Hoci tohtoročné najvýznamnejšie slovenské a maďarské literárne výročia Martina Kukučína (nar. 17. 5. 1860) a Kálmána Mikszátha (zomrel 30. 5. 1910) dátumom pripadli na mesiac máj, záverečné podujatia v obidvoch kultúrnych prostrediach sa uskutočnili pred koncom roka, a to symbolicky striedavo v Komárne, resp. v Budapešti a v Segedíne.

Slávnostné ukončenie spomienkového roku Kálmána Mikszátha sa konalo 10. novembra 2010 pod záštitou podpredsedu vlády SR Rudolfa Chmela a zástupcu štátneho tajomníka Csabu Latorcaiho v aule Konferenčného centra Univerzity J. Selyeho v Komárne. Na dobrej organizácii podujatia sa zúčastnilo 7 inštitúcií a občianskych organizácií (4 zo Slovenska a 3 z Maďarska). Záštita Rudolfa Chmela nebola iba titulárna a pasívna, lebo bol aj aktívnym účastníkom programu. Neoprávňovala ho na to len funkcia, ale predovšetkým fakt, že je jedným z mála žijúcich Slovákov, ktorí v živote prelistovali a prečítali nejedno Mikszáthovo dielo aj v origináli a roku 1979 napísal predslov k doteraz najrozsiahlejšiemu stohárkovému slovenskému výberu z diela Kálmána Mikszátha (vyd. Tatran, Bratislava 1979, Zlatý fond svetovej literatúry, I-III. zv.)

Garantom záverečnej spomienky na Martina Kukučína v Budapešti a v Segedíne bol Slovenský inštitút v Budapešti. Obidva programy boli spojené s premietaním digitalizovaného televízneho filmu Martina Ťapáka Rysavá jalovica z roku 1970 v hlavnej úlohe Adama Krta s Jozefom Krónerom. V Budapešti pred hľadiskom prekvapujúco zaplneným slovakisticky orientovanou študujúcou mládežou (slovenské gymnázium, ELTE, FFKU v Pilíšskej Čabe) prednášali literárni historici Csaba Gy. Kiss a Karol Wlachovský, v Segedíne najstarší poslucháči Katedry slovenského jazyka a literatúry PFGyJ Segedínskej univerzity Peter Pečeňa a Ákos Tarkó so svojím učiteľom Karolom Wlachovským. Skrátený a upravený text jeho prednášky uverejňujeme ako záverečný akord kukučínovského a mikszáthovského roku 2010.

Red.

MK (*150) - KM (+100)

Za iniciálami v titulku sa skrývajú dvaja velikáni slovenskej a maďarskej literatúry Martin Kukučín (15. 5. 1860, Jasenová - 21. 5. 1928, Lipik, Chorvátsko) a Kálmán Mikszáth (16. 1. 1847, Sklabiná - 30. 5. 1910, Budapešť). Sú to neodmysliteľné osobnosti, súbežné zakladateľské zjavy modernej slovenskej a maďarskej prózy. Obaja síce prišli na svet, detstvo prežili a dospeli v spoločnom stredoeurópskom štátnom útvare (po slovensky) nazývanom Uhorsko, ale podmienky ich literárneho vývinu boli výrazne odlišné. Tak ako nie je náhoda, že Martin Kukučín podstatnú a najvýznamnejšiu časť svojho literárneho diela napísal mimo rodných končín, rovnako nie je náhoda, že zrejme aj sotva vedeli o sebe. Aspoň k takému záveru možno dospieť po prečítaní zachovaných a dostupných písomných prejavov obidvoch autorov. Je to celkom pochopiteľné, veď napokon aj ich životné cesty boli odchodné a výrazne rozdielne. Celkom stručne by sme mohli povedať, že pokým smerovanie Mikszáthovej cesty bolo dostredivé (centripetálne) a zo zmiešaného slovensko-maďarského novohradského prostredia viedlo priamo do stredu uhorského, presnejšie maďarského centra politického a spoločenského života, zatiaľ Martin Kukučín odstredivo (centrifugálne) smeroval z rodnej Oravy cez kultúrnu a spoločenskú Prahu k Adriatickému moru, ba až do zámoria (Južná Amerika). Pritom u Martina Kukučína nemôžeme predpokladať ani jazykové prekážky. V rodnom kraji sa socializoval v materinskom jazyku, „tri prvé gymnaziálne triedy absolvoval na slovenskom gymnáziu v Revúcej, polovicu zo štvrtej triedy v Martine a koniec na evanjelickom nižšom gymnáziu v B. Bystrici, kde už vyučovacou rečou bola maďarčina, jednako nie tieto učilištia boli mu rozhodujúcou školou slovenčiny. Takou školou nebola mu ani trojtriedna maďarská učiteľská preparandia v Kláštore pod Znievom, kde sa ešte dve hodiny týždenne vyučovala aj slovenčina.“¹ K popisu štúdií Martina Kukučína z pera akademika A. Mráza treba dodať, že nakoniec zmaturoval roku 1885 v Šoproni, kde sa zasa len mohol zdokonaliť v maďarčine. Potom na jeseň toho istého roku sa zapísal na lekársku fakultu v Prahe. V pražskom prostredí akiste pod vplyvom priateľa Dušana Makovického čítal aj po rusky L. N. Tolstého a roku 1890 preložil z ruštiny N. V. Gogoľov Plášť. Inak tento klasik bol jeho najobľúbenejším ruským autorom, zrejme pod očarujúcim dojmom inscenácie Revízora v pražskom Národnom divadle.

Keď Martin Kukučín maturoval (1885), mal už za sebou prvé úspešné literárne práce v Národných novinách (1883), lenže Kálmán Mikszáth vtedy už bol všeobecne uznávaným maďarským prozaikom a publicistom, keď rýchlo po sebe vydal dve knihy dlhších a kratších próz so slovenskými, resp. plaveckými motívmi a postavami (Slovenskí rodáci, 1881; Dobrí Plavci,1882). Ak by teda Martin Kukučín bol chcel, mohol si prečítať nové „slovenské“ poviedky Kálmána Mikszátha v maďarskom origináli. Zrejme sa tak nestalo, aspoň to nedokladá nijaká hodnoverná stopa, pričom na dohadoch stavať nemožno, lebo navyše Kukučínovo ponímanie prózy neodzrkadľuje nijaký bezprostredný Mikszáthov vplyv. Na druhej strane Kálmán Mikszáth bol už takmer štvrť storočia mŕtvy, keď roku 1934 v Bratislave vyšiel v maďarskom preklade Kukučínov najvýznamnejší román Dom v stráni (na podnet Rezsőa Szalatnaiho pod názvom Pretúr-ház).² (Novší maďarský preklad už vyšiel pod názvom zhodným s originálom: Ház a hegyoldalon.) Pozitívna recenzia o tomto preklade potom vyšla roku 1936 v Nyugate (autor Kálmán Pongrácz). Prekladateľ Štefan Farkaš však už predtým korešpondoval s M. Kukučínom, keď po návrate z Južnej Ameriky pobýval v Lipiku a preložil mu do maďarčiny aj viac poviedok, 1927).

Z uvedeného krátkeho exkurzu vyplýva, že v súvislosti s Martinom Kukučínom a Kálmánom Mikszáthom treba s istotou vylúčiť akékoľvek kontaktné vzťahy a možno hovoriť len o typologických, ba ešte presnejšíe, o paralelných, súbežných vzťahoch a podobnostiach. Tie však v nejednom prípade pramenia z mimoliterárnych okolností: z vidieckeho pôvodu obidvoch autorov a z ich sprievodných mentálnych vlastností. Nie sú určujúce v hodnotovom systéme umeleckého slovesného prejavu obidvoch autorov.

Pre obidvoch prozaikov bol rozhodujúci zažitý detský svet v rodnom kraji. Je to pre oboch taký fundament, z ktorého mohli čerpať po celý život. A tu máme poruke hneď prvú paralelu: Martin Kukučín napísal svoje najlepšie prózy zo života slovenskej dediny v Prahe, Kálmán Mikszáth najvydarenejšie texty o svojich novohradských rodákoch napísal obdobne ďaleko od rodného Novohradu počas pobytu v Segedíne na Dolnej zemi. Pritom obaja autori subjektívne, spomienkové zážitky objektivizovali, prirodzene, značne rozdielnym spôsobom. Je viac ako pravdepodobné, že s detským zážitkovým svetom bezprostredne súvisí aj absencia momentov nacionálnych roztržiek a zápasov v diele jedného aj druhého autora, hoci to isté nemožno povedať o dobe, v ktorej žili. Ale tak ako sa M. Kukučín s tým nestretol v rodnej Jasenovej na Orave, ani K. Mikszáth nezažil niečo také v národnostne zmiešanej slovensko-maďarskej Sklabinej. V tom čase predsa jazyk ešte ani nerozlišoval, ani nerozdeľoval ľudí, ktorí žili v uzavretom dedinskom prostredí. Pravda, Kálmán Mikszáth v jazyku svojich „slovenských“ próz uplatňoval etnický (maďarsko-slovenský) bilingvizmus, zatiaľ čo Martin Kukučín ho v prózach zo slovenského prostredia vylučoval, hoci jazykovo bol nepochybne lepšie disponovaný ako Kálmán Mikszáth. Je to celkom prirodzené, lebo v prípade Martina Kukučína ide o homogénny slovenský etnický svet, a navyše by to znamenalo porušenie základnej koncepcie kukučínovskej prózy (osobitne z prvého tvorivého obdobia (1883-1893) pred odchodom do Seliec na ostrove Brač.

Martin Kukučín i Kálmán Mikszáth písali prózu v zásade na platforme literárneho realizmu. Obaja si zakladali na vierohodnosti a pravdivosti rozprávania. Ale tu už nepostupovali zhodne, lebo obaja mali pred očami, vychádzali a uprednostňovali niečo iné. Lapidárne by sme mohli charakterizovať Kálmána Mikszátha ako vyslovene naratívneho prozaika, ktorý stavia na rozprávačskom štýle, a Martina Kukučína skôr ako diskurzívneho prozaika, ktorý postupuje racionálne a jeho literárny jazyk a štýl cieľavedome odzrkadľuje proces myslenia súvekého dedinského človeka. Z dnešného pohľadu Martin Kukučín už vtedy klopal na dvere jazykovej kognície (poznávania prostredníctvom jazyka a reči). Inými slovami: kým Kálmán Mikszáth si zakladá na vyrozprávanej fabule (akademik Mihály Szegedy-Maszák vtipne poznamenal, že „písal ústami“), na kompozícii príbehu (najmä v poviedkach a novelách, menej už v románoch), na tvorbe, v danom prípade na vyrozprávaní fiktívneho, ale hodnoverného obrazu skutočnosti, zatiaľ próza Martina Kukučína je hovorom, jazykovým prejavom myslenia. Sám o tom roku 1923 písal takto: „(...)čo som sa naučil písať, myslím, že som pochytil z úst samého ľudu. Pozoroval som pilne, ako hovorí a vyjadruje svoje myšlienky. Zbadal som, že vysloví jednoducho a krátko, čo chce povedať, pritom zrozumiteľne a ak môže názorne. Padlo mi vtedy do očí, že jeho výraz kryje presne myšlienka.“³

Nad jazykom Martina Kukučína sa podnetne zamýšľali mnohí slovenskí literárni vedci a jazykovedci. (Azda najpodnetnejšie a najplatnejšie Oskár Čepan a Eugen Pauliny.) Podľa Eugena Paulinyho najprirodzenejším prejavom ľudského hovoru a či prehovoru (inými slovami: komunikácie) je dialóg. Je to forma, akou sa človek (ľud) žil a stýkal. A dialogická reč je takým základom Kukučínovho jazyka, že jej dikciu uplatňuje aj v nedialogických pasážach svojich textov (napr. aj v jednej z najznámejších dlhších poviedok, v Rysavej jalovici, v maďarskom preklade Istvána Hubika pod názvom A cifra üsző). Z toho priamo vyplýva aj povaha jeho humoru. Je skôr výrazom myslenia vidieckeho človeka ako navodenej situácie. Ten druhý typ humoru je zasa príznačnejší pre Kálmána Mikszátha a podporujú ho aj kompozičné prvky, anekdotický, aforistický a gnómický spôsob vyjadrovania, dynamizovanie a oživovanie textu. Dynamickosť prózy Martina Kukučína je daná základnými vlastnosťami dialogického prehovoru, rozhovoru, a to aj v monologických pasážach.

Martin Kukučín a Kálmán Mikszáth zhodne nemali problémy so svojimi etnickými identitami. Martin Kukučín napriek dobrej jazykovej vybavenosti sa cítil Slovákom, literárne tvoril zásadne po slovensky (resp. vlastným kryptografickým písmom, ktorý dešifroval Ladislav Lorenc).⁴ Kálmán Mikszáth sa pokladal za „veľkého Plavca“ (čiže Maďara) a tým vlastne dal vyšší kultúrny štatút celej maďarskej etnickej skupine Plavcov.

Kálmán Mikszáth sa v peštianskom byte ukladal zakaždým spať v nádeji, že v spánku sa prenesie do rodného Novohradu. Vždy bol skôr vidiečanom ako mešťanom. Ale osobná „rozpoltenosť“ nebola neznáma ani Martinovi Kukučínovi. V troch zväzkoch čŕt z ciest po Patagónii^5, ktoré si slovenský čitateľ na vlastnú škodu dodnes potrebne neosvojil, nedocenil a neocenil, zapísal viac poučne ako zaujímavo: „A život v meste ľuďom-dedinčanom stane sa neznesiteľným. Prv alebo pozdejšie nadíde ich neodolateľná túžba za svojimi obyčajmi: pokochať sa trochu v Božej prírode, vidieť pred sebou nivy a role, lesy a dúbravy, kvieťa a trávu, stromy a chrastie, statok a hydinu, ba i tie ošípané, a čo sú i nie najčistejšie. To je vrodené: užiť, keď už nie čo iného, aspoň voľného výhľadu, čo ti nezahradia domy a komíny.“ Martin Kukučín teda nielen počúval reč ľudu, z ktorého vyšiel a ku ktorému sa hlásil, ale vždy mal aj otvorené oči.

Spomienkový rok Kálmána Mikszátha v Maďarsku zaiste prispel k tomu, že sa tento klasik nevzdialil súčasnému maďarskému čitateľovi. Predsa dostáva do rúk nový výber z jeho diela v 22 zväzkoch. Na Slovensku v jubilejnom roku Martina Kukučína sa nič podobné nestalo. (Výber z próz Martina Kukučína, ktorý premyslene zostavil Ján Gbúr, je viac ako skromná náhradka.)⁶ Inak treba vziať na vedomie, že tento slovenský klasik sa pozvoľna vzďaľuje slovenským čitateľom spolu so značne rýchlejším vývinom súčasnej hovorovej slovenčiny. Že by aj naňho čakal podobný údel ako na jeho staršieho oravského rodáka P. O. Hviezdoslava a bude prístupný len filologicky vzdelanému záujemcovi, ktorý ešte číta knihy?

Karol Wlachovský

_____________

¹ Mráz, Andrej: Miesto Martina Kukučína vo vývine slovenskej literatúry. In: Martin Kukučín v kritike a spomienkach, SVKL, Bratislava 1957, s. 29.

² Farkaš, Štefan: Martin Kukučín po prvý raz v maďarčine. In: tamže, s. 797-798.

³ Pôvodne v ankete o reči a štýle z roku 1923: Střední škola. Pedagog. část. Věst. čes. profesorů, XXX, seš. 11. Zhodne citujú A. Mráz aj Oskár Čepan. In: tamže, ss. 29 a 97.

⁴ Lorenc, Ladislav: Nad Kukučínovými kryptografickými zápismi. In: tamže, s. 424-427.

⁵ Sobrané spisy Martina Kukučína. Črty z ciest. Prechádzka po Patagónii, I-III. Vyd. Matica slovenská, Turčiansky sv. Martin, 1931-32. 1. zv., s. 8.

⁶ Kukučín, Martin: Dom v stráni a iné prózy. Výber zostavil, komentár, vysvetlivky, kalendárium života a diela a doslov napísal Ján Gbúr. Knižnica slovenskej literatúry, zv. 27. Vydali Kalligram a Ústav slovenskej literatúry SAV, Bratislava 2009.

.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.....................................................................................................................................