Významný spisovateľ a publicista Ladislav Ťažký zomrel 20. januára po krátkej a ťažkej chorobe vo veku nedožitých 87 rokov. ● Bol viackrát hosťom našich literárnych podujatí. V cestopise Púť za Slovákmi spracoval svoje dojmy z pobytu na Dolnej zemi.

Slovenský spisovateľ, prozaik, publicista a esejista L. Ťažký sa narodil 19. septembra 1924 v Čiernom Balogu. Na Vojenskom zemepisnom ústave v Bratislave získal vzdelanie kartografa. Ako 17-ročný narukoval do slovenskej armády na východný front. Po vypuknutí SNP ušiel zo svojej jednotky, ktorá bola prevelená do Rumunska. Po vojne pracoval ako kreslič na technickom oddelení mesta Košice a ako sociálny referent na Okresnom národnom výbore v Brezne. V roku 1952 absolvoval štúdium na Vysokej škole politických a hospodárskych vied v Prahe a v roku 1960 ukončil vedeckú ašpirantúru na Inštitúte spoločenských vied v Prahe. Po štúdiách sa usadil v Bratislave, venoval sa hlavne tvorbe a neskôr pracoval v ústredných orgánoch v oblasti kultúrnej politiky. V rokoch 1967-1969 bol redaktorom denníka Smena, ktorý sa stal priestorom pre jeho politické vyjadrenia k udalostiam v auguste 1968. Pre tie, ako aj pre politické postoje vo Zväze slovenských spisovateľov, ho vylúčili z KSČ a až do konca 70. rokov 20. storočia nesmel publikovať.

Do literatúry vstúpil v polovici 50. rokov 20. storočia, keď začal v časopisoch publikovať fejtóny a poviedky. V roku 1962 debutoval zbierkami poviedok Vojenský zbeh a Hosť majstra čerta. Pokračoval novelou Dunajské hroby a románom Amenmária, samí dobrí vojaci, triptychom baladických noviel Kŕdeľ divých Adamov, románom Pivnica plná vlkov. Napísal aj knihu piatich noviel Pochoval som ho nahého a román Evanjelium čatára Matúša. Z jeho diela sú známe poviedková kniha Márie a Magdalény a romány Aj v nebi je lúka, Pred potopou, Smrť obchádza štadióny, Kto zabil Ábela. Osudy slovenských emigrantov sú témou noviel Fantastická Faidra, Dvanásť zlatých monarchov, Maršálova dcéra. Napísal aj Amor anti Moloch, Krásna zlatá beštia, V kráľovstve zelenej bohyne a Slzy neplačú. Bol aj autorom esejí Očami pútnika, Literárne vrásky, Žime s citom v kráse a publicistických vystúpení Zastavte paľbu, prosím (1996) a Ľudia nie sú anjeli (1998). Pre rozhlasové a televízne vysielania pripravil viaceré hry, rozhovory a relácie, napísal divadelnú hru Hriešnica žaluje tmu (1966). V tom istom roku bol nakrútený televízny film V páse zlomená a o dva roky neskôr filmový triptych Zbehovia, Pútnica, Dominika. Niektoré z jeho kníh preložili do nemčiny, rumunčiny, poľštiny, maďarčiny, češtiny.

Ladislav Ťažký nie je našim Slovákom neznámy. V 80. a 90. rokoch 20. storočia bol viackrát hosťom našich literárnych podujatí. S názvom Púť za Slovákmi napísal v roku 2004 cestopis, kde spracoval svoje dojmy z pobytu medzi Slovákmi v Maďarsku a Rumunsku.

Vždy sa vyjadroval k aktuálnym pomerom a nechýbal na rôznych kultúrnych a verejných podujatiach. V roku 1990 sa stal čestným členom Spolku slovenských spisovateľov a zvolili ho za predsedu prezídia Matice slovenskej. Ladislav Ťažký bol ženatý a mal tri deti.

Česť jeho pamiatke!

Ladislav Ťažký

Púť za Slovákmi

(Úryvok)

Bratislavský Slovák je prekvapený, keď ho v slovensko-komlóšskom obchode, vo veľkej samoobsluhe mladé ženy obslúžia po slovensky, len nie a nie sa dorozumieť, čo sú to ovsené vločky a tak musí pomôcť maďarčina Petra Andrušku.

Slovák sa čuduje a spisovateľ dvakrát, že pán farár nechcú hovoriť po slovensky, vraj radšej už po maďarsky a preto sa prihovorí pánu farárovi hneď, keď ho stretne na ulici, ale prihovorí sa mu po slovensky, lebo inakšie nevie a pán farár zrazu po slovensky aj vedia, aj hovoria, lebo chcú aspoň sa posťažovať, že nemajú v kostole komu kázať, služby božie slúžiť, lebo tu je katolíkov málo a evanjelici akosi už dávnejšie zabúdajú chodiť do kostola, že Rákoši a Kádár veľa ľudí odnaučili chodiť do kostola, že je to pohodlnejšie a navyše, keď sa aj nesmelo alebo neodporúčalo, tak Komlóšania radšej do kostola nechodili. Bolo to pohodlné a výhodné. Ako u nás. Socializmus a jeho ateizmus bol všade rovnaký, protináboženský. Aj Ďurova Dolnozemcova mať (či svokra?) hovorili takou slovenčinou ako moja mať, aj on ešte hovorí i píše básne po slovensky, ale jeho (básnikove) deti už radšej hovoria po maďarsky ako všetci mladí „Slováci”. Blahoželám vám (a hromžím!) susedia k úspešnej národnostnej politike „najpokrokovejšej na svete”.

V blatistej ulici sme zašli za Slovenkou, ktorá aj pracuje pre slovenskú vec v Komlóši, ale aj na jej prízvuku ako mora leží maďarčina a jej synček, štvrták, aj keď chodí do takej školy, kde sa učí aj slovenčina, veľmi, veľmi sa hanbí (či bojí, ale koho?) prehovoriť po slovensky. Kde sa podela vrodená potreba, smelosť a samozrejmosť hovoriť jazykom svojich rodičov? Vo všetkých slovenských rodinách je to tak, že rodičia, starí rodičia, prarodičia hovoria ešte po slovensky, ale vnuci buď nevedia, alebo sa hanbia... Hanbia či predsa aj boja? Kedysi sa len báli. Teraz sa hanbia. Zámerne to opakujem. Hanba je potom prvejšia ako strach. Ale prečo sa hanbia? Kto im zakazoval hovoriť po slovensky? Kto vytvoril takú klímu, že sa Slovák v Maďarsku začal báť i hanbiť hovoriť rodným jazykom? Kto nedával školy, alebo vytváral také školy, ktoré sa nazývali slovenské ale vyučovalo sa v nich po maďarsky? Bojí sa... hanbí sa... Tch! Neuveriteľné! Počujte vy, v Bratislave alebo v Košiciach? Všimli ste si dvoch Maďarov alebo dve Maďarky v električke, trolejbuse alebo na ulici, ako hlasno, ako pyšne hovoria svojím jazykom, tak hlasno až ich je plná električka alebo ulica. Zhovárajú sa? Keby zhovárali, hovorím, oni kričia. Tu nás máte, počúvajte nás, my sme Maďari! A vy Slováci v Maďarsku, vy sa bojíte hovoriť, vy sa hanbite za svoju materinskú reč, vy zmiznite z povrchu zemského, vlejete sa do maďarského jazera, nech sa šíri a rozlieva z Banátu a Báčky až po Tatry a tam nech sa spojí s poľským morom. Akože sa to bude volať ten mys pod Gerlachom? Spiš? Sotva. Za čo sa ja hanbím v Slovenskom Komlóši? Za všetkých našich beznárodných svetoobčanov, ktorí doma, na Slovensku, ešte aj teraz hádžu na Slovákov všelijaké izmy len za to, že sa doma hlásia za Slovákov, že pre Slovensko žiadajú zvrchovanosť a zmenu jazykového zákona, hanbím sa za všetkých Čechoslovákov, ktorým Slováci a to Slováci vytrhnutí priam zo srdca Slovenska a hodení do Banátu a Báčky za nič nestoja, oni sú v Československu len občania, nech občanmi, resp. len občanmi zostanú aj Slováci v Maďarsku, Rumunsku, Juhoslávii. Nech sa celá slovenská Dolná zem aj s jej obrábateľmi prepadne v maďarskom, rumunskom a srbskom Banáte a Báčke, v chorvátskom Srieme, či Orave a Spiši v Poľsku i na Podkarpatskej Rusi, čo tam po slovenskej menšine v Amerike, Kanade a na celom svete, pre občana Čechoslováka je predsa hlavná starostlivosť o národnostné menšiny na Slovensku, kde sa im tak darí, že odmietajú učiť sa a hovoriť po slovensky, veď za slovenčinu sa predsa treba hanbiť a po slovensky hovoriť sa treba báť, oženiť sa alebo vydať za Slováka, to je predsa... no, môže sa to stať, ale radšej nie, lebo podľa istého vodcu a menšinového politika sa zo zmiešaného manželstva rodia bastardi. Preto, viďáz! Nad kým tu, v Slovenskom Komlóši treba zaplakať? Každý nech zaplače sám nad sebou a nad obidvoma macošskými vlasťami, Slovenskom i Maďarskom. Pomôžu slzy, vystačia na zalievanie stromu s toľkými suchými ratolesťami? Vzkriesia ho k životu? Slzy sú predsa slané! Čakám na ulici, som sám a pýtam sa sám seba. Čo sa to stalo s nami Slovákmi doma i vo svete? Uťahali nás, či len uposmievali? Zdá sa mi, že už sa nevládzeme, a potom trocha aj bojíme a už aj ľudsky hanbíme dožadovať národného života, suverenity, o vlastnom štátnom útvare hovoriť sa rovná vlastizrade čechoslovakizmu, preto sa radšej naučíme reč svojho suseda či väčšinového štátotvorného národa i jazyk národnostnej menšiny na Slovensku, len aby bol pokoj, aby nás nik pre našu reč nepodceňoval, aj keď je to reč „svetová” i naozaj svetová, veď ňou sa dohovoríš od Ašu po Kamčatku či sporné Kurilské ostrovy, od Štetína či Archangeľska po Dubrovník. Za takú reč sa treba hanbiť? Za rodnú reč, aj keby som sa ňou dohovoril len v jednej doline, aj tak sa dôstojný človek za ňu hanbiť nesmie.

Stretol som ho na ulici, na ulici sme si aj potykali. Áno, v Slovenskom Komlóši. Má päťdesiat rokov. Asi. Je to chlap v plnej sile a kráse, mohol by byť aj filmovým hercom alebo ministrom zahraničia USA. Tlačí vedľa seba bicykel. Zhovárame sa ako vieme. On vie po slovensky tak na šesťdesiat percent. Ospravedlňuje sa a vysvetľuje: „Môj otec bol Nemec, mamička Slovenka, ja som Maďar. Ona ma naučila po slovensky, kým žila, doma sme sa zhovárali len po slovensky. Volá sa Pál. Po maďarsky. Ako ťa volala mama? Mamička ma volala Paľko, niekedy aj Palinko. Bože môj, akú dobrú mamu som ja mal! Teraz sa už nemám s kým tak dobre pozhovárať, jej reč zabúdam. Aj keď sa v Slovenskom Komlóši hlásilo päťdesiat percent obyvateľov za Slovákov, po slovensky vie aspoň šesťdesiat percent. A keby sa neboli toľkí vysťahovali, bola by tu trištvrtina Slovákov.

Paľo, môj komlóšsky kamarát z ulice, sa zrazu búri, že to nemôž len tak potykať si a ništ nevypiť. Tu, pozri sa, Laci, tu je krčma. Poprosil som ho, aby ma volal po slovensky Laco, nie Laci, lebo v Bratislave bol jeden Laci, čo sa hral na policajta, pískal na chodcov a zastavoval električky, riadil dopravu, to on, Laci bol po šénenácim tou krásne šibnutou „ozdobou” Bratislavy. Paľo ma pochopil, lebo aj v Komlóši majú takého, zabudol som jeho meno, čo na tom. Svet je plný Lacich a všelijakých iných šibnutých mudrcov.

Nuž dobre, Paľko, sme v krčme a ja som rád, zase som samé ucho, samé oko. Sedí tu hodne starcov a ani jedna žena, okrem dvoch krčmáriek. Rozprávajú sa po maďarsky. Ja si mám niečo rozkázať. Ako a čo? Pekná krčmárka čaká. „Máte sudové víno?” pýtam sa po slovensky.

„Biele, červené, rizling, veltlín, burgund? Aké sa vám bude páčiť.” Krčmárka odpovedá po slovensky.

No toto! Fakt, aj v krčme, v slovenskokomlóšskej krčme sa dá dohovoriť po slovensky? Prečo nie? Ale zisťujem že krčmárka je Slovenka z Nadlaku. Takže predsa by sa tu dolu na Dolnej zemi dalo žiť aj Slovákovi, ktorý nevie po maďarsky? Ako sa presviedčam, dalo. Len by asi často musel chodiť do krčmy k Nadlačianke. Tak teda, až pri slovenskej krčmárke bez Rezníka a Andrušku si definitívne potykám a vypijem pertu s kamarátom Paľom. Viem, že by bolo treba povedať aj jeho priezvisko. Ale zatiaľ ho zamlčím. On nevie moje, ja nepoznám jeho, hlavná vec, že sme kamaráti. Vypili sme pohárik, vypili druhý a Paľo sa ma opýtal:

„Očuj, Laco a kde si ty vlastne bol.”

„V Nadlaku.”

„To viem, ale načo?”

„Tí dvaja, čo odišli s Ďurom Dolnozemským a ja boli sme ako delegácia slovenských spisovateľov, ako hostia a...”

„Ty si iró, spisovateľ? Bizoň išten!?” Opýtal sa Paľo nedôverčivo. „No toto! Prečo si to hneď nepovedal! Nebol by som sa opovážil s tebou si len tak na ulici a hneď... Ale naozaj si iró? No sérvus!”

Teraz je rad na mne, opýtať sa, čo robí Paľo v Slovenskom Komlóši. Volá sa Juhász a hovorí, že je Maďar.

„A ty, Paľko, čo ty robíš v Slovenskom Komlóši?”

„Ja, tch! Ja ti tu robím, no ako sa to povie po slovensky... ja som tu starostom.”

„Starostom?” Prečo nie, prečo by starosta nemohol chodiť po Komlóši na bicykli, ale prečo by si mal na ulici potykať s neznámym človekom? Ešte raz som sa opýtal: „Ty si naozaj richtárom v Komlóši?”

„Naozaj. Zvolili ma, nuž...”

„Tak servus, Paľko, pán starosta.

Áno, môj najnovší kamarát zo Slovenského Komlóša, s ktorým som si pred chvíľou vypil pertu, je naozaj starostom v Slovenskom Komlóši.

„Keby som bol vedel, že; si tu starostom...”

No a čo, keby som bol vedel?

Bol by som o polhodinu skôr pyšnejší, že poznám skvelého chlapíka a navyše starostu Slovenského Komlóša.

Vari tento zážitok bude patriť k najneuveriteľnejším na mojej výprave na Dolnú zem?

Ale pýšiac sa starostom nesmiem zabudnúť ani na toho bradatého chlapíka, stojaceho pri pulte, ktorého sme zrejme vyrušili pri príjemnom rozhovore s krčmárkou. Bradatý sa opýtal, či si aj on môže so mnou štrngnúť. Aj dva či tri razy, odpovedám mu a myslím to vážne. Ja som z takej dediny, vravím mu, kde si veľmi radi štrngajú, považujú to za prejav priateľstva, vravia, že nejde ani o to vypitie ale o to štrngnutie. Ale bradatému chlapíkovi ide aj o to, aby mi povedal slovo do duše. On mne? Prečo? Preto, že chce čítať, ale niečo také, čomu by aj on rozumel, preto mi vraví, napísali ste aj také voľačo, čo by si mohol prečítať aj taký obyčajný človek ako som ja? Viete, spisovatelia teraz píšu také táraniny, a takým spôsobom, že tomu ani Boh nerozumie.

Zvedavý som, či bradáč je schopný po slovensky prečítať knihu. Pýtam sa ho priamo a on sa právom urazil. Jemu je to vraj jedno, či číta po slovensky alebo po maďarsky. Paľko sa priznáva, že jemu sa ľahšie číta po maďarsky, veď má maďarské školy. A tu je moja ruka ako sľub, že Paľovi prinesiem alebo pošlem „Čupa jó katona”, tak sa po maďarsky volá moja „Amenmária, samí dobrí vojaci” a bradáčovi román Aj v nebi je lúka”. Len či sľub dodržím? So starostom Slovenského Komlóša by som sa naozaj ešte rád stretol aj potom, keď už starostom nebude. Preto som ho pozval do Bratislavy, ale na vlastné trovy, nie na štátne ako naši štátnici svojich kolegov.

.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
....................................................................................................................................