Pohľad čistokrvného aristokrata

Esterházyho rezy. Orieškové cesto s rumom. Škoricovo-vanilkový krém. Pod bielym marcipánom tenká vrstva marhuľového lekváru. Zelený marcipánový lístoček na vrchu. Výlučne pre fajnšmekrov. Esterházy, Péter. Uhorská šľachtická rodina. Európan.

Péter Esterházy: Harmónia caelestis v slovenčine

Postmoderna. Harmónia caelestis Pétera Esterházyho je kronikou otcov a synov. Skutočných, možných a aj úplne nemožných. Otec a syn. Otec a jeho manželka. Otec a jeho milenka. Syn a matka. Autentické príbehy cez prizmu dejín. V dejinách konkrétnej rodiny. Kultúrne skúsenosti, ktoré synovia dedia od svojich otcov.

Téza prekladateľského optimizmu

V roku 1711 vyšla vo Viedni zbierka nábožných piesní pod názvom Harmónia caelestis od Esterházyho „otca”. V roku 2000 vyšiel v Budapešti román Harmónia caelestis od Pétera Esterházyho a v roku 2005 aj na Slovensku. Z maďarčiny ho preložila Renáta Deáková, nositeľka Hollého ceny za preklad Jadviginho vankúšika od Pála Závadu. Podľa tézy prekladateľského optimizmu z hociktorého jazyka môžeme preložiť dané dielo do ľubovoľného jazyka. Preložiť Harmónia caelestis si vyžadovalo obrovské úsilie a veľa trúfalého optimizmu. Veď sám Esterházy označuje priamo v texte niektoré svoje výrazy ako nepreložiteľné slovné hry. A Harmónia caelestis je bytostne maďarská kniha. Deáková aj slovenčina toto náročné zadanie zvládli. Viac než so cťou. Esterházy píše o Nemcoch, Francúzoch, Angličanoch výstižne, so štipkou irónie, hoci láskavej. A píše o Maďaroch, ktorí sa na nich smejú. Presnejšie o Uhroch. Najviac šancí porozumieť románu majú, okrem Maďarov a Rakúšanov, práve Slováci. Je to ako s tzv. karpatizmami. Slovám ako bryndza, cifra alebo čárda nikto lepšie nerozumie ako stredná Európa.

Svet v jeho rôznorodosti

Román sa skladá z dvoch častí. Prvú knihu sám autor označil ako „Číslované vety zo života rodiny Esterházyovcov”. Je ich tristosedemdesiatjeden. Očíslované žalmy či verše. Pod niektorými číslami nachádzame naozaj iba jednu vetu, jednu sentenciu, jeden obraz. Pod inými rozkošatené barokové súvetie. Potom „súvety”. Anekdotu, Oidipov príbeh presadený do strednej Európy, súpis nehnuteľností, novinový článok o trestnom čine, hlásenie počasia a hádanku. Svet v celej jeho rôznorodosti. Svet literárnej postmoderny, ktorá stratila ambíciu byť zjednodušujúco jednoznačnou. Treba si dopriať čas, skamarátiť sa s textom, aby sme mu porozumeli. Harmónia caelestis je úctyhodná knižka. Svojím obsahom, objemom a aj výzorom. Obálku navrhla spisovateľova manželka Gitta Esterházy. V slovenskom vydaní ostal knihe exteriér identický s maďarským vydaním - výrazne na prospech veci.

Literárne panské-pánske huncútstvo

Harmónia caelestis je Esterházyho literárnym panským-pánskym huncútstvom. Ale je aj vážna a závažná. S takou bohatou minulosťou sa patrí vyrovnať sa. Či otec bol kuruc, alebo labanc. No román je bytostne mužský. Anekdoty, mužské vtipy, celé videnie sveta. Patriarchálneho. „Ozajstný europšus esterházy je eminentný muž, v najhoršom hermafrodit.” Esterházy ani raz nepomenuje svojho pána otca vlastným menom, pretože mu ide skôr o mužský princíp, ako o konkrétnu hlavu rodiny. Esterházyho román je fascinujúci aj tým, že jeho autor má neuveriteľne bohaté rodinné dejiny a ako jeho pán otec hovorieval: „jestvovať znamená vyfabrikovať si pre seba minulosť.” No nejde iba o skutočné dejiny, o významné historické osobnosti ako Mária Terézia, Kossuth alebo Haydn, alebo o udalosti, ktoré zmenili dovtedy existujúci poriadok sveta (komunizmus, Veľkú francúzsku revolúciu), ale hoci aj o to, že manželka pána otca nechcela schudnúť zo svojich 80 kilogramov ani na veľké prosby svojho manžela. Druhú líniu dejín prítomných v knihe tvoria literárne diela, postavy ako Jekyl a Hyde, Mikuláš Zrínsky, Cyrano de Bergerac. Ožívajú pred našimi očami, sú bytostnou súčasťou každodennosti. Esterházy je čistokrvný aristokrat. Elegantne narába s jazykom, s príbehom. Zabáva sa na sfalšovaných listinách rodiny, na tvrdeniach, že ich rod bol významný už počas pôsobenia Ježiša na zemi. Rozpráva o pikantných historkách najrozličnejších európskych aristokratických rodín. Môže si to dovoliť, pohybuje sa medzi seberovnými. A preto, lebo sa neberie zbytočne vážne. Čitateľ je prekvapený, lebo Esterházy ponúka na veci známe-neznáme iný uhol pohľadu: „Aké je to unheimlich, že kráľ (Jozef II.) nie je aristokrat, dudral môj oco, ktorého ani pri najväčšej zlovôli nebolo možné nazvať liberálom alebo osvieteným, no napriek všetkému mal štýl.” Je nekaždodenným dobrodružstvom spoluprežívať, spolurozmýšlať takou jasnou a slobodnou mysľou, akou to robí Péter Esterházy.

Margita Garajská