Fotografia hľadá svojho čitateľa ● Pavlovi Závadovi

Kto sa cíti doma vo svete románov Pavla (Pála) Závadu, už na prvých stranách jeho najnovšieho románu A fényképész utókora (Potomstvo fotografa) sa ocitá na dôverne známom mieste, na Trhovom námestí národnostne zmiešanej dolnozemskej obce.

Medzi trhovníkmi sa čoskoro objavuje aj známa postava z Jadviginho vankúšika Miklós Buchbinder so svojím fotoaparátom a v momente expozície čitateľovi sa hneď vybaví v mysli jedna scéna z románu. Tá, v ktorej Ondris Osztatni v roku 1921 sa obráti na svojho priateľa s prosbou, aby vyfotil žánrové obrazy zo života dediny. Svoju žiadosť odôvodňuje nasledovne: „Čas utečie a všetko sa bez stopy pominie, všetko, čo sa udialo.” (Jadvigin vankúšik 1999, s. 372). Ondriš si uvedomuje neodvratne sa blížiaci zánik tradičného spôsobu života a chcel by ho oddialiť. Fotografia so skupinou ľudí z roku 1942 je posledná zo série, ktorú Miklós urobil na žiadosť svojho kamaráta. Túto fotografiu možno chápať ako svedectvo o minulosti, ktoré obsahuje cenné informácie pre potomkov. Román kladie otázku, či stopy, ktoré zostali po predkoch, oslovujú generáciu synov? Ak áno, či sú schopní objaviť v nich hodnotu a aplikovať ich na súčasnosť?

Závada vo svojich všetkých troch románoch sa zaoberá osudom tradícií. Rozmýšľa o tom, ako by sa mohli obnoviť a použiť v našom postmodernom svete. V Jadviginom vankúšiku sa ešte silne viaže k starému, ale sa už informuje o nových možnostiach. Jeho pokus vymaniť sa spod vplyvu vankúša/denníka tradícií zároveň poukazuje aj na proces zmeny jeho vlastných paradigiem. Prehodnocovanie motívu vankúša/denníka signalizuje jeho odvrat od tradičného literárneho myslenia. Pod grotesknou maskou Miša sa skrýva sám autor, ktorý vykonáva bravúrnu intertextuálnu činnosť, keď rozloží a do inej štruktúry poskladá texty svojich rodičov. V Milotovi sa už vedome stotožňuje s novým, aj za cenu rizika neúspechu. V tomto románe dôraz kladie na štruktúru, ktorú príliš komplikuje. Preto je dej druhotný, je len zámienkou na vyskúšanie rôznych fabulačných trikov. Výsledkom vnútorných bojov autora sa však odkrývajú nové možnosti uvádzania tradícií do pohybu. Prastaré symboly včely, maku, medu sa dekonštruujú a rekonštruujú, týmto sa dostávajú do pohybu a generujú nekonečný rad nových významov.

V románe Potomstvo fotografa autor zužitkováva skúsenosti zo svojich predchádzajúcich románov. Forma sa kryštalizuje, dej sa zjednodušuje, stáva sa sledovateľnejším, prístupnejším pre čitateľa. Voľne sa spájajú tri, časovo pomerne blízke roviny. Závada v 12. kapitolách predstavuje rozchádzajúce sa životné cesty otcov a synov, ktoré sa však často prekrižujú. Dej sa začína scénou na Trhovom námestí v roku 1942 a osudy postáv sa odvíjajú až podnes. V diele sa vyrozprávajú dejiny posledných 50. rokov plných protirečení, cez osudy obyvateľov a ich návštevníkov juhomaďarskej multikultúrnej osady, známej zo Závadových predchádzajúcich románov. V tejto dobe malý človek ako prostriedok politických hier bol prenasledovaný pre svoj pôvod, vieru, politické a mravné presvedčenie, sociálne postavenie. Holocaust, prenasledovanie kulakov, takzvaná výmena obyvateľov, odsunutie nežiadúcich etnických skupín (Nemcov žijúcich v Maďarsku, Maďarov žijúcich na Slovensku), strata domova, obmedzenie osobnej slobody, to všetko koncentrovane pôsobilo na Židov, Slovákov a Maďarov Slovenského Komlóša. Podanie si rúk medzi Lászlóom Dohányosom, prichádzajúcim do dediny na prieskum, s Lojzim Kaiserom, židovským lekárom, čo Miklós Buchbinder položil do centra skupinového záberu, v zmysle poznania dejín vtedajších čias, stratilo svoju platnosť. Niekdajšie gesto výskumníka, ktorým vyjadril svoju zdanlivú lojalitu voči Lojzimu, sa ukázalo ako prejav dvojtvárnosti a je príkladom toho, ako sa deformovali ľudské vzťahy, ako sa stával z kamaráta nepriateľ, zradca z jednej chvíle na druhú, nespravodlivosťami. Ten istý Dohányos ako minister, nepodal pomocnú ruku svojmu priateľovi, spolupracovníkovi Jenő Adlerovi a asistoval pri jeho zatknutí. Pravda, aj v ňom sa ozývali neskôr výčitky svedomia. Kvôli ich zmierneniu podporoval Violu, dcéru Jenőa. Román nastoľuje aj otázku previnenia a pykania, s čím sa musí vyrovnať aj Závadova generácia. Každého z nás, niekoho priamo, niekoho nepriamo, sa týka táto problematika. Tento postoj zvýrazňuje hlas všeobecného rozprávača „my”, ktorý nás podnecuje k poznávaniu vín našich otcov, vyjasneniu minulosti, aby sme mohli žiť v harmónii so sebou.

V románe tradíciu reprezentuje fotografia a fotoalbum. Pod tradíciou však možno rozumieť aj myslenie a činy predkov, ako aj niekdajšie viny otcov. Fotografia je zafixovanie určitej chvíle skutočnosti, je výsledkom subjektívneho videnia sveta autorom, fotografom. Môže fungovať aj ako text, veď svojimi špecifickými prostriedkami vyjadruje názory autora o svete. Fotografia podľa jej tradičného chápania znamená zafixovanú, ustálenú hodnotu, jeden význam. To však protirečí postmodernému mysleniu, ktoré vyvracia, popiera existenciu pevných bodov, nemenných významov a vyžaduje si práve ich spochybnenie, s cieľom vytvárať nové významy. Fotoalbum, do ktorého vkladáme fotky, predstavuje tiež niečo uzavreté, definitívne. Keď je zatvorený, uzatvára do seba tajomstvá fotiek. Ak ho niekto otvorí a zalistuje v ňom, má možnosť čítať zo záberov. Keď si však uvedomujeme miesto fotografovania v románe, vzniká v nás podozrenie, že niekde musí byť švindeľ. Závada aj vo svojom novom románe hovorí niečo iné, než si myslí. Nastavuje si masku a láka nás k spoločnej hre, medzitým nás pozoruje, či natrafíme na to, čo ukryl v texte. Trhové námestie nám pripomína kapitolu z románu Milota s názvom Dom na Trhovom námestí, v ktorom sa odohráva metamorfóza rodinného domu Adamcovcov po roku 1945. Dom na Trhovom námestí vyvoláva predstavu stálosti, zároveň rozložením jeho konvenčných významov text sám seba popiera a prehodnocuje obsahy. Takýto spôsob textotvorby sa uplatňuje aj v prípade fotografie. Jej expozícia sa realizuje v centre Trhového námestia. Fotograf z masy trhovníkov vyzdvihuje istú scénu a položí ju do stredobodu, V súvislosti s tým sa nadhodí problematika dekonštrukčného chápania stredobodu, ktoré ho odsunie z jeho ustáleného, statického miesta. To znamená, že centrálny bod sa pohybuje, nemá fixné miesto, ale má funkciu, a to aktivizovať čitateľa k tvorbe nových významov. Týmto sa spochybňuje stabilný význam. Nakoľko fotografiu skúmame v takomto zmysle a konfrontujeme ju s textom, vysvitá, že text tvrdí o sebe opak toho, čo si o sebe myslí. Fotografia reprezentuje práve to, čo protirečí jej tradičným vlastnostiam. Poukazuje práve na to, že neexistuje fixný význam. Z toho vyplýva, že aj fotografia, o ktorú ide, má viac prečítaní. To, že kto, čo „vyčíta z kôpky”, závisí od ochoty čitateľa púšťať sa do hry a od jeho asociačných schopností. Na prvý pohľad fotoalbum predstavuje uzavretý zmysel/text. Uchováva v sebe chvíle zo života vyfotografovaných ľudí. Fotoalbum ako zbierka svedectiev/stôp minulosti poukazuje na to, že neexistuje definitívny význam. Tvorba významov je stále v procese. Ako sa neustále dopĺňa lexikón, tak sa sústavne dopĺňa aj fotoalbum a z odstupu času aj vlastné fotografie vidíme v inom svetle a objavujeme v nich nové súvislosti. K tomu však treba otvoriť album. Čítať z neho, priraďovať k nemu nové myšlienky je možné len tak. Zatvorené fotoalbumy Miklósa Buchbindera, práchnivejúce na cudzej polici, môžeme chápať aj ako knihu, z ktorej čitateľ vytvára text, ak ho otvorí a vpisuje medzi riadky svoje asociácie.

Fotografia ako pokus o zafixovanie tradícií v zmysle dekonštrukcie je jalová snaha. Ak ju chápeme ako stopu, podnecuje nás k pátraniu. Nakoľko však prirodzenou vlastnosťou stopy je jej sústavné unikanie, hľadač stôp nemôže na ňu natrafiť. Objavená stopa totiž odkazuje na ďalšiu stopu a tak to pokračuje do nekonečna.

Adama Korena, predstaviteľa súčasnej generácie, v Bratislave, v starobylom fotoataliéri vysťahovaleckej rodiny z jeho dediny, oslovujú albumy Miklóša Buchbindera. Nájde aj fotografiu so skupinou trhovníkov, medzi ktorými je aj jeho stará mama, matka, aj otec ešte ako dieťa. Aj rúčka okuliarov je vedľa fotografie, ktorá pri niekdajšej expozícii spadla na zem a zlomila sa. Adam je na stope. Našiel predmet, ktorý sa zaryl medzi listy albumu. Rúčka okuliarov Miklóša Buchbindera je predmetom, ktorý zanechal stopu, však v zápätí po svojom objavení mizne, nemožno ho stotožniť so sebou samým. Týmto stopa pre Adama zostáva nedosiahnuteľnou. Je prítomná tak, že ani ten nie je prítomný, kto ju nechal, ale aj to je nejasné, na čo sa vôbec vzťahuje. Adama oslovila fotografia, ktorú vo svojej obľúbenej knihe (Flaubert: Škola citov) aj prepašoval domov, spolu s odlomenou rúčkou okuliarov, ale ani sa nepokúsil čítať z nej. Priniesol ju domov, lebo inštinktívne vycítil, že niečo ho k nej viaže. Neskôr zabudol na ňu a nikto sa nenašiel v jeho okolí, kto by ho na ňu upozornil. Tento moment naznačuje zanikanie, ale aj znovuusporiadanie tradícií. Čo niekedy bolo v centre, dnes sa odsunulo na okraj. Dnešná generácia sa dennodenne stretáva s pozostatkami tradícií, ale ich obchádza, nevšimne si ich. V Jadviginom vankúšiku tradície ešte mali funkciu, boli súčasťou každodenne zaužívaných obradov. V Milotovi sú prítomné už len výnimočne a sú chápané často mylne.

V najnovšej Závadovej knihe tradície sú už len v albumoch a čakajú na to, aby ich niekto oprášil a obnovil. Text postmoderny vyžaduje od čitateľa aktivitu. Poprepletané texty nechajú stopy nielen na sebe, ale aj v čitateľoch, ktorým hra heterogénnych textov ponúka rad nových súvislostí. Koľko čitateľov, toľko prečítaní. Aj Závadov najnovší román možno interpretovať rôzne. Možno ho chápať ako historický a/alebo rodinný román, ako text, do fókusu ktorého je postavený osud židovstva, ako príbeh sústredený na život hlavného hrdinu, ale možno ho chápať aj z aspektu perspektívy dolnozemských slovenských tradícií a prepletaní sa slovensko-židovsko-maďarskej kultúry. Autorke týchto riadkov hádam nik nebude vyčítať, že vychádzala z toho posledného pohľadu. V tejto súvislosti jedným z možných prečítaní románu je, že tému fotoalbumu, ktorý našiel Adam Koren v Bratislave, určil ešte Ondriš Osztatni. Realizoval ju a fotografie poskladal podľa svojho systému Miklóš Buchbinder. To je príkladom splývania slovensko-židovskej kultúry. Potvrdzuje to aj rúčka okuliarov, ležiaca medzi fotografiami a zanechávajúca hlbokú stopu na listoch albumu. Fotografia a rúčka prepašovaná cez hranice medzi listami obľúbenej knihy Adama poukazuje na intertextualitu. Na základe toho román možno interpretovať aj ako proces vzniku textu. Z toho sa dá usúdiť, že pre Závadu je životodarným prameňom duchovné dedičstvo svojho rodiska, čo aj sám text naznačuje, ktoré oplodňuje vypožičanými úryvkami, odpozorovanými gestami, nápadmi z textu francúzskeho autora, uvádzajúc tak do pohybu a kladúc tradíciu, v ktorej sám pevne stojí, do iných súvislostí.

Katarína Maruzsová Šebová

Použitá literatúra:

Bókay Antal: Irodalomtudomány a modern és posztmodern korban. Osiris. 1997; Pál Závada: Jadvigin vankúšik. 1999; Závada Pál: Milota. 2002; A fényképész utókora. 2004.