, si všimli, že v jeho dome sa už týždeň, alebo aj viac, svieti vo dne v noci. Váhali, či majú vojsť do domu, búchať na bránku a kričať, alebo nazrieť dnu iba cez okno. Kričať a búchať sa im nepozdávalo, mohli toho v dome nechtiac vystrašiť, preto požiadali jedného mládenca, aby preskočil kamenný múr a oknom sa pozrel dovnútra. Mladík v tom okamihu, ako pritlačil čelo na sklo, vykríkol a ozlomkrky bežal naspäť.

- Je mŕtvy! Je mŕtvy! - reval z celého hrdla. - Leží na dlažbe, má otvorené oči i ústa, nehýbe sa, - dodal už trošku pokojnejšie. - Dobre som videl, pozrite sa, je mŕtvy!

- Vari bol chorý? - putovala otázka dokola. - Alebo sa mu odnechcelo žiť a dobrovoľne sa presťahoval na druhý svet? - hádali.

Vstúpiť do domu sa nikto neodvážil. Počkali teda na povolaných úradníkov a za nimi sa potom vhrnuli dnu všetci. Keď sa rozhliadli po dome, aj dych sa im zastavil pri pohľade na prenáramne veľké množstvo olejomalieb. Boli nimi pokryté všetky steny, aj na podlahe stáli vo viacerých radoch o steny opreté obrazy. Od prekvapenia s otvorenými ústami hľadeli na dielo hodné ozajstného umelca a nechceli veriť vlastným očiam. Na origináloch spoznávali totiž samých seba, známe časti rodnej dediny a krásu miestnej prírody. Pred ich zrakom sa vynárali skupiny domčekov, z ich komínov sa kúdolil dym, čo očiam aj nebo zastrel. O každom dome na plátne vedeli, kto v ňom gazduje, kto a kedy ho postavil, veď im to prezrádzali nielen priečelia domov, ale aj ploty a brány. Niektorí sa s prekvapením našli na obrazoch, ako hasili oheň u tretích susedov, videli svoje začmudené, spotené tváre, nakopený nábytok na dvore, nad ktorým visela hustá tma. Videli nedeľné rána, ako sa pod tiažou rokov prihrbené starenky v čiernych šatách náhlia do kostola, kvetnonedeľné procesie, ale upútali ich aj krajinomaľby z chotára ich obce, známe lesy, očarujúce farbami jesene, strmé skaliská lákajúce na odvážne výstupy a veľa-veľa vydarených podobizní spoluobčanov, ktorí svoje osudy navzájom dôverne poznajú.

Sprvu pri pohľade na obrazy sa im srdcia rýchlejšie rozbúšili a hlasito zmietali v hrudi, potom ich postupne opanoval akýsi zvláštny nepokoj. Nevedeli si vysvetliť, prečo, ale na tých obrazoch bolo čosi nezvyčajné, čo vyvolávalo divné, ba až nepríjemné pocity a stavy. Na plátnach všetkého ako keby bolo viacej ako v skutočnosti. Portréty sa, napodiv, väčšine pozdávali čoraz menej. Ako sa bližšie pozerali, videli, že blázon každému zvýraznil niečo zvlášť, jeden mal nos, iný oči alebo uši rukolapne väčšie, ba často bola štetcom znetvorená celá tvár. Tento poznatok v prítomných rozhodne podnietil nepríjemné pocity tiesne. A nech si koľko obzerali obraz za obrazom, počiatočný obdiv ustupoval realite, každučká maľba vzbudzovala, zatiaľ bez dôveryhodného určenia príčiny, nesúhlas a stupňujúci sa vnútorný odpor. Škandál bol na obzore...

Obrazy odviezli do obecného domu, kde sa pre ne v suteréne našlo dostatok vhodného miesta. Príslušní úradníci uvažovali o tom, že z tejto zbierky zriadia trebárs aj stálu výstavu. Ba, napadlo ich: čo keby ulicu na hornom konci dediny pomenovali po maliarovi? Zaslúžil by si to. Neskôr sa však aj týchto úradníkov postupne začal zmocňovať ten zvláštny a nepríjemný pocit, ktorý vyvolali maľby v dome čudáka v ich objaviteľoch. Obrazmi celkom znechutení rozkázali všetky vyniesť do podkrovia obecného domu, kde ich prikryli veľkou plachtou. Robili to vtedy ešte so zámerom, že o osude obrazov rozhodnú neskôr. Dlho však neváhali, lebo deň čo deň nachádzali na sebe akési nezvyčajné zmeny. Ako chodili po ulici, nakupovali v obchodoch, pozerali sa do tvárí známych, zdali sa im práve také, ako ich stvárnil maliar s veľkými ušami, očami a nosmi, ba trošku aj znetvorené. Aj domy s bránami a plotmi videli odrazu také, ako ich potajme namaľoval blázon. A keď sa pozreli do zrkadla, zočili nie vlastnú tvár, ale obraz svojej tváre. Vydesili sa, že okolitý svet, život dediny i samých seba prestali už vnímať svojím zrakom, ale čosi ich núti vnímať to očami kohosi, o kom stále takmer nič nevedia. Zalomcovala nimi akási vlna hrôzy, ponižujúci pocit, že im maliar ubližuje, kradmou rukou siahol na ich duše a nastavil krivé zrkadlo ich pravým tváram.

Niekto z predstavenstva navrhol, aby sa týchto nešťastných obrazov zbavili. Čím skôr, tým lepšie. Veď ich rodná obec je práve taká ako ostatné okolité dediny, ibaže tie nemali bláznivého maliara a jeho, teraz už priam šokujúce, dielo. Dať čas na úvahy a analýzu týchto malieb by mohlo viesť k falošným záverom, veď aj samotné obrazy podávajú dedinu skreslene. Preto dedičstvo po ich autorovi im môže priniesť iba samé nepríjemnosti a najmä preveľkú hanbu pred celým svetom. Napokon sa nenašiel nik z predstavenia, kto by bol hlasoval proti návrhu. Maľby boli teda odsúdené na spálenie. Zhoreli ako bosorky. A celá dedina si vydýchla...

Na pálenie obrazov už každý dávno temer zabudol, keď sa v dedine objavil peháň-blondiak, kedysi tajomný a dosť častý hosť bláznivého samotára. Na jeho prosbu mu otvorili opustený dom na hornom konci, aby sa v ňom mohol na niekoľko dní usalašiť. Ukázali mu aj hrob čudáka pod smutnými vŕbami na cintoríne a nechali ho osamote, aby nerušene dumal o záhadnom živote a smrti svojho priateľa či príbuzného.

Návštevník na druhý deň rázne zaklopal na dvere obecného domu a nástojčivo sa zaujímal o osud obrazov. Vedúcich predstaviteľov obce prenáramne zaskočil svojou znalosťou podrobností o jedinečných origináloch, ktoré vraj videl v čase návštev v dome svojho priateľa. Ubezpečili ho však, že jeho obavy, že zbierka bola zneužitá, sú zbytočné. Okrem neho totiž nikdy nikto žiadne maľby nevidel a navyše ani nevedel, že jeho priateľ alebo príbuzný holdoval maliarstvu. Našli ho mŕtveho na podlahe, pochovali ho ako sa patrí, to je všetko. Ale že by boli v dome alebo niekde inde našli nejaké obrazy, to je celkom vylúčené.

Blondiak odcestoval a celá historka o obrazoch a ich bláznivom tvorcovi upadla do temnoty zabudnutia. Neskôr zbúrali aj prázdny a už poriadne spustnutý dom na hornom konci, lebo ho aj napriek smiešne nízkej cene nikto nechcel kúpiť. Takto zmizla už aj posledná stopa, ktorá by pripomínala, že sa do dediny kedysi prisťahoval záhadný muž, čudák, ktorý po večeroch zo svojich huslí vyčarovával plačlivé tóny a ktorý maľoval podivuhodné obrazy, ktoré sa dedinčanom nepozdávali, veď im znetvorili duše a rozsievali strach a neistotu. Už ich niet, už nebudú viacej strašiť, veď tie záhadné maľby z opusteného domu už o nikom nič nemôžu prezradiť. Niet nad zdravý sedliacky rozum...

Dnes už iba tí najstarší vedia, že v poslednom dome na hornom konci dediny žil jeden záhadný muž, ktorého celá dedina pokladala za blázna, ale prinajmenej za čudáka.

- Pamätáš sa ešte na blázna? - pýtajú sa starci jeden druhého.

Ale čím ďalej, tým zriedkavejšie sa vynára táto otázka, lebo aj tých, ktorí by poznali odpoveď, je už preveľmi málo.

.
.
.
.
.
.................................................................................................................