1. januára 1823 sa v Malom Kereši narodil Alexander Petrovič, z ktorého vyrástol svetoznámy maďarský básnik Sándor Petőfi, jedna z najvýraznejších postáv revolúcie rokov 1848/1849.

O jeho slovenskom pôvode dnes už sotva niekto pochybuje - jeho otec pochádzal z Nitrianskej a matka z Turčianskej stolice. Pôvodom Petőfiho sa podrobne zaoberal József Kiss (1923 - 1992) v knihe Petőfi adattár (1992). Podľa nej výsledky štúdií Lajosa Jakusa dokladajú slovenský pôvod vetiev oboch rodičov do roku 1685. Posledné známe miesto predkov otca sú Vaďovce v Nitrianskej stolici. Predkovia matky boli z Necpál v Turci. Obidve vetvy boli evanjelici (protestantskí Maďari evanjelikmi nezvykli byť). Meno Petrovič je pôvodom zrejme srbské, z čoho sa usudzuje, že predkovia otca mohli byť Srbi, ktorí prišli na Slovensko možno v 16. storočí, možno už v stredoveku (niektoré zdroje zvyknú chybne uvádzať, že aj priamo Petőfiho otec bol srbského pôvodu). Otec sa volal Štefan Petrovič, bol mäsiarsky majster a maďarčinu ovládal len lámane, matka sa volala Mária Hrúzová, nevedela poriadne po maďarsky a (podľa všetkých zdrojov) komunikovala po slovensky.

Alexander Petrovič bol žiakom slovenského národovca Štefana Koreňa, chodil do slovenskej školy v Aszóde, bol spolužiakom Andreja Sládkoviča v Banskej Štiavnici, v slovenskom evanjelickom chráme v Pešti ho po slovensky ako 10-ročného konfirmoval Ján Kollár a materským jazykom mu bola slovenčina. Keď bol študent, vysmievali sa mu pre jeho maďarčinu ovplyvnenú slovenčinou.

Časom sa začal považovať za Maďara. Pomaďarčenú verziu svojho mena používal od veku 20 rokov, čiže len posledných 6 rokov svojho života. Vo svojich veršoch neskôr vo vzťahu k slovenčine napísal: „A keby Maďar nebol by som, verte, k tomuto patril by som len.” Práve jeho slovenský pôvod mohol byť dôvodom pre jeho hungarofilskú horlivosť.

Keď mal Alexander dva roky, jeho rodina sa presťahovala do čiste maďarského mesta Kiskunfélegyháza, ktoré neskôr Petőfi vydával za svoje rodné mesto. Jeho otec sa pokúsil synovi zabezpečiť najlepšie školy. Navštevoval viacero škôl (1833-34 piaristické gymnázium v Pešti, 1835-38 slovenské evanjelické gymnázium v Aszóde, 1838-39 lýceum v Banskej Štiavnici). Z lýcea v Banskej Štiavnici utiekol, aby sa mohol venovať divadlu (podľa niektorých názorov boli dôvodom jeho ukončenia štúdia finančné problémy rodičov). Potom Alexander striedal rôzne zamestnania na viacerých miestach: v Pešti bol pomocníkom v divadle, v Ostffyasszonyfa učiteľom a v Soproni vojakom (1839). V rokoch 1841 - 1842 študoval na kolégiu v Pápe, kde sa stretol so svojím neskorším priateľom Mórom Jókaim. O rok neskôr, v roku 1842 prvý raz oficiálne vyšli jeho verše: v Atheneu ich vydali pod názvom A borozó, boli podpísané menom Sándor Petrovics. V tom istom roku 3. novembra boli vydané verše pod jeho pomaďarčenom mene „Petőfi“.

Popri poézii ho aj tak viac zaujímalo divadlo, a v roku 1842 sa pridal k jednej kočujúcej divadelnej spoločnosti. V roku 1844 putoval z Debrecína do Pešti, aby našiel vydavateľa svojich veršov. V roku 1843 opisoval v Bratislave Správy zo snemu, súčasne vypomáhal v divadle. Prvú básnickú zbierku vydal v roku 1844 pod názvom Versek, v tom istom roku bol pomocným redaktorom časopisu Pesti Divatlap. Vo svojich populárnych básňach často spájal ľudové tradičné prvky s rytmom ľudových piesní. Najdlhšiu prácu napísal v roku 1845, bola to epickú báseň pod názvom János vitéz. V rokoch 1845-46 prežíval umeleckú aj ľudskú krízu, v jeho diele sa prejavil pesimizmus.

V 1846 sa stretol v Sedmohradsku s Júliou Szendreyovou. V nasledujúcom roku, napriek zákazu otca Szendreyho, sa s ňou oženil a svadobnú cestu strávili v kaštieli Petőfiho jediného aristokratického priateľa, básnika Sándora Telekiho.

Redigoval časopis Életképek. V roku 1848 neúspešne kandidoval do uhorského snemu.

15. marca 1848 bol Petőfiho veľký deň. Ako jeden z vodcov skupiny nazvanej marcová mládež bol určujúcou osobnosťou vypuknutia revolúcie. Napísal Pieseň národa, ktorá bola najdôležitejšou oduševňujúcou básňou revolúcie. Okrem toho spolupracoval na príprave 12 bodov, ktoré obsahovali požiadavky Maďarov voči Rakúskému cisárstvu. Pôvodne ľudové zhromaždenie, plánované na devätnásteho marca sa po správe o viedenskom povstaní preložilo na 15. marca. Na jeseň 1848 bol v armáde ako vojnový korešpondent.

Petőfiho popularita poklesla, neschvaľoval kompromisy politikov a ich neschopnosť rozhodnúť a otvorene ich kritizoval. Keď zasiahlo Rusko vojensky, Petőfi sa prihlásil do oddielov maďarskej armády generála J. Bema.

Posledný raz ho videli pri Segesvári 31. júla 1849. Okolnosti jeho smrti nie sú známe a do dnešného dňa sa vedú o tom početné spory. Podľa tradičného maďarského názoru Petőfi padol v segesvárskom oddieli, no iní oponujú a podľa nich ho ako vojnového zajatca odvliekli do Ruska, kde ešte dlhú dobu (do roku 1856) žil na Sibíri, kde ho neskôr popravili alebo zomrel prirodzenou smrťou.

Vzorom mu bola francúzska a nemecká romantika. Politicky bol zástancom sociálnej prestavby spoločnosti a revulucionizmu.

(wikipedia)

http://www.luno.hu/index.php?option=content&task=view&id=4073&Itemid=210

http://www.nitra.sk/?id_menu=35537&firmy_slovenska_flag=0

http://vas.cas.sk/clanok/3318/pravnucka-sandora-petofiho-chcem-ho-pochovat-na-slovensku.html

http://www.magyarulbabelben.net/index.php?page=translations&ttranlang=sk

Sándor Petőfi

T i s a

Za súmraku letného a v tíši

zastal som nad zákrutami Tisy,

tam, kde malý Túr sa do nej vinie

jak dieťa na prsia materine.

Hladko, krotko tiekla rieka nemá

svojím korytom, čo brehov nemá,

nechcela, aby sa lúče slnka

potkli snáď, keď záhyb spraví vlnka.

Na hladine hladkej tancovali

lúče červené (to víly vari),

priam čuť bolo, jak im nôžky hrajú,

ako ostrôžky keď zaštrngajú.

Piesku žltý koberec sa dole

vinul podo mnou a mieril v pole,

kde skosenej mládze rady nízke

husto ležali jak riadky v knižke.

Tam za lúkou, v dôstojnosti nemej,

vysoký les; v ňom už šero drieme,

no súmrak naň hodil svoju hlaveň,

takže svieti ako krv a plameň.

Tamto zas, na druhom brehu Tisy,

rakyta a lieska bujneli si,

medzi nimi škárou uzulinkou

vidno v diaľke vežu nad dedinkou.

Ako šťastná rozpomienka mnohé

mráčky ružové šli po oblohe.

Cele z diaľky na mňa cez hmly horské

pozerali štíty marmarošské.

Ani šumu. Do slávnostnej tíše,

zahvízdal vše iba vtáčik z výše,

potom ďaleko kdes' mlyn si hučal,

no len tak, jak keby komár bzučal.

Za vodou, po náprotivnej lúke,

mladá sedliačka šla, s krhlou v ruke.

Pokým načierala, šľahla okom

ku mne; potom tašla rýchlym krokom.

Stál som, sťaby som mal nohy v zemi,

bez pohybu, mlčky, ako nemý.

Sladký závrat dušu moju blažil,

závrat od prírody večnej krásy.

Oj, príroda, slávna ty! Niet toho

jazyka, čo s tebou by sa mohol

pretekať! Si veľká! Čím viac mlčíš,

tým viac povieš ty, tým krajšie učíš.

Salaš stihol som až v nočnej chvíli.

Pokrm z ovocia tam pripravili

a sme s druhmi reči viedli dlho.

Raždie vedľa blkotalo tuho.

Rečí bolo; ja poď pokračovať:

„Chúďa Tisa! Nač jej ubližovať?

Bárs zle o nej vravíte, až beda,

je to najkrotkejšia rieka sveta.“

O pár dní, priam som sa zababušil,

v spánku strhnem sa: zvon nabok búšil.

„Voda ide! Voda!“ hlásia v zbore.

Podívam sa von a vidím more.

Ako šialenec, čo uvoľnil sa,

uháňala po rovine Tisa,

hate strhla, hrádze podomlela,

rvala, hučala, svet zhltnúť chcela!

Preložil Ján Smrek

Sándor Petőfi

S ú d

Skúmal som príbeh človečenstva, a čo som to zistil?

Podstata ľudských dejín je veľká krvavá rieka,

Z hmlistých skál dávnych veľhôr ďalekých prameniaca,

Stále tečúca z čias starodávnych až k našej ére.

Nech si nemyslí nikto, že na dnes prestala tiecť už.

Nezná odpočinok, len v rušnej šírave morskej.

Tam končí tok jej, v strašnom krvavom oceáne.

V hĺbke mojej duše cítim krízu približovať sa,

Hrôzu takú strašnú nevidel svet nikde a nikdy.

Dnešný mier je však napäté hrobové ticho veľké,

Za bleskom mĺkvym hrmenie tu spôsobujúce,

Zem našu dobrú, vernú k otrasu vystavujúce.

Vídam temný závoj blížiacich sa tajomstiev.

Zažnem tajný ohník predtuchy, cez jeho závoj

Všetko vidím už: Ach, čo je pod ním, od toho odpor,

Strach cítim, však zároveň už sa v radosti kúpem:

Už si odel brnenie Boh vojny, a šabľa mu žiari

V pevnej hrsti a po svete šírom na koni cvála.

Vzýva v rozhodujúcu zrážku tu zástupy vinných.

Ach, potom už len dve strany začnú zápasiť o svet:

Tí dobrí, spasení, so zlými v bitke sa nájdu.

Víťaz má byť dobro, čo večne prehralo vojnu.

Od krvi padlých hladina morská odrazu stúpne.

Spravodlivý súd! Ten čo hlásal prorokmi pán Boh.

Po ňom sa začne život šťastný, ten, naskrze dobrý,

Láskyplný, večný, nekonečný. Kvôli nemu však

Ku hviezdam jasným, ďalekým vzlietnuť nemusíme,

Veď jasavé nebo sem priletí k nám z výšavy navždy.

Preložil Alexander Kormoš

Santov 30. septembra 2004

.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
..................................................................................................................................